Dostal som anonym. Píše mi predseda vlády
Prečo sa pod ten sugestívne formulovaný list, ktorý ma uviedol do akútnej averzie k štátu a jeho predstaviteľom, nik nepodpísal?
Dostal som list. Od Sociálnej poisťovne. Príšerne ma to rozzúrilo. A to som ho ešte ani nečítal. Tri dni mi trvalo, kým som sa k tomu odhodlal. Dočítal som ho a bol som zúrivý ešte viac.
Keď ma najväčší hnev prešiel, uvedomil som si, že komédia so vstupovaním a vystupovaním z II. piliera tu už bola toľkokrát, až by to mohlo byť veselé. Lenže je to také príšerne hlúpe, že je to len smutnosmiešne.
Spomenul som si na rozprávanie svojho pedagóga Milana Lasicu, ktorý si na jednej hodine zase spomenul na rozprávanie Františka Dibarboru; kvôli filmovaniu, skúšaniu v divadle, televíznemu natáčaniu a večernému predstaveniu sa počas jediného dňa musel toľkokrát prezliekať, že keď o polnoci vliezol do pyžamy, sadol si na posteľ a rozplakal sa.
Štát sa postará
Pokiaľ ide o osobné financie, keby nebolo manželky, už dávno by som skončil vo väzení pre notorických neplatičov sociálneho, zdravotného, zákonného poistenia auta, účtov za telefón. Zo zábudlivosti. Niekedy zo vzdoru, priznávam bez mučenia.
Na pracovné účely si vediem podvojné účtovníctvo. Do škatule od topánok hádžem účtenky za benzín, knihy a cestovné lístky. Zmluvy a upomienky dávam do zásuvky. Koncom februára škatuľu a zásuvku presypem do veľkej nákupnej tašky a ich obsah odnesiem svojej daňovej poradkyni.
Je to dobrá kamarátka, ale pre istotu sa k nej líškavo správam po celý rok. Lebo iba ona a moja žena stoja medzi mnou a nápravnovýchovným zariadením pre finančne pologramotných prispievateľov do dôchodkového systému. Stále sa niečo mení, prehodnocuje, aktualizuje. Nedokážem to sledovať, nedokážem s tými sústavnými zmenami držať krok. Unavujú ma. Starnem? Určite.
Na svoju penziu sa neteším, ani nespolieham. K I. ani k II. pilieru dôchodkového sporenia nemám nijakú osobnú ani citovú väzbu. Od II. piliera som si nesľuboval žiadny „švajčiarsky dôchodok“. Chcel som len mať pokoj od všetkých finančných poradcov a ich sugestívnych otázok, či som sa dobre postaral o jeseň svojho života.
Zakaždým ma vyňuchali, dostali sa k môjmu telefónnemu číslu a elektronickej adrese. Roky mi trvalo, kým som sa naučil odmietať ich neodolateľné ponuky bez výčitiek svedomia, že moje nie, ostýchavé až do tej miery, že to bolo skoro áno, ich oberá o chlieb. Dúfal som, že keď im poviem, že o moje peniaze sa postará štát, s rešpektom stiahnu chvost a vycúvajú. Vysmiali ma. Ale aj to bolo fajn. Pochopili, že s investičným imbecilom môjho formátu nemá cenu strácať čas.
Kadiaľ, súdruhovia?
Čo ma na tom liste tak rozhnevalo? Šlo o nabádanie sporiteľov v II. pilieri dôchodkového sporenia k tomu, aby z neho vystúpili. Pardon, šlo len o nabádanie k tomu, aby som si dobre „rozmyslel, či v II. pilieri zostanem alebo z neho odídem“. Plus priložený leták; červené a veľké písmená vo falošnej perspektíve vyzývali VYSTÚPIŤ, menšie a modré ostýchavo radili OSTAŤ, skromnučko šedé a najmenšie ponúkali VSTÚPIŤ. Plus otravné množstvo navzájom neporovnateľných informácií.
Sumu, z ktorej strojcovia tohto návodu na zošalenie sporiteľa vychádzajú, nazývajú raz zárobkom, potom príjmom a nakoniec priemernou mzdou. Vzápätí mi oznamujú, že sa pri svojom rozhodovaní mám inšpirovať v zahraničí, ale zároveň nemám brať do úvahy „vyjadrenia rôznych analytikov, či politikov“. A bolo by, vraj, odo mňa múdre, keby som „zvážil celkovú ekonomickú situáciu a vývoj v regióne“. Tak teda kadiaľ, súdruhovia? So Sovietskym zväzom na večné časy?
Takýto majstrovský propagandistický kúsok by svojou dadaistickou neprehľadnosťou, demagogickosťou a manipulatívnosťou neurobil hanbu ani Majakovskému. Len jeho poetického génia to nemá.
Zlé úmysly
Štát, ktorý je garantom fungovania Sociálnej poisťovne aj celého dôchodkového systému, ma vyzýva, aby som neveril nikomu a ničomu, len sám sebe. Len ja som strojcom svojho šťastia.
Štát mi však zároveň s požmurkávaním oznamuje, že som úplný blázon, ak mi ešte nedošlo, že keď som celý život žil z ruky do úst, postará sa o to, aby to tak ostalo až do mojej smrti. Napriek tomu, že som platil dane, prispieval do všetkých poisťovní a platil ešte aj upomienky z knižnice. Že zmluva, ktorú sme spolu kedysi uzatvorili, vlastne neplatí.
Predstavitelia štátu a jeho volení aj menovaní úradníci namiesto toho, aby hľadali spôsob, ako naplniť svoju časť našej vzájomnej dohody, mi bohorovne oznamujú, že „vláda SR mi znovu dáva možnosť, aby som si rozmyslel, či v II. druhom pilieri zostanem, alebo odídem“. Napriek tomu, že ja svoju časť dohody plním. Poctivo, každý mesiac.
Nuž, kto sa mi chce čudovať, že sa neviem ubrániť silnému pocitu, že vláda SR nemá so mnou dobré úmysly? Tak ako som cítil, že to nie je v poriadku zakaždým, keď mi napísal anonym. Lebo pod listom, ktorý si ma našiel 23. marca 2015, nie je podpísaný nikto.
Čo bude nabudúce?
Bezmenný remeselný textár si jeho napísaním zarobil prinajmenšom na dovolenku. Aj za moje peniaze. Len neviem, či za tie z I. alebo II. piliera. Napriek štylistickým a pravopisným chybám, ktoré pritom urobil, nevadí. Ale prečo sa pod ten sugestívne formulovaný list, ktorý ma uviedol do akútnej averzie k štátu a jeho predstaviteľom, nik nepodpísal? Žiadny podpis riaditeľa, finančného analytika, ministra… len „Vaša sociálna poisťovňa“.
Opäť raz anonymná záležitosť, za ktorú nikto nebude musieť niesť zodpovednosť. Presne tak ako v normalizačných päťkách zo sedemdesiatych rokov. Ako pod rozhodnutiami o neprijatí na vysokú školu z kádrových dôvodov. Ako pod uzneseniami komisií, ktoré kolektívne rozhodovali o asanácii historických centier miest.
Rozhodovali dokonca aj o tom, či tehotná žena smie, alebo nesmie ísť na zákrok. Komitét, výbor, predsedníctvo. Banda zbabelých anonymných niktošov. Čo bude nasledovať, súdruhovia? Rozkulačovanie? Znárodnenie? Normalizácia?
Dajte mi pokoj
Neviem, prečo sa vláda Roberta Fica správa voči nám takto podlo, nezodpovedne a hlúpo. Jedno však viem celkom isto. Poctivý úmysel v tom nie je. Rozhodnutie opäť otvoriť II. pilier možno zlepší nejaké makro ukazovatele, alebo iné referenčné údaje. V tom sa nevyznám. No viem celkom isto, že škody, ktoré takéto správanie sa výkonnej moci zodpovedajúcej nielen za riadny chod a ekonomiku štátu, no predovšetkým za budovanie jeho dôveryhodnosti v očiach vlastných občanov, už v tejto chvíli niekoľkonásobne prevyšujú všetky predstaviteľné ekonomické a politické zisky.
Pretože ako sa výhražným tónom uvádza v predposlednom odseku listu, za ktorý morálnu zodpovednosť nesie jediný vystopovateľný človek – predseda vlády, „dôsledky svojho rozhodnutia v podobe doživotného dôchodku ponesiem iba ja sám“. Som si toho plne vedomý.
Tak mi dajte láskavo pokoj, pán premiér. Nevypisujte mi posmešné listy a neuvádzajte ma do pokušenia. A keď mi už píšete, tak sa aspoň podpíšte. Lebo sa vážne nahnevám a od zúrivosti – rozplačem. A ešte čosi. V II. pilieri ostanem. Z trucu.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].