Denník N

Samovraždy na recept alebo prečo o nich radšej nehovoriť

Ilustrácia - Vizár
Ilustrácia – Vizár

Dobrovoľné odchody známych osobností môžu byť príkladom hlavne pre mladých ľudí. Majú istú „učiteľskú hodnotu“.

Pôvodne som chcel napísať len kratší článok o samovražde, a to v súvislosti s tým, že na Slovensku v poslednom čase viac známych osobností (športovec, spisovateľ) spáchalo samovraždu. Mal som predstavu, že svojím článkom upriamim pozornosť kolegov novinárov na nebezpečenstvo, ktoré sa môže v spoločnosti vyskytnúť po podrobnom opise a analýze samovraždy známej osobnosti.

A potom prišla katastrofa nemeckého lietadla, ktoré spôsobilo smrť stopäťdesiatich ľudí. Vyzerá to tak, že tragédiu úmyselne spôsobil druhý pilot lietadla. Vysvitlo, že mladý pilot bol dlhší čas psychiatricky liečený a pre zhoršujúcu sa depresiu ho psychiater vyhlásil za práceneschopného. Potom sa na internete rozprúdili dohady o súvislosti medzi depresiou a samovraždou. Čítal som aj názory, že sa v kruhu depresívnych ľudí zvykli objaviť takéto formy samovraždy.

Vtedy som sa rozhodol, že o tomto jave napíšem podrobnejšie. V prvom rade sa utvrďme v tom, že predstavy, že by depresívni pacienti robili takéto samovraždy, sú neskutočné. V žiadnom prípade nemajú nič spoločné so skutočnosťou. O niečom podobnom som už síce niečo čítal, ale nie v odbornom časopise… V Biblii.

Ľudské špecifikum

Za uplynulých tritisíc rokov sa viedli vážne spory o tom, či sa samovražda (suicidum) vyskytuje výlučne u človeka, alebo či sa niekedy dopustia samoničenia aj zvieratá. O samoničiteľskej činnosti zvierat, počnúc Aristotelom po dnešnú dobu napísalo už veľa vedcov. Takéto javy sa nevyskytujú len u domácich zvierat – ani u divo žijúcej zveri nie je samodeštrukcia neznáma. Na ďalekom severe žijúce lemmingy sa odrazu hodia do mora a plávajú dovtedy, kým im srdce nevypovie službu. Potom sa všetky bez výnimky utopia vo vode.

Samoničiaca činnosť zvierat je často založená na súdnosti, často vzbudzuje dojem predvídania a predchádzania, ale vždy ostáva v rámci všeobecnej pudovej činnosti zvieraťa. Čiže nejde o vedomú činnosť. Samodeštruktívna činnosť zvierat nevzniká s cieľom jednoznačného odmietnutia života. To sa podarilo dokázať aj v prípade lemmingov.

Vedci sa dnes už zhodujú na tom, že suicidum je humánne špecifikum. Človek, ktorý sa pomaly vyčlenil z prírody do sebavedomia, si takto zaobstaral slobodu, vrátane slobody rozhodovania sa.

Biblické samoničenie

Aristoteles píše, že „náš život je trestom za nejaký veľký hriech“. A skutočne skoro každý veľký mýtus počiatku spomína „pra-vraždu“. História ľudskej rasy teda začína vraždou a v mýtoch sa skoro objaví aj jav samovraždy. Biblia ich spomína osem a to tak, že k nim nepripája ani odsudzujúci, ani zvelebujúci komentár. Biblické samovraždy sa čo do príčin v mnohom nelíšia od samoničenia sa dnešného človeka.

Kráľ Saul sa po prehratej bitke zvalí na svoj meč. Keď Judáš pochopí svoj strašný čin, obesí sa. Oslepený Samson spácha samovraždu tak, že vyvalí stĺpy domu, v ktorom ho Filištínci držali v zajatí. A ruiny nezahrabú len jeho, ale aj tristo nepriateľských Filištíncov.

Je zaujímavé, že v mýtoch počiatku, ktoré v podobnom čase vznikli v Mezopotámii, v Egypte a v Indii, stopy po samovraždách nenachádzame. Samoničenie sa objavuje aj u týchto národov (indické vdovy dobrovoľne prijali smrť v ohni), ale u nich samoničenie nie je primárnym cieľom.

Byť alebo nebyť?

Môžeme teda povedať, že v grécko-rímsko-židovsko-kresťanskej kultúre je suicidum oveľa známejší a prijateľnejší spôsob smrti ako v iných častiach sveta. (Pravda, nezabudnime na Japoncov!)

Na našom kontinente má samoničenie skutočnú literatúru a vážnu filozofiu. Plinius, Seneca, Plutarchos, Vergílius a Sapfó jednohlasne navrhujú svojim spoločníkom: „pred ťažkým osudom sa hoďme do mora“. Teognis uvažuje o tom, že „najlepšie by bolo ani sa nenarodiť a nasledujúcou najlepšou vecou by bolo čo najskôr zomrieť“. (O dvetisíc rokov neskôr Shakespeare túto vec nadhodí znova vetou „To be, or not to be, that is the question.“) Diogenes zas tvrdil, že „v ťažkej situácii sa človek môže obrátiť buď k rozumu, alebo k slučke“.

Sokrates však samovraždu jednoznačne odmietal, hovoriac „človek je majetkom božským“ (pozri židovské a kresťanské učenie). Ale keď bola reč o práve a o zákonnosti, aj on vypil pohár jedu. Platón a Aristoteles mali tiež podobný názor, čiže v podstate ju odmietali, ale v istých situáciách (hanba, poníženie) uznali jej oprávnenosť.

Samovražedné epidémie

Kresťanstvo počas šiestich storočí samovraždu tolerovalo. Keď preskúmame smrť kresťanských martýrov, tak u mnohých vysvitne, že ich obetavé správanie sa bolo v skutočnosti sprostredkovanou (nepriamou) samovraždou. K smrti sa ponáhľali preto, aby boli čo najskôr v Kristovej blízkosti.

Až v roku 698 na toledskej synode jednoznačne vyslovili, že samovražda je smrteľný hriech a na toho, kto ju spácha, čaká večné utrpenie. Nie je teda náhoda, že Dante vo svojej Božskej komédii umiestnil samovrahov do deviateho kruhu pekla, lebo pre nich niet milosti.

Ale darmo došlo k mnohým vyobcovaniam, vždy sa našli ľudia, ktorí namiesto toho, aby prijali neúspech či hanbu, rozhodli sa pre „pozvanú smrť“. A vždy sa našli aj náboženskí fanatici, ktorí sa v nádeji „lepšieho sveta“ rozhodli pre samozničenie. Títo ľudia sú citlivejší na sugesciu ako vyrovnaní ľudia, takže v ich kruhoch sa často vyskytujú masové samovraždy a aj samoničiace epidémie.

Pravda, takéto epidémie sa neuskutočnili len v záujme „svätých“ cieľov. Na základe Goeteho diela Utrpenie mladého Werthera veľmi veľa mladých ľudí vykonalo takzvanú samovraždu podľa modelu. V Maďarsku vypukla v tridsiatych rokoch minulého storočia epidémia samovrážd kvôli šlágru Smutná nedeľa. Napokon úrady spievanie tejto piesne zakázali. (Aj sám autor piesne Rezső Seress sa stal samovrahom.)

Úloha kultúry

Z opísaného je zrejmé a štatistické údaje to potvrdzujú, že kultúra, čiže hodnoty, formy a zásady správania sa majú v suicidálnej činnosti dôležitú úlohu.

Samozrejme okrem kultúry poznáme veľmi veľa takzvaných náchylných faktorov. Pozrime si najdôležitejšie: Puberta alebo staroba. Osamotený človek, ktorý stratil spoločníka. Nespoločenský človek žijúci v preplnených mestách. Zle alebo ťažko komunikatívni ľudia. Ľudia trpiaci nevyliečiteľnou chorobou či istými duševnými chorobami. Závislí od alkoholu alebo od drog. Ľudia, ktorí zažili neúspech alebo zlom na pracovnej pozícii. Nízky sociálny status.

Vráťme sa však k úlohe kultúry. Kultúra môže mať ochrannú (protektívnu) úlohu, ale môže mať aj suicidogénnu úlohu navádzajúcu na samovraždu. Francúzsky sociológ Emile Durkheim bol prvý, kto sa vedecky zaoberal suicidom. Spomína aj to, že katolícke náboženstvo má protektívnu úlohu, lebo samodeštrukciu považuje za smrteľný hriech.

Pravda, kultúrne prvky neslobodno skúmať oddelene, veď aj v živote sú pevne späté. Je však užitočné preskúmať systém suicidogénnych prvkov. Napríklad ľudia žijúci ďaleko od svojej krajiny a rovnakú kultúru vyznávajúce skupiny obyvateľov ukazujú podobnosti v počte samovrážd. Koncom osemdesiatych rokov som robil výskum, ktorý túto tézu podporil. Samovražedné ukazovatele československých obyvateľov maďarskej národnosti žijúcich na južnom Slovensku sa utvárali podľa charakteristík v Maďarsku.

Veľká časť odborníkov podozrieva kultúrnu bázu postojov, alebo predpokladá skryté schémy správania sa. Napríklad, ak je isté spoločenstvo schopné prijať samovraždu ako istú schému úniku, niekedy ju skoro romantizuje alebo rovno heroizuje.

Učiteľská úloha

Maďarská spoločnosť napríklad prijala s veľkou sympatiou samovraždu „dvoch odporcov“ politikov: grófa Istvána Széchényiho (1860) a ministerského predsedu grófa Lászlóa Telekiho (1941). Vo verejnej mienke obidva prípady vystupovali ako vzorné správanie sa počestného politika.

Samovražda najväčšieho maďarského básnika dvadsiateho storočia Józsefa Attilu mala taký vplyv na intelektuálov, že o štyridsať rokov neskôr vykonal na tom istom mieste, takým istým spôsobom samovraždu jeden z najväčších maďarských hercov Zoltán Latinovics. Samovražda speváka Pála Szécsiho a jeho lásky Edit Domjánovej zas slúžila ako príklad pre mnoho mladých ľudí.

Na tento vplyv modelu upozorňuje veľa výskumov. Samovraždy známych osobností môžu byť príkladom hlavne pre mladých ľudí. Majú istú „učiteľskú úlohu“.

V osemdesiatych rokoch sa v istej žitnoostrovskej dedinke začala samovražedná epidémia. Jeden z vedúcich predstaviteľov dediny sa z rodinných dôvodov stal samovrahom. Vypil postrekovaciu látku. Za krátky čas ho nasledoval ďalší člen rodiny, potom skoro každý týždeň nasledovali ďalší. Samovraždu vykonali postrekovacou látkou Soldep a dedina sa čoskoro stala známou pod názvom Soldepovce.

Nepíšte o spôsobe

Na záver by som chcel povedať nasledovné. Vo vyššie uvedenej modelovej úlohe samovraždy, v súvislosti s vytvoreným pozitívnym obrazom samovraždy, vo vytvorení takzvaného chápajúceho správania sa majú mimoriadne veľkú úlohu médiá. Podľa toho, ako tlač samovraždu podáva, sa v nás vytvorí tolerantný postoj, alebo naopak, jednoznačne odmietavé správanie sa k suicidu.

Prirodzene dobre viem, že to, čo teraz žiadam, je v dnešných pomeroch veľmi ťažké uskutočniť, ale predsa to napíšem: Nech novinári v súvislosti so smrťou obzvlášť známych osobností nepíšu, že dotyčný spáchal samovraždu. A nech vôbec nerozoberajú, ako dotyčný uskutočnil svoj čin. Pochopte, prosím, že na mnohých ľudí, ktorí sú práve v kríze, pôsobí takéto referovanie ako recept.

Nezabúdajte na to, že možno časom vysvitne aj to, že mladý nemecký pilot konal podľa receptu niekoho iného.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie