Denník N

Poučenie z krízového vývoja – ako to Madrid v Katalánsku zbabral

Katalánske farby, FOTO - AP
Katalánske farby, FOTO – AP

Bolo by lepšie, keby Španielsko zostalo pohromade, Madrid však túto šancu možno prešvihol už pred rokmi.

V roku 2010 španielsky ústavný súd na podnet Ľudovej strany dnešného premiéra Mariana Rajoya zrušil veľkú časť kompetencií rozširujúcich právomoci katalánskej autonómie, na ktorých sa s Barcelonou dohodol bývalý socialistický premiér José Luis Zapatero. Súd okrem toho potvrdil, že Katalánci nie sú národom, lebo španielska ústava definuje len jeden národ, španielsky a Katalánci, Baskovia a Galícijčania sú podľa nej iba národnosti.

V roku 2012 prišla z Madridu ďalšia studená sprcha. Katalánsku na rozdiel od Navarrska a Baskicka nepriznali širšie kompetencie pri výbere a prerozdeľovaní daní. Do ústredného rozpočtu a na podporu chudobnejších španielskych regiónov tak muselo i naďalej odvádzať vyšší podiel daní ako obe spomenuté, taktiež autonómne oblasti (podľa španielskej terminológie autonómne spoločenstvá).

Na bohaté Katalánsko sa uplatnil dvojaký meter z prostého dôvodu: výpadok katalánskych daní zo spoločného rozpočtu by bol príliš citlivý – najmä v čase globálnej ekonomickej krízy, ktorá Španielsko zasiahla mimoriadne silne.

Problém ústavy

Katalánci sa však považujú za národ a majú na to plné právo. Majú svoj jazyk, kultúru, územie a dokonca aj tradíciu vlastnej štátnosti. Spochybnením ich národnej identity sa ocitli v podobnej situácii ako Slováci v 19. storočí, keď im Maďari odmietali uznať, že sú samostatným politickým národom, ktorý má právo rozhodovať o svojom osude.

Madridská vláda sa bráni tým, že len trvá na dodržiavaní ústavy. V takom prípade je však problém s ústavou, ktorá jednoducho ignoruje realitu. Treba zmeniť ústavu a nie márne čakať na to, až bude realita viac vyhovovať našim predstavám.

Rovnako absurdné je ďalšie ustanovenie ústavy, podľa ktorého žiadny región nemôže samostatne uskutočniť referendum o otázke, ktorá sa výrazne dotýka celého Španielska. Katalánsko sa teda môže osamostatniť len v prípade, ak mu to v referende odsúhlasí celá krajina.

Na prvý pohľad to môže znieť rozumne, odchod Katalánska skutočne ovplyvní celé Španielsko a to by teda malo mať právo o ňom spolurozhodovať. Stačí si však opäť pripomenúť slovenské dejiny, aby sme pochopili, že to nie je také jednoduché.

Slovenské referendum

Predstavte si hypotetickú situá­ciu, keby sa Slováci chceli na začiatku 20. storočia v referende rozhodnúť, či sa odtrhnú z Uhorska. Z Budapešti by im však odkázali, že to nie je možné, ak v tom referende nebudú hlasovať aj všetci ostatní v celom Uhorsku. Vrátane Maďarov tvoriacich zhruba polovicu obyvateľstva.

Tušíme asi, ako by také referendum dopadlo a že by Slovákom nepripadalo práve spravodlivé, že ich ostatní môžu v takejto zásadnej otázke jednoducho prehlasovať. Ak použijeme ešte jedno prirovnanie, je to podobné, ako keby sa žena nespokojná so svojím manželstvom nemohla rozviesť, ak s rozvodom nebude súhlasiť aj manžel.

Nefunguje to tak, že získanie autonómie či jej rozšírenie danému etniku vždy postačí a že automaticky utlmí a ukončí separatistické tendencie. Katalánsko má i dnes pomerne rozsiahlu autonómiu podobne ako Škótsko, v ktorom vznik vlastnej vlády a parlamentu tiež neznamenali koniec snáh o nezávislosť.

Takisto však automaticky neplatí ani opak, že je autonómia nutne len prvým krokom k samostatnosti. Centralizované vlády sa obvykle obávajú autonómie či jej rozšírenia nielen pre vlastný nacionalizmus a z obavy zo straty príjmov, ale i zo strachu, že s tým spustia proces úplného rozpadu krajiny. Často však dosiahnu pravý opak, separatistické tendencie posilnia a krajinu k rozpadu dovedú tým, že odmietajú rozumné kompromisy, akým môžu byť rôzne formy postupom času vyvíjajúcej sa autonómie.

Navyše je veľmi pravdepodobné, že ak nejaký národ skutočne chce samostatnosť a stojí proti aspoň trochu demokratickej vláde, svoj cieľ napokon tak či tak dosiahne. V demokratickom štáte, ktorý ctí ľudské práva a nechce viesť vojnu proti vlastnému obyvateľstvu, jednoducho nie je dosť účinný spôsob, ako tomu zabrániť.

Dôležité je zdôrazniť, že hovoríme o demokratickom štáte. Princíp je jedna vec a geopolitická realita druhá. Tibeťania, Čečenci sú tiež samostatnými národmi, princípy im však veľmi nepomôžu, ak stoja proti nedemokratickým koloniálnym veľmociam. Alebo podobne ako Kurdi nezískajú medzinárodnú podporu jednoducho preto, lebo sa každý bojí nevypočítateľných dôsledkov ich osamostatnenia v danom geopolitickom prostredí. To je však iná kapitola.

Kompromis pomáha

Ochotou ku kompromisu však demokratická centrálna vláda skôr získa ako stratí. V lepšom prípade kompromis uspokojí väčšinu obyvateľov v minulosti nespokojného regiónu či príslušníkov búriaceho sa národa. V horšom prípade pomôže aspoň tomu, aby rozdelenie prebehlo pokojne, minimalizovali sa škody, ktoré spočiatku nutne na oboch stranách spôsobí a umožnili dobré vzájomné výhodné vzťahy v budúcnosti.

Dôležité je tiež dodať, že v takomto prípade hovoríme o národoch, akými Katalánci či Škóti nesporne sú a ktorým medzinárodné právo priznáva aj právo na sebaurčenie. Na Slovensku sa na všetko spojené s autonómiou a separatizmom tradične hľadí cez prizmu strachu z maďarskej menšiny a strachu zo straty južného Slovenska. V prípade našich Maďarov však ide o národnostnú menšinu, nie o samostatný národ. To je iná kategória a jej postavenie je z hľadiska medzinárodného práva zásadne iné.

Voči separatistickým tendenciám národnostných menšín sa svet a medzinárodné právo tradične stavajú veľmi odmietavo. Výnimky z toho sú zriedkavé a obvykle im predchádza otrasná skúsenosť s genocídou, ako tomu bolo napríklad v Kosove. Len snaha albánsku menšinu fyzicky zlikvidovať/vyhnať medzinárodné spoločenstvo primala zmeniť názor, podporiť separatistické snahy národnostnej menšiny a uznať jej nový štát.

Je, samozrejme, len špekulácia, ako by sa v takom prípade veci ďalej vyvíjali. Ale v Katalánsku je rozšírený názor, že ak by im zostali právomoci zrušené roku 2010 a ak by Madrid nespochybňoval ich národnú identitu, drvivá väčšina obyvateľov autonómnej oblasti by sa s tým uspokojila.

Príklad Baskicka

K nedeľnému referendu a vyostreniu situácie by vôbec nemuselo dôjsť, alebo ak by separatisti referendum stále presadzovali, mali by v tom oveľa menšiu podporu. Netreba tiež zabúdať, že v Katalánsku nežijú len Katalánci, hlasovacie právo tam má veľa príslušníkov ďalších menšín a usadlíkov pôvodom z iných častí Španielska.

Porovnanie s úspechom Baskicka navyše ľahko mohlo časť Kataláncov utvrdiť v dojme, že na Madrid platí len tvrdé vystupovanie či dokonca iba násilie. Baskicko je pritom aspoň zatiaľ dobrým príkladom toho, že kompromis môže byť pre obe strany prijateľným riešením. Rozšírenie autonómie zohralo výraznú úlohu v tom, že v Baskicku poklesla podpora separatistov a prakticky sa vytratila podpora teroristickej organizácie ETA, ktorá i preto fakticky ukončila činnosť.

Hlavná otázka teraz, žiaľ, je, či Madrid v prípade Katalánska túto šancu už neprešvihol. Zatiaľ väčšinou španielske vlády robili všetko preto, aby Kataláncov o potrebe nezávislosti presvedčili. Aj keby teraz chceli, bude ich už ťažké presvedčiť o opaku a ukazovanie svalov rozhodne nie je tým, čo im pritom pomôže.

Nezávislosť Katalánska

Teraz najčítanejšie