Mali ju brániť do poslednej kvapky krvi, no pevnosť Pressburg nefungovala
V sobotu 4. apríla 1945 nemecké vojská opustili Bratislavu bez veľkého odporu. Báli sa obkľúčenia, a tak veliteľ zavelil na ústup. Neskôr si za to vyslúžil trest smrti.
Keď sa v stredu 4. apríla 1945 vtedy 20-ročná študentka filozofickej fakulty Eva Šimková zobudila, vykukla z okna domu na terajšom Hviezdoslavovom námestí smerom k Národnému divadlu.
„Nemci si tu rozložili poľnú kuchyňu,“ povedala si. Keď sa pozrela lepšie, nevidela pri kuchyni nemeckého, ale ruského vojaka. Záverečný útok na mesto totiž prespala. „Vtedy mi došlo, že je po vojne,“ vraví po 70 rokoch Denníku N.
V ten deň na jej dvere zaklopal mladý ruský vojak. Keď vystrašená otvorila, predstavil sa jej v nemčine, ktorou ako veľa Bratislavčanov plynule hovorila aj ona. Bol to študent medicíny z Petrohradu a slušne si vypýtal handru, ktorou by si mohol vyčistiť topánky.
„Povedal mi len jedno – aby som po zotmení nevychádzala von. Tak som to dodržala.“ Na sovietskych vojakov a oslobodenie nespomína v zlom.
Bratislavu sovietske vojská oslobodili v noci na 4. apríla. Ako jedno z mála hlavných miest v Európe zostalo takmer nepoškodené. Obchody boli plné tovaru, elektriku, vodu a plyn opäť zapli už dva dni po prechode frontu. Aj obetí na životoch bolo prekvapivo málo.
Čo sa v tie dni dialo? Ako je možné, že časť obyvateľov v centre mesta hodiny oslobodenia prespala vo svojich bytoch či v pivniciach – a to napriek tomu, že už na jeseň 1944 Adolf Hitler vyhlásil Bratislavu za „Festung Pressburg“ – teda za pevnosť, ktorá mala za každú cenu a do poslednej kvapky krvi odolávať sovietskej armáde?
Obranu budovali všetci – aj gymnazisti
Aj neskorší manžel Evy Šimkovej Karol Adamec vtedy býval v úplnom centre vtedy ani nie 150-tisícového mesta na Kapitulskej ulici. Ako študent gymnázia mal pracovné povinnosti. Na školách sa neučilo, Karol a jeho spolužiaci museli už od novembra 1944 povinne pracovať pre Slovenský štát a jeho obranu.
Pre „Festung Bratislava“ kopali od pondelka do soboty sedem hodín denne protitankové zákopy pri Lamači. Asi osem metrov široký a tri metre hlboký „lievik“ sa ťahal od Lamača až k Devínskej Kobyle.
„Vozili nás tam každé ráno vlakom. Smerom tam normálnymi osobnými vagónmi. Smerom naspäť ‚dobytčákmi‘. Pamätám si, ako ma od zimy boleli kolená. V tú zimu napadol aj meter snehu,“ hovorí.
Študentov pri práci riadili nemeckí vojaci s puškami na pleciach. Dostávali za prácu 225 korún týždenne. „Bolo to relatívne dosť peňazí,“ spomína si Adamec. Peniaze im z banky nosil muž s priezviskom Grolmus.
Ako sa žilo v okupovanej Petržalke
Keď zákopy dokončili, posledné týždne pred príchodom frontu študenti za svojich 225 korún vozili na fúrikoch nemeckej armáde muníciu na Kolibu – dôležitý obranný bod mesta. Na Veľký piatok boli na kopci nad mestom posledný raz. V sobotu už po nich nikto neprišiel. Bolo to päť dní pred príchodom Sovietov a „pevnosť“ bola dokončená.
Front sa blížil. Adamcovci prvé ostré vojenské aktivity v meste zaregistrovali v pondelok, keď nad centrom preletel už vtedy starobylo pôsobiaci ruský dvojplošník Polikarpov Po-2, prezývaný Kukuruznik. Posádka niekde v okolí kasárne na terajšej Mickiewiczovej ulici zhodila menšiu bombu a vrátila sa späť.
V utorok sa gymnazista Karol vybral pozrieť, čo sa v centre deje. Oproti Baťovmu obchodu s obuvou videl vo vyrazenom výklade sedieť za guľometom nemeckého vojaka. A to bol aj jediný Nemec, ktorého v okolí videl.
