Denník N

Bratislavská ochranárska komunita nebola stádom nímandov (reakcia na Šimečku)

Bratislava v roku 1987. Foto – archív TASR

Bratislavská ochranárska komunita nebolo stádo baranov či „nímandov“, manipulovateľné jediným človekom.

Autor je jeden zo spoluautorov Bratislava/nahlas

Paradoxná optika môjho dlhoročného kamaráta Martina M. Šimečku sa mi zväčša páči a páčia sa mi aj jeho občianske postoje, ale tentoraz akoby povýšil subjektívny konštrukt nad objektívnu realitu. Bratislava/nahlas predsa nebola publikácia Jana Budaja (ani Maňa Hubu ani iného jednotlivca či skupinky, „ktorá neskôr skončila vo vedení VPN“), ale početnej a potentnej spoločensky aktívnej časti bratislavských ochranárov a ich sympatizantov. Rodila sa dávno pred rokom 1987 a doznieva v rôznych podobách dodnes, keď je potreba podobného činu nemenej potrebná, ako bola pred 30 rokmi.

Je to o to nebezpečnejšie, že to posilňuje typicky slovenskú tendeciu vnímať vývoj sveta a dejiny ako viac-menej náhodný súbor diskontinuálnych javov a prejavov. Keby to Milan akceptoval a neposilňoval mýtus, že B/n = J.B. (jeho vtedajší priateľ, neskorší odporca a dnes neviem presne čo), nemusel byť prekvapený či sklamaný z toho, aká B/n bola, či nebola. Práve v tom, čo jej akože vyčíta, totiž nebol ani tak Janov rukopis, ale ani hendikep B/n, ale skôr – najmä z dlhodobého hľadiska – určité plus, lebo sa v tom odrážala kontinuita vývoja ochranárskeho hnutia na Slovensku i vo svete.

V tom zmysle, že jadro bratislavských ochranárov bolo vo svojej podstate nadstranícke, nadideologické a nadčasové. Nevedelo, že o dva roky padne režim, ale vedelo, že sa začína meniť klíma, že sa rúbu brazílske pralesy, odchádzajú slovenské lesy, pôda stráca prirodzenú úrodnosť, chorľavejú a predčasne umierajú ľudia, vedela, čo hrozí v súvislosti s atómkami a vodnými dielami, i to, že padajú pamiatky a nenávratne chátra celá krajina. Vedela, čo je to komunizmus, a pranierovala jeho zodpovednosť za stav vecí verejných, ale odmietala nekriticky prijímať aj západnú predstavu o „konzumnom raji“ a ilúziu nekonečného hospodárskeho rastu.

Bratislavská ochranárska komunita nebolo stádo baranov, či „nímandov“, manipulovateľné jediným človekom, ako by sa mohlo zdať z interpretácie M.Š. (stačí si pozrieť mená autorsko-oponentského kolektívu B/n, ale aj ľudí okolo kauzy Dunaj, Devínska Kobyla, Jaslovské Bohunice, Mochovce, Horná Nitra, či aktérov opravy kláštora v Marianke). Ani jej alternatívny spôsob existencie pri záchrane dreveníc nebol len únikom (čo-to o tom napísali Martin Bútora, Eugen Gindl, Vlado Krivý, Juro Podoba ale aj Peter Zajac a ďalší/ďalšie). Čítala Tofflera, Fromma, Naessa, Schweitzera, Bertalanffyho, Schumachera, Medze rastu, Capru, Havla, Oduma, Lorenza, Tatarku i Komárka. Tušila, že svet nie je čierno-biely.

V takomto zmysle je B/n aktuálna dodnes, v zmysle interpretácie M. Š. prestala byť aktuálna 17. novembra 1989. Inými slovami, bez Jana Budaja by B/n i November 89 boli iné, ale boli by. Asi pod iným názvom a možno nie v októbri či novembri, ale hoci v decembri, ale to nie je až také podstatné. Apropo, v zmysle výkladu M. Š. aj Charta 77 vlastne legitimizovala režim. A to si nedovolí tvrdiť ani on. Som presvedčený, že ani ten najväčší intelektuál by nemal ignorovať fakty.

Mikuláš Maňo Huba (presne 30 rokov po…)

Teraz najčítanejšie