Na Brooklynskom moste (selfie palica rastie)

Aj na Brooklynskom moste sa odohráva jeden z viacerých pre dnešný svet charakteristických bojov – miestnych, žijúcich svoj život – s turistami. Ťažko posúdiť, kto pracuje ťažšie, či tí, ktorí sa snažia na bicykloch prejsť most čo najrýchlejšie, na ceste z bodu A do bodu B, alebo tí, čo sa snažia v neustále prúdiacom dave nájsť najlepšie miesto, pózu a príhodný čas na fotografiu. Vo vzduchu víria selfie palice.

Mladá žena vylieza na konštrukciu, medzi zubami zopár sponiek, nasleduje úprava dlhých čiernych vlasov. Pod ňou sa valia v prúdoch autá. Nad ňou vo vzduchu helikoptéry. Rieka akoby sa oproti tomu všetkému hmýreniu ani poriadne nehýbala.

Prenikavý hvizd za chrbtom. Žena na bicykli, snažiaca sa neubrať z rýchlosti aj napriek tomu, že v jazdnom pruhu pre cyklistov si čupol párik usmievajúci sa do objektívu na vztýčenej palici. Žena počas jazdy mostom hvízda takmer neustále, v ústach píšťalka, klasická staromódna, akú si pamätám z hodín telocviku. Telocvikári ju mali vždy okolo krku. Na jednom motúze s kľúčmi od šatní a miestnosti s náradím. Muž v tvári červený ako (tunajší morský) rak – viditeľne znechutený z ľudí, ktorí nerešpektujú pravidlá – pedáluje mostom a volá: ľavý pruh, ľavý pruh, ľavý… Zďaleka ešte doliehajú k ušiam hvizdy píšťalky.

Dievča v zelenkavých letných šatách a klobúku sa na bicykli vznáša ako kdesi na letnej lúke. Na tvári zasnený úsmev. Len jemne pokrúti hlávkou, ak sa jej čosi pripletie do cesty. Mladík, lezúci na konštrukciu mosta, v ruke americkú vlajku. „Držíš to naopak, vole!“ Kričí naňho ktosi zospodu.

A ja – pohltená tým všetkým – takmer stúpam do čerstvej žiarivo červenej kaluže (turistickej?) krvi. A v hlave sa mi spúšťa ľudová pieseň: „Na petržalskom moste / koľajnica rastie. A na nej policajt / a na nej policajt / pýta sa ma: kto ste? / Som len ten bláznivý chlap / ktorý od rána do noci nosí po meste prázdnu misku / Lesklú a čistú / a plytkú / až po samé dno / Každému ponúkam zadarmo to, čo je v nej  / Len chodím a pomaly zbieram do prázdnej misky všetky tie rozličné zdesené tváre / čo sa na okamih naklonia nad jej tepaným okrajom / Vsakujú na dno / do prázdna / jedna za druhou / A ja neviem prestať – až kým všetky miznúce kroky aj celé mesto celkom nevezme a nerozmaže / tma .“