Bolo jasné, že Nemcov vyženú
Väčšiu jednotku nemeckej armády v ten deň Karol Adamec zbadal neďaleko dnes už neexistujúcej synagógy. „Bolo ich asi 200. Mali len ľahšiu výzbroj. Keď som sa jedného z nich po nemecky spýtal, kam idú, povedal, že do Theben – teda do Devína.“
Ustupovali. Devín bol už súčasťou Tretej ríše. Boli to frontoví vojaci, nie posádka z Bratislavy. Karol Adamec hovorí, že si pred ním vojak rozopol košeľu. Telo pod ňou mal plné vší. Vtedy mu došlo, že Nemci nemajú šancu a že je to ich koniec.
Deň pred oslobodením sa Adamcovci ešte s jedným Nemcom stretli. Ich suseda prinútil, aby mu dal vlastné civilné šaty, vyzliekol si svoju uniformu a zmizol. Mundúr Adamcovci poliali benzínom a spálili na dvore.
Nemeckí civilisti už v meste neboli dávno. Postupne sa z neho vytrácali od začiatku roka. Zvyšok evakuovali do Ríše. Preč už bolo aj vedenie Slovenského štátu. Vláda sa ešte v marci presťahovala do Holíča a potom exponenti režimu zmizli na území dnešného Rakúska.
Keď sa Karol Adamec v stredu 4. apríla ráno zobudil, vyšiel z domu. Pred ním stál ruský dôstojník na koni. „Pýtal sa ma, kde je ‚kreposť‘. Nevedel som, že sa pýta na hrad, tak som len krčil plecami. Nahnevaný odišiel.“ Ku „kreposti“ – teda k Bratislavskému hradu – smerovali aj ďalší sovietski vojaci. Mali zjavne strach, že ich z kopca budú ostreľovať. Nič také sa nestalo. Nemci zmizli.
Z Kapitulskej ulice sa študent Karol vybral na terajšie Námestie SNP. Bola na ňom rozložená ruská armáda. Na zemi ležali štyri mŕtve kone a tucet mŕtvych nemeckých vojakov. „Všimol som si, že ani jeden nemá na hlave helmu a na nohách topánky.“
Peniaze za zákopy dostali aj za Rusov
Asi týždeň po oslobodení sa podľa Adamca študentom ozval opäť muž s priezviskom Grolmus. Z banky im doniesol po 225 korún – peniaze za posledný týždeň práce na nemeckom opevnení mesta.
Nemecký systém financovania výstavby „pevnosti Pressburg“ prekvapivo sám od seba dobiehal aj po tom, čo boli desiatky kilometrov ďaleko a neexistoval ani Slovenský štát.
Manželia Adamcovci hovoria, že s Rusmi nemali zlé skúsenosti a ich povesť bola horšia než skutočnosť. Vojaci sa podľa nich divokejšie správali prvé tri dni po oslobodení, a potom už nie. Vtedy sa v Bratislave hovorilo aj o znásilneniach. Obchody vraj rabovali hlavne Slováci.
Karol Adamec sa potom dobrovoľne prihlásil na prácu pre Sovietov. Už od jesene sa neučilo, on sa nudil a peniaze sa mu hodili. Pracoval tak po nociach v pekárni po Nemcovi, ktorého pred príchodom Sovietov evakuovali. Za dva mesiace si zarobil 2000 korún.
Veliteľ Bratislavy dostal trest smrti
Prečo Bratislava padla tak rýchlo a mesiace budovaný projekt „pevnosť Pressburg“ nefungoval?
„Bratislava mala vybudované tri obranné pásma. Posledné bolo na kraji Bratislavy a východný okraj bol kdesi na predmestí – na Malom Dunaji,“ hovorí historik Jozef Bystrický z Vojenského historického ústavu. Vysvetlenie porážky Nemcov podľa neho nebolo v jej opevnení.
Čelný úder 7. gardovej armády v smere od Rače bol kombinovaný s útokom spoza Dunaja, kde postupovala 46. armáda smerom na Petržalku. Keďže hrozilo, že sa Sovieti navyše dostanú po hrebeni Karpát aj za mesto, Nemci sa mohli ľahko dostať do obkľúčenia.
„Chceli sa vyhnúť tomu, že sa dostanú do kotla – buď tu väčšina z nich padne, alebo sa dostanú do zajatia. Tak volili ústup z Bratislavy bez toho, aby sa tu viedli ťažké boje,“ hovorí Bystrický.
Rusi mali už pred ofenzívou na Bratislavu v meste svojich ľudí. Išlo o malú skupinku rozviedčikov, ktorí pôsobili v civilnom oblečení a prostredníctvom vysielačky informovali armádu o rozmiestnení nemeckej obrany. O pozíciách Nemcov informovali Sovietov aj partizáni, ktorí pôsobili v Karpatoch nad Pezinkom.
Kým centrum mesta bolo po ústupe Nemcov takmer nepoškodené, iné to bolo na predmestiach. Na niektorých z nich sa bojovalo. Mŕtvi boli nielen na nemeckej a sovietskej strane, ale aj medzi civilistami.
„Boje o Bratislavu sa začali vlastne už 2. apríla, keď sa rozpútali boje v oblasti Rače, Rusi prenikli aj do Vrakune pred Malý Dunaj. V noci na 3. apríla Malý Dunaj prekročili. Nemecké vojská bojovali a pomerne tuho. Rozhodujúci bol ten moment pred 4. aprílom, keď museli dostať rozkaz ustúpiť. To neznamenalo, že opustili mesto. Ústup musel niekto kryť,“ hovorí historik.
Ušetreniu mesta podľa neho pomohla ruská taktika postupovať do centra smerom k hradu, kde bola obrana, malými údernými skupinami.
Na Slovensku neobvyklé bolo aj použitie vojnových lodí sovietskej Dunajskej vojnovej flotily. Na území mesta vysadila námornú pechotu. Nemecká armáda ešte stihla podmínovať dôležité budovy, ako napríklad továrne, do vzduchu však okrem mosta nevyhodila nič.
Bratislavskej obrane velil plukovník von Ohlen. „O jeho osude sme toho veľa nevedeli. V poslednom čase sa však zistilo, že von Ohlena v polovici apríla za opustenie Bratislavy odsúdili na trest smrti. Podarilo sa mu však prežiť a dožil sa 81 rokov,“ vraví Bystrický.
Petržalka – súčasť Ríše
Oveľa nepokojnejšie roky než obyvatelia centra prežil teraz 89-ročný Jaroslav Gustafík. Narodil sa v starej Petržalke. Hoci bola od Bratislavy len pár stoviek metrov cez Dunaj, nepripadla Slovenskému štátu, ale Veľkonemeckej ríši – a proti ich vôli aj s tisíckami Slovákov.
Do Bratislavy sa nedostal šesť a pol roka. Hoci mesto a mestečko spájal most, hranica bola pre bežných ľudí uzavretá. Musel zo dňa na deň začať chodiť do nemeckej školy a na Prešporok sa Petržalčania chodili pozerať len cez rieku.
„Kým Bratislava svietila, Petržalka bola v noci stále zatemnená. Chodil som domov potme. Poznal som po pamäti každú kaluž,“ spomína si. V noci bolo ticho a cez rieku bolo počuť hlasy a smiech baviacich sa Bratislavčanov. V Petržalke, ktorá sa vtedy volala Engerau, si Slováci vytrpeli režim Nemecka vo vojne, NSDAP aj gestapo.
Ruskí vojaci sa k nim blížili z Maďarska – od obce Rajka. „Počuli sme dunenie kanónov. Keď začali v noci ponad Petržalku ostreľovať obranu mesta niekde pri hradnom kopci, tŕpli sme. Bol to neuveriteľný rachot.“
Na rozdiel od Staromešťanov žili Petržalčania v pivniciach a s príkazom na povinnú evakuáciu. Poslúchli len Nemci a slovenskí Petržalčania žili v obavách o život. Rozšírilo sa totiž medzi nimi, že v jednej z poľnohospodárskych budov sídli „Einsatzkommando“, a báli sa, že ich potrestá za to, že odmietli odísť s Nemcami.
Deň pred oslobodením vtedy devätnásťročný Jaroslav Gustafík zažil spontánne preberanie nemeckých zásob obyvateľmi. A krátko nato aj obrovský výbuch: Nemci vyhodili do vzduchu jediný most cez Dunaj.
„Bola to strašná rana. Od mosta som bol len asi 300 metrov.“ Bol aj jedným z prvých Petržalčanov, ktorí zistili, že sú oslobodení a vojna sa pre nich skončila. Keď spolu s kamarátom podnikol ráno 4. apríla prieskumnú cestu k petržalskej stanici, našli na nej horiaci vlak plný nábytku a ďalších vecí, ktoré nestihli miestni Nemci odviezť, a tak ho nemecká armáda zapálila. Pri stanici však už neboli nemeckí vojaci. Stál pri nej sovietsky tank.
Rusi boli mierni
Prečo sa Rusi správali k obyvateľom Bratislavy, ktorá bola centrom kolaborantského vojnového štátu, pomerne priateľsky? Prečo sa vo veľkom nerabovalo a krádeže, násilie a znásilnenia boli skôr výnimkou? Prečo bola dobyvateľská armáda na civilistov iná než napríklad v susednom Maďarsku?
„Pred vstupom do Československa a v priebehu prvého mesiaca po vstupe boli vydané u obidvoch frontov zvláštne rozkazy. Nariaďovali správať sa k obyvateľom Československa ako k obyvateľom spojeneckej krajiny. Boli vydané nariadenia o hrdelných trestoch za znásilňovanie. Jeden z prvých sa vykonal hneď na začiatku októbra 1944 na východe Slovenska,“ vysvetľuje historik Bystrický.
Vraví, že keď bol exilový prezident Edvard Beneš v Moskve v marci 1945, sovietsky líder Jozef Stalin ho upozornil, aby si neidealizoval Červenú armádu, ktorá príde do Československa, pretože sú to muži, ktorí sú roky v zákopoch, majú pocit, že sú víťazi vojny, a je ťažké zabrániť individuálnym prípadom.
Ako si na individuálne zlyhania spomínajú pamätníci? Eva Šimková nevychádzala po zotmení z domu, Karol Adamec pri jednej z pochôdzok po meste videl, ako sa skupinka vojakov dobýja s baranidlom v rukách do civilného domu. Viac o prípade nevedel.
Jaroslav Gustafík vraví, že s osloboditeľmi nevychádzali zle. Áno, mali záujem o hodinky a bicykle, spomína si. Jeho otcovi bicykel ukradli; sám s Rusmi, naopak, urobil výhodný obchod.
„Mal som hodinky. Také lacné, za pár mariek,“ vraví. S neznalým sovietskym vojakom ich v centre mesta, keď už sa do Bratislavy dalo dostať po provizórnom pontónovom moste, vymenil za 2000 korún, bochník chleba a údené ryby zabalené do novín.
„Strašne smrdeli. Hneď som ich hodil do koša,“ smeje sa aj po 70 rokoch.
Historik: Rusko neviňme, Poľsko sme napadli s Nemeckom prví
Noc po fronte
Atmosféru posledných dní druhej svetovej vojny v hlavnom meste podrobne zachytil Ján Rozner (1922 – 2006). V knihe Noc po fronte (vydavateľstvo Marenčin PT, 2010) opisuje predvojnovú aj vojnovú Bratislavu. Aprílové dni strávil s matkou a bratom v kryte, jeho zápisky sú skvelou reflexiou toho, čo sa v Bratislave a na Slovensku dialo od polovice tridsiatych rokov až po koniec druhej svetovej vojny. Prečítajte si úryvky z knihy.
Na nočnú šichtu alebo ráno sa do roboty nechystali ani platení príslušníci Hlinkovej gardy, lebo tá sa už predtým rozpadla, ale ani príslušníci znova organizovaných Pohotovostných oddielov tejto gardy či nemeckej FS, lenže zase príslušníci FS, Freiwillige Schutzstaffeln, už predtým spolu s mnohými inými Nemcami evakuovali, možno až v poslednej chvíli na niektorej z troch lodí, ktoré si hromadne objednala Deutsche Partei, ako keby to bol bežný rekreačný zájazd do Viedne – jednu z tých troch lodí cestou do Viedne potopili americké alebo sovietske lietadlá, božia spravodlivosť, museli by sme povedať, keby akurát na nej boli samí príslušníci FS, ale božia spravodlivosť sa prejavuje málokedy, a tak je pravdepodobnejšie, že na tej potopenej lodi boli normálne prešporácke rodiny mestských zriadencov, obchodníkov so zmiešaným tovarom, vinohradníkov, inžinierov, penzistov, inkasantov mestskej plynárne, učiteľov nemeckých ľudových škôl, dentistov, montérov z káblovky, úradníkov súkromných firiem a majiteľov najrozličnejších menších arizovaných obchodov a dielní (majitelia väčších arizovaných obchodov, firiem a podnikov evakuovali zväčša už predtým).
xxx
Matka práve piekla v kuchyni zemiakové placky bratovi a mne, do zásoby do pivnice. Zemiakové placky bolo naše štandardné jedlo počas posledných šiestich rokov, vždy vtedy, keď chýbali nejaké základné potraviny na iné jedlo. Spočiatku som ich mal aj celkom rád, boli zmenou tiež častých palaciniek, vyskytovali sa čoraz častejšie. Ohlasovali nejakú kalamitu; neboli peniaze na nákupy alebo nebolo času na varenie niečoho iného pre také alebo iné nepríjemnosti. Teraz bola kalamitná situácia v potravinách, nevybrali sme si včas prídely, bola to aj moja chyba, preto som do seba pchal zemiakové placky bez odporu (vari naposledy, boli sme nimi takí presýtení, že sa už po prechode frontu neskôr nikdy nerobili), rozprával som pritom o podnete maliarovej sestry, veľmi sa zapáčil matke aj bratovi, nemuseli sme si navzájom vykladať, prečo sa nám kryt pod budovou Slováka, neskoršej Pravdy, ihneď tak pozdal, nielen pre sedem poschodí železobetónovej budovy – náš dom bol tehlový a mal len tri poschodia, reč sa zase zvrtla na to, že iní už odchádzajú do krytov, či by sme pomaly nemali ísť aj my. Z obloka izby som pri moste zazrel dym.
xxx
Zrýchlil som krok, už som skoro bežal, áno, dymilo a čmudilo sa z univerzity, už neviem, či hlavným, alebo nejakým bočným vchodom vbehol som do budovy, kde som predtým bol iba raz v živote, pri nedokončenom zápise na vysokú školu, a dolu schodmi podľa čmudu a podľa ľudí, ktorí ďalej prichádzali oproti mne s plnými taškami z veľkej podzemnej miestnosti, uprostred nej bola hora mäsových konzerv, muži a ženy si ich naberali do tašiek, v kúte postával ľahostajne starý nemecký vojak, obrátil som sa a o dušu utekal domov, ráno som darmo chcel nakupovať na nevybraté potravinové prídely a tu vydávali akési konzervy bez potravinových knižiek a bez peňazí. Zalarmoval som matku aj brata, každý aspoň s jednou taškou v ruke sme sa náhlili k budove Slovenskej univerzity, vysvetľoval som matke a bratovi, prečo sa treba ponáhľať, zrejme v tých suterénoch horel alebo horí nejaký sklad wehrmachtu a v tom istom suteréne je veľká miestnosť s konzervami, každú sekundu sa väčšmi zapĺňa čmudom, o chvíľu nás tam nepustia. Našťastie sme prišli načas, napchali sme si tašky a ponáhľali sa von, už sa tam ťažko dýchalo, už tam ani nepostával nemecký vojak. Ako sme vychádzali von, hrnuli sa dolu schodmi akísi muži v uniformách – naozaj sme prišli v poslednej chvíli. Konzervy zo všetkých tašiek sme vysypali na kuchynský stôl, obzerali sme si ich ako zriedkavý nákup z lahôdkárstva, všetky boli nemecké, armádne – a všetky rovnaké. Otvorili sme jednu, ochutnali, bola to mäsová konzerva, červená, ako bývajú mäsové konzervy, ale so zvláštnou pikantnou príchuťou, s prímesou čmudu, čo sa dalo očakávať, tie naspodku konzervovej hory boli skoro priškvarené od horúčavy, tie horné, z ktorých sme rýchlo naberali do tašiek, boli len prihorené. Tú prvú konzervu sme spoločne ochutnali a vymieňali si názory o jej prismudnutých ingredienciách, potom si každý otvoril jednu len pre seba. A tak ako zemiakové placky mi chuťovo splývajú so Slovenským štátom, nemecké vojenské konzervy vyvolávajú vo mne celé kŕdle rozpomienok na dni v kryte, na prechod frontu a prvé pofrontové týždne. Z univerzitnej pôdy filozofickej fakulty, na ktorej som chcel študovať, boli od toho dňa ešte mnoho ďalších dní našou hlavnou potravinovou základňou, naším chlebom každodenným, ich prismudnutosť sme brali ako špeciálny druh mäsa zo zvieraťa u nás neznámeho a tým vzácnejšieho, zajedali sme ich chlebom, a keď nebolo chleba, tak aj bez neho, poukladali sme ich ešte v to poobedie do špajzy, navrstvené na seba.
xxx
Keď sme vyšli z bytu aj z domu, ulice boli prázdne, bez ľudí, len medzi domami sa naháňali ozveny výbuchov a sálv, a to monotónne, súvislé dunenie. Zrýchlili sme krok ako skupinka ľudí, ktorá sa odrazu bojí zmeškať vlak, keď vidí prázdne nástupište, a keď sme zišli do podzemia Slováka, neskoršej Pravdy, boli sme ako oneskorenci, ktorí v poslednej chvíli naskočili na vlak a teraz chodia z oddelenia do oddelenia a darmo hľadajú prázdne miesto, kde by sa usadli. Pozdĺž všetkých múrov sa už rozložili rodiny utáborené na dekách, medzi seba si pokládli kufre, kabely a tašky, vybrali si už aj šálky, z ktorých popíjali čaj alebo meltu, vtedajšiu kávu, niečo si k tomu zajedali, sedeli tu v družnom rozhovore, celý veľký verejný kryt bzučal ich šepotom, ale tak ako cestujúci, ktorý v plnom vlaku nenájde miesto v oddeleniach, si nakoniec nejako poradí, aj my sme nakoniec objavili, že uprostred krytu napodiv nebolo nikoho, beleli sa tam veľké baly novinového rotačného papiera a veľké štósy nepotlačeného papiera na knihy či plagáty, a tie baly a štósy nám mohli nahradiť múry, boli dokonca suchšie a mäkšie, oddeľovali nás od súvislých radov rodín pri múroch, ich hrubizné nízke steny nám vytvorili súkromie, mohli sme sa tu utáboriť a byť sami pre seba.
xxx
V jednu chvíľu sa medzi ľuďmi pri múroch objavil muž, mal v ruke veľký plagát, ktorý im ukazoval, vytlačili plagáty, ktoré už nevylepili na uliciach, vstal som, k nám by nebol zašiel s tým plagátom, boli sme osamelá oáza, opustený ostrov, musel som zájsť za ním, aj iní sa zhŕkli okolo neho a čítali ten plagát, bol tlačený veľkými literami, v hornej polovici nemecky, v dolnej slovensky, v hornej i v dolnej polovici z plagátu vybiehali vždy dve slová, vysádzané hrubými velikánskymi literami: FESTUNG PRESSBURG, PEVNOSŤ BRATISLAVA. Tak predsa, šuškalo sa o tom, že Nemci chcú Bratislavu vyhlásiť za pevnosť, zakopať sa v nej ako v Budapešti, brániť každý dom a každú ulicu, zrejme bola Bratislava pre nich zase raz predmestím Viedne, ale nikto tomu neveril, nič tomu nenasvedčovalo, kopali sa iba protitankové zákopy, všetko mužské obyvateľstvo – okrem žiakov, úradníkov a ešte iných kategórií – muselo každodenne chodiť kopať zákopy. Najprv som kopal na Kuchajde, ani nie tak ďaleko od Bratislavy, ale potom sa mi znepáčila skupina ľudí, s ktorými som bol denne niekoľko hodín spolu, prihlásil som sa inde a odtiaľ nás oddirigovali do Jura, zavčasu ráno bolo treba vstávať, prekopávala sa hradská, zem bola ešte stvrdnutá od zimných mrazov a bolo to pár kilometrov pred Jurom.
xxx
Až pred dvoma, troma dňami som videl tiahnuť okrajom mesta nekonečný zástup, ale ten nemal nič spoločné s obranou bratislavskej pevnosti – na začiatku Tehelného poľa, keď sme z priateľovho bytu uvideli čelo akéhosi sprievodu, najprv sa mohlo zdať, že sprievodu žobrákov, invalidov, zúbožených utečencov, ale bol to oveľa pestrejší sprievod, šli v ňom zvyšky oddielov maďarských vojakov, nyilasovci, sedliaci na rebrinákoch, civili, ktorí šli pešo, rodiny na dedinských vozoch. Keď sme ten sprievod sledovali mlčky takú polhodinu, zišli sme dolu a dívali sme sa naň z chodníka, sprievod tiahol hore popri Unitase a ďalej dnešnou Malinovského, na všetkých bol nasadaný prach celého Žitného ostrova, vojaci a civili, ustatí, šli ľahostajne, neobzerajúc sa okolo seba, bolo to, akoby mestom prechádzalo včerajšie Maďarsko, nyilasovské, aj to predvčerajšie, horthyovské, bol to nekonečný zástup, ani sme vtedy nevyčkali jeho koniec.
xxx
A druhý predel, ktorý rozčesol jednotvárnosť hodín s ich neutíchajúcou zvukovou kulisou, nastal, keď sa kryt otriasol niekoľkými ohlušujúcimi, neuveriteľnými, celkom blízkymi výbuchmi, bol to taký príšerný hluk, že vlastne mal zakývať aj železobetónovou kostrou sedemposchodovej budovy nad nami, ale ani sa nepohla, len v kryte ako ozvena nastalo mŕtve ticho. Neboli to bomby zhodené z lietadla, nebolo počuť fičanie a sykot padajúcej bomby, ani postupné vzduchové nárazy. Po takej štvrťhodine ktosi zhora do bojazlivého onemenia zavolal – Nemci vyhodili do vzduchu dunajský most – a ako keby vysvetlenie, presná informácia bola priniesla úľavu, kryt sa hneď rozvlnil šepotom a hovorom, neďaleko nás sa utvoril hlúčik mužov a ktosi tam vykladal, čo všetko Nemci v meste podmínovali a čo všetko ešte vyletí do vzduchu.
xxx
A už sa dali rozoznať salvy kanonád, boli bližšie, ale už nie súvislé, prichádzali z mnohých strán, netvorili už dunenie, už temne buchotali, a dal sa rozoznať mnohohlasý praskot guľometov, s námahou som roztvoril oči, hlava mi odkväcla na hruď, ako som tu ležal, opretý o bal rotačného papiera.
xxx
Nad chodbičkou utvorenou balmi papiera som zbadal vyčnievať hlavu muža – poskakovala, ako keby stál prikrčený na jednej nohe, musel sa chvíľami aj vystrieť, postupne som z jeho rozličných pohybov usúdil, že ten pán sa práve preobliekal, mohli sme ho zbadať len my traja. Prečo vôbec šiel do krytu v gardistickej uniforme? Chcel sa cítiť nad inými vyššie alebo mal sám strach?
Zase som sa započúval do dunenia, ktoré sa rozostúpilo na pokojné, ale prerývané temné buchoty, na hysterické prskanie guľometov, a vyrozumel som aj ja, že sa čosi zmenilo: vkročili sme teraz do času nikoho. Ešte tu neboli Rusi, Nemci boli asi všade dookola, v celom meste a na jeho okolí ďalej strieľali z kanónov, mínometov, pancerfaustov, guľometov a samopalov, ale v tej chvíli, keď sa ten pán vystrel v civile, Slovenský štát prestal v tomto kryte existovať de facto. Nastal čas nikoho, a to je krátky, prechodný čas, ten rýchlo uplynie.
xxx
Blížili sa celkom pomaly, akoby sa nemuseli ponáhľať, prišli do mesta tak zavčasu ráno, ešte nikoho nebolo na uliciach, vykračovali si pokojne, každý tak trocha sám pre seba – keď vystúpili z hmly a prišli ešte bližšie, už sme vedeli, že sú to Rusi. Obrátili sme sa a vybehli z miestnosti, ešte aj dvere sme za sebou nechali otvorené, vybehli sme na chodbu, a keď sme utekali dolu schodmi, nemyslel som si, tak už mám za sebou Slovenský štát a Nemcov, ale jednoducho som si myslel, tak už to mám za sebou.
xxx
Po tých prvých dvoch ruských vojakoch, ktorí hneď ráno prišli s otázkou, či tu sú nejakí Nemci, sa tam objavila v neskorších hodinách ešte dva-tri razy obdobná malá skupina vojakov, keď zborovo od okolo sediacich dostali hlučne pobúrenú zápornú odpoveď, zakaždým spokojne odišli; ale večer prišli do krytu traja vojaci, ktorí sa na nič nespytovali, len sa okolo seba obzerali a začali sa motať medzi ľuďmi a balmi novinového papiera. Dvaja dôvtipnejší muži ihneď pochopili, že títo vojaci už nehľadajú ukrývajúcich sa nemeckých vojakov, ale sú jednoducho podpití. Dvaja dôvtipnejší muži priblížili sa k nim s vínovými fľašami, vysoko zdvihnutými ako znamenia priateľstva. Asi rátali s touto možnosťou, boli na ňu pripravení, lebo všetko sa ďalej odohrávalo akoby presne podľa ich plánu. Ruskí vojaci okamžite pochopili gesto priateľstva a dali sa oboma mužmi odviesť do časti krytu, kde bolo najviac voľného miesta, blízko nás. Tam hybko prevrátili zopár debien, vytvorili improvizovaný stôl, pričarili stoličky, odkiaľsi vylovili aj poháre a začalo sa svojrázne, premyslené a racionálne posedenie. Hostitelia boli ako zo škatuľky, akoby nesedeli dva či tri dni a práve toľko nocí v kryte. Úzke, prísne, disciplinované tváre mali zamrznuté, ale usilovne ich rozťahovali do srdečného úsmevu: ako keby oni, šéfovia, sedeli teraz pred ešte vyšším šéfom – a vlastne tak to bolo, tí traja ruskí vojaci, čo teraz pred nimi sedeli, boli v tejto chvíli tými najvyššími šéfmi. Boli mi protivní ako ľudia bývalého režimu, ktorí sa ostentatívne šli bratríčkovať s prvými Rusmi, čo sem zablúdili. Ale nemal som pravdu – boli to dvaja reprezentanti toho typu ľudí, akých potrebuje každý režim, ktorý chce čo najviac organizovať a dirigovať a zakazovať; nechceli sa asi bratríčkovať – na to im tí traja neznámi ruskí vojaci boli príliš bezvýznamní – chceli zachraňovať kryt, vykonávali veľmi kladnú úlohu, aj dosiahli, čo chceli, čo bolo treba, čo bolo takto práve najlepšie. Mali ťažkú úlohu, konverzovať sa s nimi nedalo dobre, nepoznali ich reč, ani ich slang, nevedeli, čo pred nimi chváliť, čo chcú počuť tí šéfovia. Ustavične ubezpečovali, priateľsky, láskavo zaprisahali svojich hostí: My sme Slováci – a dodávali – vy Rusi, my všetci – a vtedy urobili pohyb rukou, ktorý zahrnoval hostí v uniformách aj hostiteľov v civile – my všetci sme Slovania! My Slovania! Ruskí vojaci porozumeli a spokojne prikyvovali: „Da, my vsje Slavjani,“ a vypili ďalší pohár vína.
Obaja hostitelia mali tváre už očervenené, ale saká ďalej meravo zapäté, sedeli vystretí a úslužne sa na všetko usmievali, zábava ich zrejme čoraz viac namáhala, lebo aj keby sa vedeli dohovoriť, o ich krajine nič nevedeli, na nič z toho, čo sa o nej v posledných rokoch vo svojich novinách dočítali, sa neodvažovali spýtať, a predsa sa už akosi skamarátili ako Slovania, a tak sa jeden z hostiteľov napokon vzchopil na jedinú politickú otázku: „A ako je to u vás so Židmi?“ Vtedy sa ešte v sovietskych novinách nepísalo o sionizme ako odrode fašizmu – jeden z nich sa buchol do pŕs a povedal: „Ak bojujú tak ako my, je s nimi všetko v poriadku.“ Hostitelia vypili už práve toľko, aby nestratili svoju upätosť, svoju kontrolu nad dianím, a vtedy ako na zavolanie prišli slečny práve vo vhodnej chvíli, keď sa vojakom už žiadalo niečo korenistého, usadili sa popri hostiteľoch, ktorí o chvíľu zmizli, a funkciu hostiteliek prevzali tri slečny. Asi to boli robotníčky zo Slováka, z tlačiarenského podniku, ktoré balili noviny do zväzkov alebo falcovali knihy, robili tú najhoršie platenú robotu, a preto sa vždy rady zabavili zadarmo, rýchlo sa potúžili vínom, tváre im očerveneli, začali sa chichúňať, vojaci hovorili tichšie, ale aj rozťahanejšie, vláčnejšie, akoby sa im už začal pliesť jazyk, veselé slečny si nevšímali natoľko vojakov ako vína, ktoré im tu dali zadarmo k dispozícii, ale predsa si kryt musel myslieť, že zábava sa teraz rýchlo blíži k jedinému možnému koncu, len kde preboha tu s nimi pôjdu, pomyslel som si, a iste nie ja jediný. Samopašný a čoraz hlasnejší chichot dával vojakom všetky nádeje, keď tu odrazu slečien nebolo – asi to naozaj boli robotníčky, ktoré tu poznali každý kút a vedeli, kde zmiznúť, kde nikoho niet a kde ich nenájdu. Vojaci ešte chvíľu pili a čakali v oprávnenej nádeji, že sa musia vrátiť, potom vstali, tackavými krokmi ich začali hľadať po kryte, tu vzhľadom na nočnú hodinu blikalo svetlo, nenašli nikoho, a tak sa o chvíľu vymotali z bludiska krytu schodišťom na prízemie aj oni, do noci, až vtedy som si ľahol a zaspal.
Na druhé ráno sme sa zbalili a už bez dlhých rečí a úvah vyšli von. Trúsili sa aj iní, naše prechodné spoločenstvo sa rozpadlo, buchotanie zvonka bolo sporadické a pomerne vzdialené, že sa odrážalo od nádherného, čistého, vyumývaného, celkom nevojenského ticha nablízku. Vykročili sme na ulicu a prvé, čo sme od brány budovy Slováka, ktorá už určite nebola budovou Slováka, obdivovali ako symbol uplynulých dní, boli velikánske rozbité okná Luxorky: roztrieskané boli aj všetky obloky bufetu dolu, aj všetky obloky kaviarne na prvom poschodí.
xxx
Ale pre mesto to bola pomerne tichá a pokojná noc, v porovnaní s tým, čo sa tej noci dialo na mnohých iných miestach tohto kontinentu, v meste sa nestalo nič také, čo by historikovi stálo za zaznamenanie — prirodzene, niekde sa ešte rabovalo, niekde ešte znásilnili nejaké ženy, niekde vojaci len tak zo zábavy strieľali do vzduchu, iní vojaci umierali v špitáloch a tak ďalej, a tak ďalej – to jediné ojedinelé na tejto noci bolo, že sa neskončila brieždením, ale trvala ešte nasledujúci deň a možno aj ešte jeden deň (ale ani to nijaký historik nezaznamenal), kým sa mesto konečne začalo preberať zo svojho stŕpnutia, skrehnutia, zmrazenia, úzkostnej omarenosti, to jediné bolo na tejto noci ojedinelé, že trvalo tak dlho, kým ľudia si trúfli ako v každé iné ráno zase vyjsť na ulicu, ale nakoniec sa táto noc predsa len zase skončila a bolo zase ráno, pošmúrne, zamračené, studené aprílové ráno, neisté ráno nových čias, za ktoré toľkí museli umrieť.
Výber zostavil Marek Chorvatovič
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
