Denník Erika Taberyho: České obrodenie

Svojím spôsobom sa to dá porovnať so zvolením Andreja Kisku za slovenského prezidenta. Prozápadná časť českej spoločnosti zažíva po čase, keď sa už zdalo, že to nikdy nepríde, víťazstvo v jednej dôležitej ideovej bitke. Po tom, čo v prezidentských voľbách vyhral populistický a prokremeľský Miloš Zeman a v parlamentných voľbách uspeli strany, ktoré sa boja jasne podporiť Európsku úniu v pomoci Ukrajine, všetci očakávali, že cesta amerických vojakov z Estónska na domovskú základňu v Nemecku narazí v Česku na tvrdý odpor.

Sociálne siete sa hemžili výzvami na paradajkové a iné útoky na Američanov, politici naznačovali, že to asi bude hanba a The New York Times písali, že zatiaľ čo v Pobaltí a Poľsku amerických vojakov potľapkávajú po ramenách, v Česku to bude oveľa problematickejšie.

Lenže stal sa pravý opak. Už výskum verejnej mienky naznačil, že mnohí žijú vo virtuálnej realite. Viac ako 80 percent Čechov nemalo s cestou obrnencov problém. A samotná cesta potom pripomínala nadšené vítanie osloboditeľov na konci II. svetovej vojny. Vojaci sami priznávali, že niečo také nikde a nikdy nezažili. 

Klamal by som, keby som tvrdil, že som to čakal. Avšak fakt, že na českej spoločnosti sa prejavuje dvadsaťpäť rokov života v demokracii, je viditeľný v mnohých aspektoch tunajšieho života. Bohužiaľ, náš sklon k pesimizmu vedie k tomu, že máme dojem, že nič nemá cenu, že sme sami (a to aj vo vnútri svojej krajiny).

Práve preto som presvedčený, že cesta amerických vojakov a reakcie na ňu môžu mať vplyv na vnútropolitickú situáciu krajiny. Nemalá časť spoločnosti zrazu zažila iniciačný moment: nie som tu sám, kto sa bojí Ruska. Nie som tu sám, kto chce patriť na Západ. Dokonca aj niektorí českí politici mimo kamery priznávajú, že ich reakcia Čechov prekvapila, a že doteraz sa držali späť, pretože si mysleli, že to tak ľudia chcú. Prielom sa nepochybne nedostaví hneď, možno to potrvá. No nepochybne sa niečo podstatné zmenilo.

O Čechoch sa už desiaťročia tvrdí, že nie sú politický národ, že sú len zhlukom ľudí obývajúcich spoločný priestor. Ktovie, možno temné udalosti na východe Európy pomôžu politické spoločenstvo vytvoriť. Bolo by načase, a nielen preto, že hrozba z Kremľa je jasná. Rovnako, ako je načase mať aktívnu a sebavedomú zahraničnú politiku. Preto navrhujem družbu, poďme si na pár rokov vymeniť prezidentov. Opakujem, aby nedošlo k tragickému omylu, vymeňme si prezidentov… Tak radšej ešte raz a inak: nie premiérov.