Denník N

Dostal som anonym. Píše mi predseda vlády

Prečo sa pod ten sugestívne formulovaný list, ktorý ma uviedol do akútnej averzie k štátu a jeho predstaviteľom, nik nepodpísal?

Kresba: Shooty
Kresba: Shooty

Dostal som list. Od Sociálnej poisťovne. Príšerne ma to rozzúrilo. A to som ho ešte ani nečítal. Tri dni mi trvalo, kým som sa k tomu odhodlal. Dočítal som ho a bol som zúrivý ešte viac.

Keď ma najväčší hnev prešiel, uvedomil som si, že komédia so vstupovaním a vystupovaním z II. piliera tu už bola toľkokrát, až by to mohlo byť veselé. Lenže je to také príšerne hlúpe, že je to len smutnosmiešne.

Spomenul som si na rozprávanie svojho pedagóga Milana Lasicu, ktorý si na jednej hodine zase spomenul na rozprávanie Františka Dibarboru; kvôli filmovaniu, skúšaniu v divadle, televíznemu natáčaniu a večernému predstaveniu sa počas jediného dňa musel toľkokrát prezliekať, že keď o polnoci vliezol do pyžamy, sadol si na posteľ a rozplakal sa.

Štát sa postará

Pokiaľ ide o osobné financie, keby nebolo manželky, už dávno by som skončil vo väzení pre notorických neplatičov sociálneho, zdravotného, zákonného poistenia auta, účtov za telefón. Zo zábudlivosti. Niekedy zo vzdoru, priznávam bez mučenia.

Na pracovné účely si vediem podvojné účtovníctvo. Do škatule od topánok hádžem účtenky za benzín, knihy a cestovné lístky. Zmluvy a upomienky dávam do zásuvky. Koncom februára škatuľu a zásuvku presypem do veľkej nákupnej tašky a ich obsah odnesiem svojej daňovej poradkyni.

Je to dobrá kamarátka, ale pre istotu sa k nej líškavo správam po celý rok. Lebo iba ona a moja žena stoja medzi mnou a nápravnovýchovným zariadením pre finančne pologramotných prispievateľov do dôchodkového systému. Stále sa niečo mení, prehodnocuje, aktualizuje. Nedokážem to sledovať, nedokážem s tými sústavnými zmenami držať krok. Unavujú ma. Starnem? Určite.

Na svoju penziu sa neteším, ani nespolieham. K I. ani k II. pilieru dôchodkového sporenia nemám nijakú osobnú ani citovú väzbu. Od II. piliera som si nesľuboval žiadny „švajčiarsky dôchodok“. Chcel som len mať pokoj od všetkých finančných poradcov a ich sugestívnych otázok, či som sa dobre postaral o jeseň svojho života.

Zakaždým ma vyňuchali, dostali sa k môjmu telefónnemu číslu a elektronickej adrese. Roky mi trvalo, kým som sa naučil odmietať ich neodolateľné ponuky bez výčitiek svedomia, že moje nie, ostýchavé až do tej miery, že to bolo skoro áno, ich oberá o chlieb. Dúfal som, že keď im poviem, že o moje peniaze sa postará štát, s rešpektom stiahnu chvost a vycúvajú. Vysmiali ma. Ale aj to bolo fajn. Pochopili, že s investičným imbecilom môjho formátu nemá cenu strácať čas.

Kadiaľ, súdruhovia?

Čo ma na tom liste tak rozhnevalo?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie