Denník N

Bratislavská ochranárska komunita nebola stádom nímandov (reakcia na Šimečku)

Bratislavská ochranárska komunita nebolo stádo baranov či „nímandov“, manipulovateľné jediným človekom.

Autor je jeden zo spoluautorov Bratislava/nahlas

Paradoxná optika môjho dlhoročného kamaráta Martina M. Šimečku sa mi zväčša páči a páčia sa mi aj jeho občianske postoje, ale tentoraz akoby povýšil subjektívny konštrukt nad objektívnu realitu. Bratislava/nahlas predsa nebola publikácia Jana Budaja (ani Maňa Hubu ani iného jednotlivca či skupinky, „ktorá neskôr skončila vo vedení VPN“), ale početnej a potentnej spoločensky aktívnej časti bratislavských ochranárov a ich sympatizantov. Rodila sa dávno pred rokom 1987 a doznieva v rôznych podobách dodnes, keď je potreba podobného činu nemenej potrebná, ako bola pred 30 rokmi.

Je to o to nebezpečnejšie, že to posilňuje typicky slovenskú tendeciu vnímať vývoj sveta a dejiny ako viac-menej náhodný súbor diskontinuálnych javov a prejavov. Keby to Milan akceptoval a neposilňoval mýtus, že B/n = J.B. (jeho vtedajší priateľ, neskorší odporca a dnes neviem presne čo), nemusel byť prekvapený či sklamaný z toho, aká B/n bola, či nebola. Práve v tom, čo jej akože vyčíta, totiž nebol ani tak Janov rukopis, ale ani hendikep B/n, ale skôr – najmä z dlhodobého hľadiska – určité plus, lebo sa v tom odrážala kontinuita vývoja ochranárskeho hnutia na Slovensku i vo svete.

V tom zmysle, že jadro bratislavských ochranárov bolo vo svojej podstate nadstranícke, nadideologické a nadčasové. Nevedelo, že o dva roky padne režim, ale vedelo, že sa začína meniť klíma, že sa rúbu brazílske pralesy, odchádzajú slovenské lesy, pôda stráca prirodzenú úrodnosť, chorľavejú a predčasne umierajú ľudia, vedela, čo hrozí v súvislosti s atómkami a vodnými dielami, i to, že padajú pamiatky a nenávratne chátra celá krajina. Vedela, čo je to komunizmus, a pranierovala jeho zodpovednosť za stav vecí verejných, ale odmietala nekriticky prijímať aj západnú predstavu o „konzumnom raji“ a ilúziu nekonečného hospodárskeho rastu.

Bratislavská ochranárska komunita nebolo stádo baranov, či „nímandov“, manipulovateľné jediným človekom, ako by sa mohlo zdať z interpretácie M.Š. (stačí si pozrieť mená autorsko-oponentského kolektívu B/n, ale aj ľudí okolo kauzy Dunaj, Devínska Kobyla, Jaslovské Bohunice, Mochovce, Horná Nitra, či aktérov opravy kláštora v Marianke). Ani jej alternatívny spôsob existencie pri záchrane dreveníc nebol len únikom (čo-to o tom napísali Martin Bútora, Eugen Gindl, Vlado Krivý, Juro Podoba ale aj Peter Zajac a ďalší/ďalšie). Čítala Tofflera, Fromma, Naessa, Schweitzera, Bertalanffyho, Schumachera, Medze rastu, Capru, Havla, Oduma, Lorenza, Tatarku i Komárka. Tušila, že svet nie je čierno-biely.

V takomto zmysle je B/n aktuálna dodnes, v zmysle interpretácie M. Š. prestala byť aktuálna 17. novembra 1989. Inými slovami, bez Jana Budaja by B/n i November 89 boli iné, ale boli by. Asi pod iným názvom a možno nie v októbri či novembri, ale hoci v decembri, ale to nie je až také podstatné. Apropo, v zmysle výkladu M. Š. aj Charta 77 vlastne legitimizovala režim. A to si nedovolí tvrdiť ani on. Som presvedčený, že ani ten najväčší intelektuál by nemal ignorovať fakty.

Mikuláš Maňo Huba (presne 30 rokov po…)

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie