Denník N

Z ulice to dotiahol až na vrchol. Ako zabudnutý rodák od Martina vybudoval v Amerike taxikárske impérium

John D. Hertz založil najväčšiu taxikársku firmu na svete v prvej polovici 20. storočia. Dnes jeho príbeh mnoho ľudí nepozná.

Novinár B. C. Forbes, ktorý založil slávny ekonomický magazín, vydal v roku 1926 knihu o najvplyvnejších ľuďoch v rozmáhajúcom sa americkom automobilovom priemysle. Volala sa Automobiloví giganti Ameriky a prinášala príbehy dvadsiatich osobností. Nechýbali medzi nimi mená ako Henry Ford či Walter Chrysler.

Z dvadsiatky bol iba jeden človek, ktorý sa nenarodil v USA, ale sa do Spojených štátov prisťahoval. Volal sa John Hertz a pri jeho mene je ako krajina pôvodu uvedené Rakúsko.

V skutočnosti pochádzal z územia súčasného Slovenska. Narodil sa v dedine Sklabiňa pri Martine v židovskej rodine, ktorá do Spojených štátov emigrovala, keď mal šesť rokov.

Za morom začínal John Hertz od nuly. Kým niektorí priekopníci vyštudovali univerzity, on mal dokončených len pár rokov základnej školy a už ako dvanásťročný sa musel pretĺkať životom na ulici.

Aj napriek tomu vybudoval v dvadsiatych rokoch minulého storočia taxikárske impérium, ktoré bolo v tom čase najväčšie na svete, a zaviedol viacero revolučných zmien. Dodnes je vďaka nemu v Amerike (a nielen tam) väčšina taxíkov žltej farby.

John Hertz a jeho manželka Fannie v roku 1927. Zdroj – Mark Theobald

„Tento príbeh je jedna z najinšpirujúcejších a najpoučnejších rozprávok v modernom americkom biznise,“ napísal o ňom Forbes.

Príbeh Johna Hertza, ktorý zomrel 8. októbra 1961, pred 56 rokmi, už pozná málokto. Prežilo však jeho meno. Hertz je jedna z najväčších spoločností na prenájom vozidiel.

A to, slovami automobilového historika Marka Theobalda, bol pritom jeden z jeho najmenej významných úspechov.

Bývali v drevenici

V januári 1992 prišli do Martina a okolia detektívi z Prahy so zvláštnym poslaním. Najala si ich spoločnosť Hertz, ktorá sa rozhodla zistiť detaily o živote svojho zakladateľa a jeho rodiny v Rakúsko-Uhorsku v 19. storočí. Nebolo úplne jasné ani to, kde sa narodil, doteraz sa uvádzajú štyri rôzne rodiská.

Detektívi po pár dňoch zistili (a archív v Bytči to pre Denník N potvrdil), že John Hertz sa narodil ako Schandor Herz 10. apríla 1879 v dedine Sklabiňa neďaleko Martina ako štvrté dieťa Jacoba Herza a Kathy Schlesingerovej. V Sklabini sa narodili aj jeho súrodenci.

John Daniel Hertz. Zdroj – spoločnosť Hertz

Rodina v tom čase žila v prenajatej drevenici. Tú si v roku 1885 Jacob Herz odkúpil, aby ju o pár mesiacov predal. Tam sa záznamy o Herzovcoch končia, čiže pravdepodobne v tom roku rodina odišla do Ameriky.

Drevenicu za komunizmu získalo miestne JRD a schátranú stavbu neskôr zbúralo.

Herzovci si po príchode do Ameriky pozmenili priezvisko a zvolili si anglické krstné mená, zrejme preto, aby ich neprenasledovali za židovský pôvod. Zo Schandora Herza sa tak stal John Daniel Hertz. Rodina sa usadila v Chicagu, otec Jacob predával železné a hlinené výrobky, neskôr kúpil hotel.

Keď mal jeho syn John Daniel dvanásť rokov, ušiel po otcovom karhaní z domu. „Bol som v tom čase divoký a nespútaný ako tráva v prérii,“ spomínal neskôr.

Na začiatok mal len pár centov, ktoré zarobil, keď predal svoje učebnice. Na ulici sa pretĺkal, ako vedel. Bitky s podobnými chlapcami a hlad boli bežným javom.

Mladý John predával noviny, dodával tipy pre miestne noviny, dokonca písal športové správy. Časom začal jazdiť s konským povozom od 9. rána do 9. večera za šesť dolárov týždenne a boxovať v miestnej telocvični. S pseudonymom Dan Donnelly (podľa slávneho írskeho boxera) vyhral viacero miestnych amatérskych turnajov. Neskôr robil manažéra iným boxerom.

Mladý Hertz bol dobrý športovec, ako boxer vyhral mnohé miestne turnaje. Zdroj – Mark Theobald

Niekedy začiatkom 20. storočia sa zaľúbil do Fannie Kesnerovej, ktorá pochádzala zo zámožnejšej rodiny. Povedala mu však, že si ju bude môcť vziať až vtedy, keď sa začne živiť niečím iným. „Nevedel som si predstaviť žiť bez nej, a tak som sa porozhliadol po inej práci,“ spomínal.

Jeden jeho priateľ ho presvedčil, že budúcnosť je v autách. A hoci Hertz nevedel šoférovať, začal ich predávať.

Spoločnosť, pre ktorú pracoval, bola v tom čase v strate, no Hertz to zmenil. „Prvý rok som zarobil len 800 dolárov, nie dosť na to, aby sme s tým vyžili. Áno, oženil som sa. Druhý rok som zarobil 12-tisíc a tretí rok 13 500, viac ako vedúci a sedem či osem predajcov dokopy,“ povedal novinárovi Forbesovi.

Inšpirácia v Paríži

Tajomstvo jeho úspechu bolo aj v tom, že od ľudí lacno odkupoval ojazdené autá. Predajcovia sa ich báli, pretože ľudia také autá kupovať nechceli. Hertz však pre ne našiel iné využitie – urobil z nich taxíky.

Ľudia začiatkom storočia používali na dopravu okrem električiek ešte stále konské drožky. Hertz stavil všetko na autá.

John Hertz v roku 1899. Zdroj – Mark Theobald

Na prelome rokov 1913 a 1914 odišiel s manželkou pre zdravotné problémy do Európy, zotaviť sa. V Paríži si všimol, že miestne taxíky vyzerajú inak. Boli menšie, ekonomickejšie a mali jednotnú farbu, aby ich ľudia ľahko rozoznali na ulici. A boli oveľa lacnejšie ako tie v Amerike.

Keď sa vrátil do Chicaga, založil vlastnú taxikársku spoločnosť, ktorá prišla s revolučnými zmenami. Taxíky boli v tom čase len pre bohatých ľudí, tí si ich objednávali na stanovištiach pri hoteloch, za čo museli taxikári hotelom platiť veľké sumy. Hertz to odmietol. Veril, že ľuďom nebude pre kvalitnejší a lacnejší odvoz prekážať prejsť pár sto metrov, aby našli jeho taxík.

Cenu taxíkov znížil zo 70 centov za míľu na 20 centov za míľu. Kúpil (a neskôr začal vyrábať) lacnejšie menšie vozidlá. A hlavne chcel, aby jeho spoločnosť ľudia ľahko spoznali.

Žltá farba

Hovorí sa (napísal to aj Forbes v roku 1926), že Hertz požiadal miestnu univerzitu, aby mu spravili vedecký výskum, ktorá farba je najviditeľnejšia na ulici. Vedci zistili, že je to práve žltá, a tak sa rozhodol všetky svoje taxíky namaľovať na žlto. Táto štúdia sa však doteraz nenašla a podľa niektorých ide iba o legendu.

Hertzov žltý taxík v roku 1928. Zdroj – Mark Theobald

V každom prípade, táto farba taxíkov sa presadila v celých Spojených štátoch aj v zahraničí. Hertz nebol prvý, kto prišiel so žltou farbou, no práve on ju spopularizoval natoľko, že sa presadila. Aj svoju firmu nazval Yellow Cab Company.

Rovnako zreformoval aj samotných taxikárov. Dovtedy to boli drsní, neprívetiví muži. On začal najímať mužov (aj ženy), ktorí museli byť upravení, chodiť v uniforme a správať sa k zákazníkom úctivo. Taxikár nebol iba šofér, bol spoločník. „Každý šofér je eskorta,“ znelo heslo spoločnosti.

Na oplátku taxikárom ponúkol podiel zo zisku, firemných doktorov aj mechanikov. „Základným zdrojom jeho úspechu boli ľudia. Delil sa s nimi o zisk, aj o ich problémy,“ napísal Forbes.

Fenomenálny úspech

Jeho žltá spoločnosť zaznamenala okamžite fenomenálny úspech. Kým v roku 1915 začínala so 40 taxíkmi, o desať rokov neskôr ich mala len v Chicagu 2 800. Veľmi rýchlo ostatní konkurenti, až na jedného, v meste v podstate skrachovali.

Hertzove žlté taxíky sa rozšírili do celej krajiny, o desať rokov neskôr jazdili v 1 300 amerických mestách.

Pohľadnica spoločnosti z 20. rokov.

„Hertz bol prvý, kto premenil prevádzku a výrobu taxíkov na veľký biznis. Yellow Cabs boli určite najpočetnejšie taxíky v 20. až 50. rokoch 20. storočia v Spojených štátoch a pravdepodobne aj na celom svete,“ odpísal pre Denník N automobilový historik Mark Theobald, ktorý o ňom napísal rozsiahly článok.

Hertz si začal neskôr vlastné taxíky aj vyrábať, postupne pridal výrobu kamiónov a autobusov. Všetky jeho firmy mali v roku 1925 hodnotu 100 miliónov dolárov. Na dnešné peniaze by to bolo skoro 2,5 miliardy dolárov. Rodák od Martina sa tak stal multimilionárom.

Vojna taxikárov

Všetko však nešlo ľahko. Chicago bolo počas prohibície v 20. rokoch minulého storočia temné mesto plné zločinu, ktorému vládol najznámejší boss podsvetia Al Capone. Hertz bol významnou postavou v meste, mal kontakty s radnicou. Nie je isté, no je celkom možné, že sa poznal s Al Caponem.

Dochovali sa dve historky, kde sa títo dvaja spomínajú spolu. John Hertz si s jedným priateľom kúpili na Floride domy na pláži. Ich susedom sa však stal gangster Jack McGurn, jeden z Caponeho najbližších ľudí. Prezývali ho aj guľometový Jack.

V tom čase ho hľadala polícia, a tak Hertz s priateľom tlačili na floridské úrady, aby ho vydali do Chicaga. Keď si uvedomili, kto to je, trochu sa začali báť. Al Capone im odkázal, že voči nim nemá „žiadne zlé pocity“.

„John D. Hertz bol dosť tvrdý chlapík,“ napísal novinár Richard Ciccione.

Reklama v novinách pred spustením Yellow Cab Company v roku 1915 (apríl a august). Zdroj – chicagology.com

Druhá príhoda sa týka dostihovej dráhy v Chicagu. John Hertz bol veľkým fanúšikom dostihov, sám choval plnokrvníky, vlastnil jednu z najznámejších stajní v tom čase. Jeho kone vyhrávali veľké turnaje.

Jeho manželka Fannie bola majiteľkou koňa Count Fleet, ktorý v roku 1943 vyhral Triple Crown – tri najvýznamnejšie dostihy plnokrvníkov v krajine. Bol to jeden z najlepších dostihových koní v USA v celom 20. storočí.

Al Capone a jeho ľudia sa v roku 1928 snažili získať dostihovú dráhu v meste Airlington Park, ktorá mala finančné problémy. Zabránil tomu až Hertz, ktorý ju napokon kúpil.

Reklama na žlté taxíky. Zdroj – Mark Theobald

Vojna však neprebiehala len medzi gangstermi, ale aj medzi taxikármi. Konkurentom Hertzových žltých taxíkov bola miestna spoločnosť Checker. Spor prerástol do otvoreného konfliktu. Dobre to ukazuje táto správa z novín z roku 1921.

„Vojna medzi spoločnosťami Yellow a Checker prepukla dnes naplno, keď sa asi 40 taxíkov naháňalo po Lincolnovom parku. Šoféri na seba strieľali a snažili sa jeden druhého vytlačiť z cesty. Nebrali ohľady na životy a bezpečnosť iných ľudí v parku. Napriek tomu nie sú hlásené žiadne obete, a v taxíkoch nenašli žiadne zbrane,“ písali noviny Washington Herald.

Vojna taxíkov v Chicagu bola skutočne krvavá a Hertz v tom zrejme nemal čisté ruky. „Hertz robil všetko pre to, aby Checker zastavil v rozbehu. Nie je isté, že nariadil niekoho zastreliť, ale ešte v 50. rokoch sa objavovali časti taxíkov v rieke Chicago a niektoré telá taxikárov sa nenašli nikdy,“ napísal miestny novinár Richard Ciccione.

Taxikárske vojny sa dotkli aj jeho záľuby v koňoch. V roku 1928 mu podpálili farmu a pri požiari zahynulo jedenásť jeho plnokrvníkov v hodnote 200-tisíc dolárov.

Taxíky v Chicagu v 20. rokoch. Zdroj – chicagology.com

Možno aj vďaka tomu odišiel v roku 1929 ako 50-ročný do dôchodku. Veľkú časť firiem predal, neskôr však bol významným akcionárom v Lehman Brothers či krátko riaditeľom filmovej spoločnosti Paramount Pictures.

Vzdal sa aj svojej požičovne áut, ktorú kúpil v roku 1923. V 50. rokoch ju získal naspäť a dnes ju môžete nájsť na každom väčšom letisku. „Hertz bola prvou hlavnou požičovňou áut a zostala najväčšou až do 70. rokov,“ tvrdí historik Mark Theobald.

Nie je prekvapivé, že logo firmy má stále žltú farbu.

Vrátil sa na Slovensko

Nie sú známe informácie, že by sa Hertz hlásil k svojmu rodisku. Hertz si ako miesto pôvodu často okrem Sklabine písal aj neďaleké Vrútky, kde zrejme rodina žila tiež.

Podľa Juraja Ruttkaya, miestneho muzikológa, ktorý skúmal jeho život, sa raz vrátil do starej vlasti.

Veterán. Zdroj – Flickr/Greg Goebel

„K výstavbe židovského kultúrneho domu vo Vrútkach pomohli Hertzovci významnou sumou, náboženská obec založila Základinu Jakuba a Kataríny Hertzovcov. Samotný John Hertz bol prítomný na otvorení kultúrneho stánku a prispel k vybaveniu a dobudovaniu knižnice, divadelnej sály a podobne,“ tvrdí pre Denník N.

Dodáva, že momentálne meno Hertza vo Vrútkach ľudia dnes nepoznajú.

Hertz zomrel v roku 1961 ako 82-ročný v Kalifornii. Keď sa ho Forbes pýtal, čomu vďačí za splnenie svojho amerického sna, hovoril, že to bolo vďaka jeho odvahe.

Žltá farba je farba taxíkov po celom svete. Na snímke taxikári v Budapešti. Foto – TASR/AP

„Narodil sa ako bojovník. Sám si odvahu cení ako svoju najhodnotnejšiu vlastnosť. Priznáva tiež, že obchod má v krvi,“ napísal Forbes.

Samotný novinár v tom však videl aj niečo iné. Keď sa Hertz pretĺkal v málo platených zamestnaniach, uvedomil si, že si treba vážiť aj takúto prácu, vďaka čomu sa neskôr správal inak k svojim zamestnancom.

„Nadovšetko však zdedil alebo v mladom veku získal dôkladnosť, ktorá väčšine rodených Američanov chýba,“ dodal.

Hlavné zdroje: 

B. C. Forbes: Automobiloví giganti v Amerike

Richard Ciccione, Chicago Tribune

historik Mark Theobald, coachbuilt.com

Skinner Sawyers, Chicago Portraits

Teraz najčítanejšie