Denník N

Segedínska lekcia: Ak dieťa nerozumie, čo číta, sotva ho integrujete medzi nových spolužiakov

Valéria Kelemenová. Foto – Motiváció Műhely, Szerdahelyi Mátyás
Valéria Kelemenová. Foto – Motiváció Műhely, Szerdahelyi Mátyás

Keď v roku 2007 v Segedíne zatvorili segregovanú školu, bolo zrejmé, že žiaci na novej adrese budú potrebovať pomoc, aby sa začlenili do kolektívu a neskončili za školou kdesi na ulici. Valéria Kelemenová opisuje, ako sa o to v spolupráci s mestom i učiteľmi pokúsila hŕstka vysokoškolákov. Je to úspešný príbeh – deti sa na nových školách podarilo udržať.

Valéria Kelemenová hovorí o ťažkých začiatkoch v Segedíne po rozpustení slabej školy, do ktorej chodilo 129 detí zo sociálne slabších rodín, a upozorňuje, na čo si treba dávať pozor pri začleňovaní detí do nového prostredia. Treba nato citlivosť, matematicky presný plán a záujem komunikovať s rodinami detí, hovorí podpredsedníčka organizácie Motiváció.

V meste Segedín sa vám podarilo integrovať stovky rómskych detí v zmiešaných triedach. Prečo bolo dôležité takýto projekt začať?

Mesto sa v roku 2007 rozhodlo zatvoriť základnú školu, pretože bola stelesnením slova geto. Sedemdesiat percent detí odtiaľ bolo zo znevýhodnených alebo chudobných rodín, kde rodičia dosiahli len základné vzdelanie, niektorí boli rómskeho pôvodu. Škola mala extrémne zlé výsledky, patrila medzi desať najslabších škôl v Maďarsku. Po zatvorení rozdelili 129 detí do jedenástich inštitúcií. Náš mentorský program sa začal vďaka nášmu kolegovi, Norbertovi Szűcsovi, ktorý pri zatvorení školy stál ako civilný poradca. Videl, že bez podporného programu nebude integrácia fungovať. Hrozilo, že deti z nových škôl skôr či neskôr zmiznú, ak sa nimi nikto nebude zaoberať a nebudú chodiť na vyučovanie. Báli sme sa aj toho, aby integrácia detí nebola len chladným pokusom robeným len tak naoko.

Ako ste to vyriešili a čo znamená mentorský program?

Oslovili sme tridsaťpäť univerzitných poslucháčov a ich úlohou bolo, aby spolu s deťmi do škôl prišli a pomohli im zaradiť sa do spoločnosti. Pomáhali im aj s učením, ale aj so sociálnymi zručnosťami. Boli tam preto, aby deti mali niekoho blízko nonstop.

Stavali sa školy a pôvodní pedagógovia k deťom odmietavo?

Inštitúcie, do ktorých deti prešli, sa z nových žiakov netešili. Vedeli, že prišli z veľmi zlých podmienok, mnohé z nich boli rómske a boli veľmi pozadu. Mali sme napríklad jedného šiestaka, ktorý nedokázal napísať vlastné meno. Bolo cítiť, že pre učiteľov je to veľká záťaž a neradi ju na seba brali. Ponúkli sme im aj školenie na scitlivenie v procese integrácie, ale prednášok sa zúčastnilo len veľmi málo škôl. Z jedenástich iba štyri. Vtedy sme si uvedomili, že tak trochu dúfajú, že tie deti skôr či neskôr vypadnú. Mysleli si, že prednášky sú zbytočné. Ale odvtedy sa toho veľa na školách zmenilo, hovoríme o ťažkých začiatkoch pred desiatimi rokmi.

Prvý rok však musel byť dosť úspešný, keďže podľa vzoru Segedína zmenili systém aj v inom meste.

O rok neskôr sme dostali žiadosť z mesta Hódmezővásárhely, kde taktiež potrebovali vysokoškolákov. Aj tu sa rozhodli školy reformovať, akurát ich zatvorili oveľa viac. Išlo o centrálne úžasne naplánovaný proces, ktorý mal aj hospodársky zmysel – chceli lepšie využívať budovy, mali zbytočne veľa učební; najmä však chceli, aby boli deti zo sociálne znevýhodnených rodín lepšie rozdelené do menšieho počtu inštitúcií. A vymysleli to do úplných detailov.

Valéria Kelemenová

Podpredsedníčka vzdelávacej organizácie Motiváció. Vyštudovala angličtinu a pedagogiku na univerzite v Segedíne. Vzdelávacieho mentorského programu združenia Motiváció sa v roku 2007 zúčastnila ako študentka. Dva roky sa venovala deťom, ktoré sa zo segregovanej školy dostali do nového prostredia. Neskôr sa stala projektovou riaditeľkou programu, v súčasnosti je vedúcou voľnočasových Študovní pre chudobné a znevýhodnené deti v Segedíne. Je zodpovedná za obsah pedagogických materiálov a veľkú časť z nich aj píše. Je autorkou viacerých vedeckých prác na tému kompenzácie hendikepov vo vzdelávaní.

Aké teda boli ich základné kroky?

V konkrétnom výskume zistili, kde presne žijú chudobné deti. Podľa vzniknutej mapy ich rozdelili do škôl v mestských častiach, aby bolo rozdelenie dokonale rovnomerné. Školy tak lepšie zvládli nové počty. Mesto má mnoho okrajových oblastí a rodiny žijú na lazoch či vo veľmi vzdialených osadách, preto ich do školy vozia školské autobusy. Mesto nariadilo, že všetci učitelia musia prejsť školením pre citlivú integráciu. Bolo to racionálne naplánované a v závere prizvali aj našich vysokoškolákov.

Hovoríte o tom ako o dokonalom príklade desegregácie.

Áno, naozaj si myslím, že je to najlepší príklad. Mali všetko prerátané na viac rokov dopredu. Predstavte si takú úzku komunikáciu s rodinami, že dokázali zistiť počet tehotných žien zo znevýhodnených rodín. Vďaka tomu vedeli na sedem rokov dopredu, s koľkými deťmi majú rátať. Každý rok si čísla kontrolovali, porovnávali si ich s bydliskami rodín a takto mohli odznova presne rozdeliť deti do škôl a pomery ostali rovnaké. Zvládli aj extrémne ťažkú situáciu, keď museli v celom meste reformovať učiteľský zbor, aby viac vyhovoval novým podmienkam.

Ako to prebiehalo?

Hlavný problém bol, že detí bolo menej a učiteľov priveľa. Až sto z nich prišlo o prácu. Mesto preto zvolalo nezávislú odbornú komisiu, ktorá mala hodnotiť učiteľov. Matematikov napríklad hodnotili matematici, dejepisárov historici. To však pre objektívnosť nestačilo. Učiteľov bodovali aj riaditelia škôl, učitelia medzi sebou, a prizvali aj rodičov. Tieto výsledky sa sčítali a podľa vzniknutého zoznamu vybrali mená učiteľov, s ktorými sa rozlúčili. Nikto sa necítil ukrivdene a rozhodnutie sa dalo ľahšie prijať. Zvyšní učitelia mali veľmi intenzívne školenie a boli pripravení nových žiakov učiť. Vedeli, ako pracovať so zmiešanými skupinami, a vedeli, ako efektívne učiť deti z nižších sociálnych vrstiev.

Deti potrebujú program na celý deň. Foto – Motiváció Műhely, Szerdahelyi Mátyás

Učitelia sú zvyknutí na rôzne deti, ale ako ste na takú ťažkú úlohu presvedčili mladých vysokoškolákov ?

Je to skvelá príležitosť, kde môžu získať skúsenosti. Majú možnosť sa stretnúť s deťmi, ktoré nie je ľahké učiť a ktoré majú rodinné problémy. Na pedagogickej fakulte sa praxuje v elitných školách. Darmo sa tam stretávajú s deťmi zo strednej či elitnej vrstvy, keď ich tam po ukončení štúdia aj tak nezamestnajú. Prácu získajú najskôr v škole, kde sú deti rôzne. Ďalším cieľom nášho programu je preto aj to, aby sme budúcim pedagógom ukázali, ako vyzerá reálna prax.

Čo by ste označili za najvýraznejší pokrok vo vašom projekte?

Teraz už presne vieme, aký typ pozornosti od nás deti potrebujú a čo im najviac chýba. Dlho bolo iba v kompetencii našich mentorov, ako sa k učivu postavia. Mohli ho deťom podať, ako chceli – dôležitý bol výsledok. Dnes už vieme, že sa musíme zamerať na porozumenie textu. Vytvorili sme aj návod, ktorý si každý mentor musí povinne naštudovať. S deťmi sa teraz venujeme najmä činnostiam, vďaka ktorým získajú schopnosť kriticky vnímať text.

Prečo je to také dôležité?

Kým nerozumejú tomu, čo čítajú, a nedokážu v texte nájsť, čo je dôležité, nie sú v škole úspešní. Od piateho ročníka je akékoľvek učivo textovo orientované. Zhodnotili sme, že toto je základná schopnosť, s ktorou im môžeme – a dúfam, že aj vieme – najúčinnejšie pomôcť. S našou asistenciou totiž ako-tak môžu napredovať, kým sme s nimi. My však chceme, aby si dokázali z viet vyvodiť ich zmysel, pretože neskôr budú potrebovať samostatnosť, budú sa musieť učiť sami.

Pomáhate deťom aj inak ako priamo v školách?

Áno, okrem mentorského programu máme aj program, ktorý sa volá Študovne (Tanodák). Fungujú naopak: nechodíme za deťmi my, ale deti chodia k nám. Máme kanceláriu v Segedíne a v neďalekej osade, kde žijú najchudobnejšie deti v celom okolí. Poobede sa im tu venujeme, zaoberáme sa nielen učivom, ale organizujeme pre ne aj výlety, tábory, spoločenské aktivity, hry. Pedagógovia ich učia najzákladnejším veciam – pochopeniu textu a matematike, to sú pre nás piliere. V tomto programe nám pomáha aj veľa dobrovoľníkov. Staráme sa o tridsať detí z okrajových rodín.

Ako komunikujete s rodičmi?

Úzko. Je to jeden z najdôležitejších faktorov. Vzťah medzi pedagógom a rodičmi musí existovať, musí byť neustále živený, rodičia musia vedieť, kto a kde sa ich deťmi zaoberá a v akých podmienkach. Pýtame sa na ich názor, hovoríme im o našich aktivitách.

Nestretli ste sa aj s odmietnutím alebo nepochopením zo strany rodičov?

Osobné skúsenosti mám len z obdobia, keď som tiež pôsobila ako mentorka. S kolegom sme učili štrnásť detí. Rodičia boli nápomocní, pretože vedeli, že som tam pre ich deti. Určite však boli aj takí, ktorí boli menej motivovaní udržiavať kontakt. Nechceli vedieť, ako pomáhať deťom s učením doma. Mohlo to byť aj tým, že naše deti nepochádzali z prostredia, kde si školu vážili. Rodičia našich žiakov často neukončili ani základnú školu a niektorí sa na nás pozerali až nepriateľsky, pretože mali svoje zlé skúsenosti. Bolo ich však menej; väčšinou chceli, aby ich deti dopadli lepšie ako oni, a vo vzdelaní ich podporovali.

Ak by som bola na mieste rodičov, najzvláštnejšie by som sa cítila vtedy, keby sa moje dieťa niekto rozhodol presúvať zo školy na školu. Tu by som asi požadovala poriadne vysvetlenie.

Áno, to je pravda. Preto treba zdôrazniť úlohu civilného poradenstva. Mesto urobilo veľmi dôležité rozhodnutie, keď dovolilo občianskemu združeniu zúčastniť sa na tom procese. Oni na seba zobrali tú najťažšiu úlohu – citlivo vysvetľovali rodičom, čo sa bude diať, prečo je to pre ich deti dobré a ako sa bude postupovať. Predišli tak strašidelným klebetám, ktorých by sa rodičia báli. Napríklad, že zas chcú ich deti len niekam odpratať, lebo sú chudobné. Aj tak sa viac rodičov bálo toho, že deti pustili do nového prostredia. Báli sa, že sa medzi ľuďmi budú cítiť odcudzene alebo že sa nezaradia do nového prostredia s novými normami a hodnotami.

Prijali deti medzi seba nových spolužiakov?

Čím menšie boli deti, tým ľahšie. A toto je jedno z našich najdôležitejších zistení: čím mladšie deti pri presune boli, tým jednoduchšie sa integrovali. Najlepšie pochodili tí, ktorí práve v roku 2007 nastúpili do prvého ročnika. Vďaka reforme začali s čistou kartou, v novom prostredí, v kvalitnejšej škole s našimi mentormi. Čím boli deti staršie, tým horšie boli aj ich vedomosti a bolo pre ne ťažké sa prispôsobiť. Vieme, aké sú deti v puberte. V tom období je predsa ťažké prijať sa navzájom aj za bežných podmienok. V tých sťažených to môže byť aj nemožné.

Boli aj deti, ktoré sa vôbec nezaradili?

Nepoznala som všetkých 129 detí, ale určite boli aj také, ktoré sa necítili komfortne. Neviem však o nikom, kto by bol úplne odsúdený. Niektorí si veľa kamarátov nenašli, ale vždy aspoň pár. A potom poznám množstvo takých detí, ktoré prešli do nového kolektívu bez problému. Dnes už mi to pripadá prirodzené. Nie každý sa uplatní v nových podmienkach rovnakým spôsobom.

Foto – Motiváció Műhely, Szerdahelyi Mátyás

Mohli by ste zhodnotiť, ktorá časť procesu desegregácie je najťažšia? Pri ktorej si treba dávať veľký pozor?

Najzodpovednejší treba byť pri rozdeľovaní detí. Tu v Segedíne išlo o najťažšiu a najdôležitejšiu časť procesu. Musíte si všímať množstvo aspektov – napríklad súrodenci musia ísť na jednu školu. Podľa toho, v akom jazyku sa predtým učili, musia v tom istom aj pokračovať. Bolo pre nás dôležité, aby sa deti dokázali do školy dostať mestskou dopravou bez prestupu. V prvých rokoch dostali aj preukaz, aby si nemuseli kupovať lístky. Mysleli sme aj na to, že medzi mnohými rodinami boli konflikty. Deti z rozhádaných rodín nešli na jednu školu. Je dobré brať do úvahy aj zdanlivé maličkosti. Môžu úspešnej integrácii veľmi napomôcť.

Urobili ste aj nejaké chyby?

Mohli sme lepšie zvládnuť komunikáciu. Nielen s rodičmi, ale aj so školami a s mestom. Tu sa nám stretli záujmy – zastupitelia v meste chceli, aby všetko prebehlo čo najrýchlejšie a v tichosti. V máji sa rozhodli školu zatvoriť a v septembri už neotvorili triedu. Deti začali rok v nových školách. Ďalšou chybou bola teda uponáhľanosť. Keby bolo viac času, mohli sme všetko lepšie pripraviť. Ale nakoniec sa to aj tak podarilo.

Aké výsledky dosiahli vaše deti? Dá sa dokázať, že je projekt úspešný?

To je ťažké povedať. A toto je vlastne ďalšia chyba – zanedbali sme stály zber údajov. Pár rokov po začiatku nového systému sme chceli výsledky získať, ale od niektorých detí sme museli vypýtať informácie dodatočne. Nevedeli sme, s akými výsledkami školu opustili a kam išli ďalej, pretože sme počas procesu nemohli každého žiaka podporovať. Bohužiaľ.

Ako je to možné?

Nie všetky školy boli ochotné s nami spolupracovať. Pedagógovia v našich mentoroch nevideli pomoc, bránili im v práci. Nechápali, že sú tam pre deti, a báli sa, že ich v skutočnosti niekto špehuje, kontroluje, nechcelo sa im týchto mladých ľudí tolerovať. Na niektorých školách boli takí nepriateľskí, až sme museli študentov odvolať, aj keď to znamenalo, že sme tam nechali aj deti. Od týchto detí sme si museli všetky informácie pýtať spätne.

Môžete zhodnotiť aspoň najväčší úspech všeobecne?

Bude to znieť ako banálna vec, ale určite to, že deti na školách ostali. Úspech je, že sa nestratili v systéme, pretože na to niekto dbal. Keby program neexistoval, pravdepodobne by tieto deti základnú školu neukončili. Podľa známok sa náš prínos bude hodnotiť ťažko, lebo ako som hovorila, čím boli deti mladšie, tým ľahšie im všetko išlo. Pri starších však považujeme za úspech aj to, ak si priemer nepokazia a školu dokončili s akýmkoľvek výsledkom. Opäť to neznie najlepšie, ale je to realita. Ich pôvodná škola mala veľmi nízke nároky. Ak si na novej škole aspoň našli svoje miesto a udržali si priemer, boli sme radi. Viacero štúdií dokazuje, že všetky deti poľavujú úmerne s tým, ako starnú. Klesá im motivácia a niektoré si známky aj zhoršia. U znevýhodnených detí to platí dvojnásobne. Preto ak si udržia štandard, je to skvelá vec.

Čítala som článok z roku 2008, že vďaka vám ani jedno dieťa neprepadlo.

Nie je to úplne pravda. Na konci roka niektorí určite prepadli a museli ísť na preskúšanie, ale vďaka našej pomoci sa im podarilo túto skúšku zvládnuť. Nemôžeme sa chváliť tým, že nikto neprepadol. To dopĺňam, aby všetko nevyznelo príliš dokonale.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie