Tereza Nvotová: Spraviť film o Mečiarovi bola moja povinnosť

„Poďme sa nebáť,“ odkázala z pódia na minulotýždňovom protikorupčnom pochode TEREZA NVOTOVÁ. Podľa mladej filmárky treba korene dnešného stavu Slovenska hľadať v minulosti, za tretej vlády Vladimíra Mečiara, o ktorej nakrútila film. Volá sa jednoducho Mečiar a premiéru bude mať 12. októbra. 

Aký je Vladimír Mečiar dôchodca? Je spokojný, vyrovnaný alebo skôr mrzutý?

To je ťažká otázka, Mečiar pravé pocity neodhalí za štyri dni nakrúcania v Elektre. Z rozhovoru mám však pocit, že sa cíti ponížený, dokonca to aj hovorí na kameru. Ponížený národom, ktorý ho odmietol.

Na druhej strane, veľa rozpráva o šťastnom rodinnom živote plnom vnúčat. Netuším, či je to pravda, či to nie je iba obraz, ktorý chce o sebe šíriť, neviem totiž, ako inak vyzerá jeho každodenný život. Ukazoval mi skôr akúsi idylu.

Necíti sa opustený, sám v obrovskej Elektre?

Keď som za ním bola, tak tam bol väčšinou sám. Ale má tam ešte ľudí, čo sa o dom starajú.

Odsúhlasil, čo z interview môžete dať do filmu?

Mečiar film neautorizoval, neurčoval, čo v ňom má a nemá byť. To je pri dokumentoch bežná prax, žiaden z mojich filmov respondenti neautorizovali.

Aspoň snímku videl?

Mala som s ním dohodu, že mu film pošlem, keď bude hotový, čo som spravila. Či ho videl, neviem. Pozvala som ho aj na premiéru.

Koľkokrát ste za ním boli?

Nakrútila som s ním jeden dlhší rozhovor a boli sme dohodnutí na ďalšom. Potom sa odmlčal a rozhovor sa neuskutočnil. Možno za to mohli články v médiách, ktoré vyšli k mojej hranej snímke Špina, titulky však väčšinou zdôrazňovali chystaný film Mečiar.

Mrzí vás to?

Netvrdím, že nemrzí. Aj preto som o filme nechcela príliš roztrubovať novinárom, kým nebude hotový. Nemyslím si však, že by tým príliš trpel výsledok.

Ten spomínaný druhý rozhovor som chcela najmä preto, že mi pripadalo fér, aby mal Mečiar šancu vyjadriť sa k novému materiálu. Film sa totiž vyvíjal z pôvodného bakalárskeho filmu na celovečerný.

To ste boli iba v treťom ročníku na pražskej FAMU. Chce drzosť od študentky vrhnúť sa do tejto témy.

Celé sa to začalo, keď som v novinách čítala, že Mečiar odchádza z HZDS. Začalo ma zaujímať, čo to je za človeka. Z detstva som si pamätala Mečiara ako toho pána, o ktorom všetci debatujú, hádajú sa, jeho tvár je všade.

Chcela som jednoducho zistiť, čo je zač, a keďže v Česku, kde žijem a študujem, sa filmári bežne púšťajú do politických tém, nezdalo sa mi to až také absurdné. Až keď som na Slovensku oslovila kamarátov novinárov, či nemajú na Mečiara kontakt, vysmiali ma, či som blázon. Rodičia sa pýtali, či sa nebojím.

K politickým filmom som nikdy neinklinovala a ani toto nemal byť investigatívny dokument. Mečiar ma zaujímal ako človek, ktorého som chcela nakrúcať uňho doma. Zmenilo sa to, keď som svoj bakalársky film premietla na festivale v Jihlave, začalo byť okolo toho veľké haló a mne došlo, že mám povinnosť – voči sebe, svojej generácii a Slovákom – pustiť sa do toho hlbšie.

Keď som film dokončovala, dovtedy mŕtva téma ožila a každý riešil Mečiarove amnestie. Teraz sa novinári pýtajú, či sa idem priživovať na úspechu snímky Únos. Ale to je nezmyselné, veď tento film som začala robiť už pred štyrmi rokmi.

Únos ste videli?

Áno.

A?

Je to iný film než môj. Únos mieša realitu s fikciou v hranom filme, kým Mečiar je dokument, ktorý sa udalosti snaží zasadzovať do kontextu, venuje sa teda širšie celej ére mečiarizmu.

Tereza Nvotová (1988)

Žije v Prahe, končí štúdium na FAMU. Ako 19-ročná nakrútila dokument Ježiš je normálny!, hrala v snímkach Malé oslavy či Tango s komármi. Jej tohtoročný hraný debut Špina v našich kinách videlo 50-tisíc ľudí. Dokument Mečiar má premiéru 12. októbra, okrem kín sa bude dať vidieť aj online. Produkovala ho totiž spoločnosť PubRes v koprodukcii s HBO Europe a spoločnosťou Negativ.

Mali ste len desať rokov, keď odišlo HZDS do opozície. Vravelo vám veľa ľudí, že ste mladá a že tomu nemôžete rozumieť?

Áno, jasné. Aj preto som si zvolila spôsob subjektívneho rozprávania príbehu cez moju osobu. Nie som historik, necítim sa povolaná analyzovať dejiny, ale cítim právo niekoho, kto je zvedavý, pátrať po tom, čo sa stalo, a pýtať sa ľudí, ktorí boli pri tom.

V mečiarizme som vyrastala, čo akosi podvedome definovalo moje prvé postoje k politike. Ako dospelá som prirodzene chcela vedieť, čo sa vtedy vlastne stalo.

Pamätníci cítili potrebu vysvetliť mi to, keď videli, že ma to zaujíma, ani pri nakrúcaní v Amerike sa mi nestalo, že by sa na mňa respondenti pozerali s dešpektom. Boli radi, že aj toto obdobie sa u nás začína reflektovať.

Za kým ste sa do zámoria vybrali?

Za bývalým americkým veľvyslancom na Slovensku, aj predchádzajúcim americkým konzulom, oslovila som paniu, ktorá si pri doktoráte na Berkeley vybrala Slovensko ako prípadovú štúdiu krajiny v 90. rokoch.

Cez Twitter som našla novinára, ktorý v roku 1995 cez organizáciu Committee to Protect Journalists zapísal Mečiara na zoznam diktátorov, ktorí sú ohrozením pre slobodu slova.

Mečiarovská vláda mu následne zakázala vstup do krajiny, ale keďže on na Slovensku nikdy nebol a ani sem prísť nechcel, bral to ako poctu, dôkaz, že ten názor berú vážne. Čo sa z týchto rozhovorov nezmestilo do filmu, to zavesíme na web.

Bolo veľmi zložité sa k Mečiarovi dostať?

Paradoxne vôbec nie. Získala som číslo na paniu, ktorá sprostredkováva s Vladimírom Mečiarom kontakt. Najprv som jej zavolala, čo približne chcem. Naspäť mi zavolal sám Mečiar. Stretli sme sa, potom som šla do jeho Elektry na obhliadky a tam mi dovolil nakrúcať.

O bývalom trojnásobnom premiérovi je známe, že žije v ústraní, zrušil si telefón aj email, vraví, že okrem rodiny sa s ľuďmi stretáva len výnimočne. Prečo prijal vás?

To sa treba spýtať jeho.

Vy ste sa ho nepýtali?

Vravel, že sa mu páčil môj dokument, ktorý videl v televízii. Druhý dôvod mohol byť môj vek, to, že som z generácie, ktorá ho ako aktívneho politika zažila len v detstve. On totiž hovorí, že keď sa na dejiny pozrú ľudia nezaťažení vtedajším politickým zápasom, tak že tí ho očistia.

Pokúšal sa na návšteve zapôsobiť?

Nepoznám ho v súkromí, neviem preto, čo je póza a čo jeho normálna tvár. Bol milý, pohostinný a ochotný nakrúcať. Na druhej strane si to všetko trochu režíroval sám. On mi ukázal to, čo chcel. To, čo nechcel, mi neukázal.

Cítili ste príslovečnú Mečiarovu charizmu?

Skôr som cítila jej závan na archívnych záberoch. Prešla som ich stovky hodín, Mečiar z nich pôsobí ako šikovný a odhodlaný politik, ktorý vždy veril tomu, čo hovoril, bez ohľadu na to, či to bola pravda, alebo nie. Možno v tejto neoblomnosti bola jeho charizma, voličom dával pocit, že ich ochráni.

Šikovný diskutér je Mečiar stále, povie len to, čo chce, jeho pri ničom nepristihnete. Aj keď sa ho opýtate na niečo faktické, odpovedá zoširoka a tak vágne, až medzitým zabudnete, čo ste sa pýtali, a vyrojí sa sto ďalších otázok. Robí to rafinovane.

Preto sa mi zdali hlúpo vedené nedávne rozhovory s Mečiarom v televízii. Emotívna konfrontácia nikam nevedie. Útočiť naňho štýlom, či sa nehanbí a či by to zopakoval aj do tváre pani Remiášovej, nemá zmysel. Nič zaujímavé z toho nevyplynie, akurát sa nahnevá.

Vy Mečiara konfrontujete vecne. Tie najlepšie situácie filmu prídu vtedy, keď sa vypytujete na ŠtB, náhly prerod z federalistu na otca samostatnej republiky a únos prezidentovho syna. Na to tretie odpovedá konšpiračnou teóriou, že prezident o únose svojho syna vedel dopredu a napriek tomu ho neochránil, ale „odišiel na Donovaly“.

Keď sme rozhovor nakrúcali, Michal Kováč ešte žil. Toto bola najviac vyhýbavá z Mečiarových odpovedí. Pýtala som sa ho, ako to bolo s tým únosom, a on mi povedal, že mi to nepovie. Teraz nie, ale že raz príde čas. Tak uvidíme. On stále tvrdí, že spisuje pamäti.

Je Vladimír Mečiar kľúčovou postavou novodobého Slovenska?

Určite je. Bol takmer od začiatku pri všetkých dôležitých zlomoch. Kľúčovou postavou zostáva, nielen on sám, ale štýl politickej kultúry, ktorý vytvoril a ktorý doteraz funguje.

Čo presne tým myslíte?

Hlavne mieru korupcie. Bol to Mečiar, kto pri prvom ponovembrovom delení štátneho majetku nastavil systém, v ktorom sú dve skupiny ľudí: „naši“ a „tí proti nám“.

Odvtedy Slováci považujú za normálne, že na vládu stranu sú prisatí tí „ich“ podnikatelia, ktorí si podľa tejto zvrátenej logiky za podporu politika pri voľbách zaslúžia nekorektnú odmenu. Občanom to pripadá už normálne a prípadná nespokojnosť vždy po chvíli vyšumí.

Politici sa ku kauzám nevyjadrujú, komunikujú len so svojím voličom cez jednoduché frázy, alebo mu pošlú ďalší absurdný sociálny balíček, ktorým učičíkajú jeho otázky. Veci sa tu neriešia, ale vytesňujú. Dúfam, že mladá a scestovaná generácia bude schopná tieto trendy prelomiť.

Otázne je, či sa máme neustále vyhovárať na Mečiara. Za všetko zlé môže on?

To je ďalšia vec. Okrem toho, že bol kľúčovou postavou, sa snažím zdôrazniť, že bol demokraticky zvolený, a to trikrát. Nebol to diktátor, ktorý by ovládol Slovákov proti ich vôli. Ani voľby, v ktorých nezmanipuloval, hoci to mohol jednoducho urobiť.

Časť tej viny leží na nás občanoch. Keď vidíte dnešné babky na mítingoch Smeru, vravíte si, že to predsa nemôžu byť tie isté babky demokratky, ktoré zbožňovali Mečiara, ale slovník majú rovnaký.

K voľbám v roku 1998 Martin M. Šimečka hovorí, že Mečiar ich nesfalšoval z jediného dôvodu: do poslednej chvíle veril, že ich vyhrá.

Áno, a hovorí ešte zaujímavú vec: Mečiar veril v demokraciu, kým bol najpopulárnejší politik v krajine. Tomu celkom verím. Prečo by bol proti voľbám, keď ho ľud miloval?

Nekrížia sa v Mečiarovom príbehu dva príbehy? Jeden príbeh víťazstva, v ktorom mečiarizmus skončil na smetisku dejín a Slovensko nedopadlo ako druhé Bielorusko. Len potom je druhý príbeh, príbeh kontinuity: Mečiar sa vrátil ako šéf vládnej strany, kauzy nie sú nevyšetrené, plody tejto éry žneme dodnes. Ktorý pohľad je vám bližší?

Vo filme sa snažím obe vetvy reflektovať. Jednou je prípadová štúdia o tom, aké jednoduché, aj v podmienkach demokracie, je zneužiť moc a ako k tomu prispievajú občania, keď sú zaslepení alebo neinformovaní vo veciach verejných. To sa môže stať rovnako dnes, príkladom je Poľsko, Turecko a pomaly aj Amerika.

Čiže áno, na jednej strane sa môžeme utešovať tým, že je éra mečiarizmu uzavretou kapitolou, Slovensko je v Európe. Na druhej strane platí, že nie všetci to vidia ako výhru. Veľa ľudí je proti NATO a EÚ, vyznávajú konšpiračné teórie a je ich veľmi jednoduché obalamutiť. Uveria hocičomu.

Mečiara však napriek tomu obhajuje málokto. Na rozdiel od nostalgie za komunizmom a fašizmom sentiment za mečiarizmom v spoločnosti nie je.

To si nie som úplne istá, akoby sa niečo znovu vracalo. Na internete sa nájdu hlasy, že Mečiar je napriek všetkému otec národa, do jeho obhajoby sa pustili konšpiračné magazíny Zem a vek, hlavnespravy.sk.

Bez toho, aby som chcela hodnotiť celé Slovensko, pripadá mi to tak, že kedysi prevládal názor, že Mečiar je super, potom začal prevládať názor, že naozaj nie je super, ale bez veľkej reflexie, len sa názor obrátil. Názory preberáme, nepremýšľame.

Takže teraz Mečiar nie je super, ale veríme inému vodcovi a potom zase inému. Je to taký kolobeh, a to nielen na Slovensku, stačí sa pozrieť na Trumpa. Možno platí, že podliehanie jednoduchým pravdám a masovým zabávačom je voľačo ukotvené v psychológii človeka.

Keď už chceme rozoberať, čo nám z éry mečiarizmu pretrvalo, mali sme hovoriť o ekonomickej moci, oligarchoch. To vo filme trochu chýba.

Podľa mňa to nechýba. Hovorím o mečiarovských privatizéroch.

Áno, ale nepadajú žiadne mená.

Mala som rozhovor o oligarchoch s novinárom Marekom Vagovičom, Fedor Flašík ich mená vymenoval na kameru. Samozrejme, že to všetko spolu súvisí, ale keď robíte film, musíte ho ohraničiť. Nezmestí sa doň všetko.

Robila som film pre svoju a ešte mladšiu generáciu, ktorá kontext tejto doby nechápe, myslela som aj na zahraničných divákov, aby mal príbeh hlavu a pätu všade. Nerobila som televíznu reportáž, dôležitejšie ako označovať jednotlivé osoby za vinníkov sa mi zdalo hovoriť o tom najzákladnejšom – čo je to politika, moc, ako sa nechávame politikmi ovládať a vlastne to od nich očakávame.

Chcela som, aby bol dokument zrozumiteľný všade na svete aj o desať rokov, nielen na dnešnom Slovensku.

Preto ste ho rozprávali z osobného pohľadu?

Áno, aj preto. Chcela som, aby bolo jasné, kto sa na ten príbeh pozerá. Nejde však len o mňa. Keď film videli ľudia z mojej generácie, veľa ich hovorilo, že zažili presne také isté detstvo. Film im ho pripomenul. Začali sa pýtať rodičov, ako to vtedy bolo, koho volili, čo si vtedy mysleli.

Pre moju generáciu je mečiarizmus podobnou témou, ako je komunizmus pre generáciu tridsiatnikov a štyridsiatnikov. Zažili to ako deti a po revolúcii sa ich rodičia nie vždy mali chuť zapájať do verejnej debaty, lebo mnohí cítili, že majú maslo na hlave. Teraz sa podobne cítia bývalí voliči Mečiara.

Nemalo by to však ututlať verejnú debatu. Nie náhodou sú za protikorupčnými pochodmi mladí ľudia. Sú bez viny a majú právo sa pýtať.

Oponovať Mečiarovi ste nechali politikov, novinárov, intelektuálov prevažne z opačného tábora. Nechceli ste oslovovať ľudí z jeho suity?

Oslovovala som ľudí ako bývalý šéf Fondu národného majetku Štefan Gavorník, ktorý najprv súhlasil a potom rozhovor zrušil. Nie je také jednoduché sa k tým ľuďom dostať. Radšej som si vybrala Fedora Flašíka, ktorý k ére patrí, nie ako politik, ale ako marketér.

Film pod svoje krídla vzala televízia HBO. Čo to pre vás znamenalo?

Komerčná televízia do toho investovala peniaze, takže som mohla pracovať svedomito. Zatiaľ čo verejnoprávne televízie často chápu dokument ako reportáž, ktorú treba urobiť bleskovo, HBO chápe, že aj dokument je film, potrebuje čas a peniaze, aby nejako vyzeral.

Štvrť milióna eur je teda dosť?

Na dokument dosť. Druhá vec je, že väčšina z toho šla na archívy. Museli sme zaplatiť každú použitú sekundu, čo nás vyšlo draho.

Také ceny si účtuje RTVS?

Áno. Keby film RTVS koprodukovala, archívy by pravdepodobne poskytli zadarmo ako svoj vklad do projektu. Súkromná televízia si ich musí kúpiť.

Nebolo by jednoduchšie vyskúšať tú koprodukciu?

To je zase politika HBO, že chcú projekt vlastniť. Je to pre nich jednoduchšie aj vzhľadom na to, že film odvysielajú v rôznych krajinách, nielen Slovensku a Česku.

Takže ste to v RTVS ani nešli skúšať?

Išla, ale ponúkli tak málo peňazí, že by som s tým nič neurobila. Druhá vec je, že nikdy neviete, kto príde k moci, a vzhľadom na možné politické tlaky je určite príjemnejšie spolupracovať s komerčnou televíziou, ktorú nevlastní nikto spojený s našou vládnou elitou.

Bude Mečiar v multiplexoch?

Bude. Len jeden vlastník multiplexov film odmietol premietať z dôvodu skorej premiéry na HBO, taká je ich politika. Neskôr by sme chceli snímku premietať aj v Bratislave na Námestí SNP.