Slováci, vpred do minulosti!

Autor je členom Living Memory

Keď som napísal text, ktorý sa pýtal, či by vám bolo ľúto rómskej matky, ktorej by niekto zapálil dieťa, dostal som skoro obratom veľmi rozčúlený, hoci nie vulgárny mail. Opýtal som sa pisateľa, či mu na rozčúlenie stačilo prečítať si titulok, alebo či to čítal celé. Ten človek aspoň priznal, že čítal len to, čo bolo „free“.

Tak je to dnes skoro všade. Na to, aby ste s rozčúlením reagovali, netreba ani poznať obsah toho, čoho sa vaša rozčúlená reakcia akože týka. No to ešte bolo v pohode. Keď sme nedávno zverejnili na facebookovej stránke krátke video s Ľubošom Kostelným, ktorý len odpovedal na otázky súvisiace s tým, s čím sa stretávame pri našich aktivitách na školách, kam s nami chodí, do pár minút sa tam vyrojili veľmi pobúrení pisatelia. Písali niečo o blbečkovi, o tom, že nič v hlave nemá, alebo kládli zásadnú otázku, či mu tie otázky dával niekto z denníka jude-N.

Nemá zmysel o tom písať, lebo je toho všade kopa, hejt, nenávisť, zlosť a zloba. Nielen u nás.

V susednej Českej republike sa v súvislosti so smrťou Jana Třísku objavujú radostné komentáre, že ako fajn, havloidi sa zabíjajú sami. Ešte lepšie, ale len pre silné žalúdky, boli komentáre pod textom o súdnom spore o zákaze nosenia burky na strednej škole. Na istom webe bežal aj priamy prenos so súdnej siene, kde sa spor rozhodoval. Keď sa končil, vyšla víťazná pani riaditeľka za frenetického potlesku davu zo siene a jej prvá veta bola, „Poďme priatelia, teraz tú našu!“ A začala spievať Kde domov můj.

Zhodou okolností bol na tej istej stránke rozhovor s ošetrovateľom šimpanzov v zoologickej záhrade. Rozprával o ich inteligencii, ale aj ťažko cholerickej povahe, schopnej do pár sekúnd ich z úplnej pohody transformovať na život ohrozujúcu zlosť. Spomenul som si na šimpanzieho samca, ktorý žil svojho času v bratislavskej zoo. Pri minimálnom podráždení bol schopný, stačilo sa len priblížiť, vybuchnúť. Vrešťal, trieskal do mreží a nakoniec zbieral po klietke exkrementy a veľmi šikovne ich hádzal do každého, koho považoval za hrozbu. Nakoniec ešte v zlosti rozdával údery samiciam, ktoré s ním obývali klietku.

Istá skupina ľudí u nás, zdá sa, reaguje úplne rovnako. Stačí minimálny podnet, pochopený ako útok či provokácia, a v minúte vás zahádžu exkrementmi. Zatiaľ len slovnými. Neviem, prečo to tak je, ale najviac sa tak prejavuje skupina obyvateľov, ktorí hľadajú vlastné korene a národnú slávu, schopní tvrdiť, ako nedávno nejaký znalec histórie a genetiky z ĽSNS Bardejov, že Tutanchamón mal DNA Slovanov.

Je síce pravda, že máme s týmito ľudoopmi spoločných 98 percent DNA. Je pravda aj to, že naše ruky dokážu len o dva úchopy viac ako ruky šimpanzov. Lenže okrem toho máme predsa len väčší mozog. Tak ho začnime používať a nesnažme sa o evolučný skok späť. To nie je provokácia ani výsmech, aj keď to bude asi mnohým jedno. Niektorí by si mali uvedomiť, že ktokoľvek, kto sa nechá titulovať „vodca“, sa v chladnom kalkule správa ako zlomyseľný ošetrovateľ a krmič v akejsi pomyselnej zoo sociálnych sietí a nielen tam.

Namiesto aby vymýšľal, ako frustráciu znižovať, prikrmuje strach a hnev. Hecovať prvú signálnu, podnecovať emocionalitu a vytvárať obraz nepriateľa. To robili všetci neskorší totalitní vodcovia. Toto nie je boj o oheň, ale zápas o charakter krajiny a využívanie mozgu. Využívajme mozgovú kapacitu aj na iné ako len na deštrukciu, ktorá má viesť vpred, k svetlým zajtrajškom. Vpred! Vpred do minulosti?