Denník N

Kňaz z Hornej Marikovej píše básne o láske: Žiaľ, o intímnom živote viem viac než niektorí manželia

Milan Kováč. Foto N – Lukáš Vráblik
Milan Kováč. Foto N – Lukáš Vráblik

Milan Kováč sa popri kňazskom povolaní venuje písaniu básní o láske či smrti. Podľa neho dnešní kňazi riešia problémy ľudí ľahšie ako pred päťdesiatimi rokmi, a keby sa zrušil celibát, dotklo by sa to viery mnohých ľudí.

Milan Kováč je rímskokatolícky kňaz, momentálne pôsobiaci na farnosti v Hornej Marikovej v okrese Považská Bystrica. Venuje sa písaniu básní – debutoval v roku 1998 zbierkou Zastavenia, nasledovali Hudba slovom (2000), Pravda v drobných (2002), Hudba slovom Korama (2004) či Nežná (2009), napísal aj krátke humorné príbehy z detstva s názvom Lovčan na Lovciach.

Bolo kňazské povolanie vaším detským snom? Chceli ste sa ním vždy stať?

O kňazstve môžeme snívať, no myslím si, že sen na Kristovo kňazstvo nestačí. Sny si dokážete plniť, ale jeho kňazstvo nie je v našich rukách. Buď si vás Boh vybral, alebo nie. Ide len o to, kedy ten, čo si ho Boh vybral, na to príde. Kňazstvo si nemôžete vysnívať. Vysnívať si môžete nejaký športový výkon, za ktorým pôjdeme, ale kňazstvo také nie je.

Brat mojej mamy bol kňaz a všetci si mysleli, že ma ovplyvnil. Bol o pätnásť rokov starší a keď sme sa s mamou rozprávali o histórii rodiny, zistili sme, že myšlienku kňazstva som mal ešte skôr ako môj ujo. Mama mi raz hovorila, ako na jednej omši, ktorú si už nepamätám, kňaz počas kázne apeloval na veriacich, že je málo kňazov. Vraj som jej vtedy povedal, že sa ním stanem.

Keď som sa dostal na gymnázium, tá myšlienka akosi vyhasla. Správal som sa ako normálny stredoškolák, znova ožila až okolo maturít, keď som podal prihlášku na teológiu. Asi som pochopil, že Boh si ma vybral, a išiel som za tým.

Neuvažovali ste ešte pred vstupom do seminára nad založením rodiny?

Naozaj nie. Od detstva som mal kurz, ktorý som dodržiaval, aj keď som si to niekedy neuvedomoval. Menila sa len jeho intenzita. Bol som napríklad zaľúbený. Asi som vtedy čítal dosť klasiku a fascinovali ma niektorí svätí. V období mojej formácie bola literatúra istého typu veľmi obmedzená, sústreďovali sme sa len na základné veci ako Sväté písmo. Dnes ľudia čítajú hocičo alebo vôbec. V tej dobe som to vnímal ako samozrejmosť toho, čo chcem robiť. Niekedy sa smejem nad tým, že celibát riešia všetci tí, ktorí ho nežijú.

Mal by byť celibát dobrovoľný?

Študoval som s gréckokatolíkmi a časť spolužiakov sa oženila, pre nich to bolo normálne. O celibáte sa hovorí veľa a je to logické. Bolo by zbytočné o ňom rozprávať pred sto rokmi, lebo spiritualita jedinca aj spoločnosti bola niekde inde. Presvedčenie a obeta pre cieľ bola zodpovednejšia, dnes sme takí rozbabraní. Kedysi bolo žiť v celibáte bezproblémové, dnes je to ťažšie.

Keby hneď zajtra zrušili celibát a oženil by som sa, myslím si, že by som urobil tú ženu nešťastnou. Cieľavedome som sa totiž pripravoval nežiť v rodine. Technicky by som asi nedokázal byť dobrým otcom. Najlepšie som na to prišiel, keď som bol doma u rodičov. Napríklad, keď sa chcem ísť osprchovať, medzi mojím rozhodnutím a vaňou mi nič neprekáža. Keď som bol na návšteve doma, narazil som na zatvorené dvere a skoro som si rozbil hlavu. Naučil som sa žiť sám. Keby som sa teraz oženil, bol by to veľmi egoistický krok voči žene aj rodine, ktorú by som si vytvoril.

Otázka celibátu v Nemecku je úplne inak vnímaná ako na Slovensku. My sme silne tradičné prostredie a máme svoje predstavy o viere. Problém teda nie je v zrušení celibátu, ale v tom, aby sme neublížili človeku a jeho viere. Keby sme zrušili celibát, dotkli by sme sa viery mnohých ľudí. A všetko, čo ubližuje druhým, je zlé. Celosvetovo o tom cirkev diskutuje, ale myslím si, že na Slovensku to momentálne nie je otázka dňa.

Čo vás najviac baví na práci kňaza?

Baví ma kňazstvo ako také. Keby som povedal, že ma bavia pohreby, tak sa mi ich teraz nasype zo dvadsať. Samozrejme, chcel by som, aby neboli, ale naozaj mám rád ich atmosféru, aj keď to znie morbídne. Možno práve preto, lebo vtedy sú ľudia vnímavejší – viac ako v škole počas výučby náboženstva, pri krste, sobáši, bežnej omši. Asi vďaka bolesti viac vnímajú a moje slová im môžu pomôcť, aby tú bolesť ľahšie znášali.

Najviac ma baví, keď môžem ľuďom pomôcť nájsť cestu z problémov von. Teraz je to jednoduché, lebo ľudia žijú veľmi rýchlo a povrchne a často majú aj problémy. Mnohokrát stačí, keď ich len spomalíte a ukážete im normálnosti života. Keby som bol kňazom pred päťdesiatimi rokmi, mal by som to omnoho ťažšie.

Čo je pre vás najťažšie, keď musíte riešiť problémy ľudí?

Je to veľmi individuálne, môže ísť napríklad o osobnostné alebo vzťahové problémy. Človek za tie roky dokáže prečítať ľudí a možno to je smiešne, ale nielen chémia ide podľa nejakých vzorcov, ale aj ľudské city a emócie. Za tie roky sa naučíte rovnice čítať a viete ich aj vyplniť ďalej. Pre človeka, ktorý s tým pracuje, to je jednoduché – psychológovia či psychiatri by to asi len potvrdili. Vždy je najťažšie to, aby ste presvedčili človeka, že mu chcete úprimne pomôcť. Napríklad, ak ste za mnou prišli s problémom, je to dobrá štvrtina riešeného problému. Potom si musím získať vašu dôveru, to je ďalších 50 percent, a zvyšných 25 je už len ‚brnkačka‘. Len vás niekde nasmerujem. U každého človeka musíte určiť správne tempo riešenia. Osobne to robím tak, že sa snažím byť empatický a časť emócií a problémov druhého človeka pustím do seba.

Nie je to psychicky náročné?

Samozrejme, ale prebehne to vždy s mojím dovolením. Dostane sa do mňa množstvo pocitov, ktoré nie sú moje, ale sú mojou súčasťou, lebo som to dovolil. Poéziu potom použijem ako nástroj, cez ktorý sa zbavím nejakého pocitu alebo emócie. Ak to vyjde knižne, môže to byť pre čitateľa možný návod, ako by mal svoj podobný problém riešiť. Píšem len o tom, čo už mám vyriešené, inak by som na to nemal odvahu.

Kedy ste začali s písaním?

Začal som ako kaplán v Bánovciach nad Bebravou, ale hádzal som to do koša. Raz na fare robili veľké upratovanie. Nejaká študentka vyhadzovala veci a všimla si tam papiere s niečím, čo vyzeralo ako básničky. Zobrala to, prepísala na písacom stroji a pri mojom odchode z farnosti mi dala kompletnú zbierku. Pre mňa to bolo vlastne písanie do koša.

Potom som mal šťastie, že som sa stretol s Milanom Rúfusom. Bola to úplná náhoda, že som mal v taške nejaké básne a on sa ma spýtal, či nepíšem, keď sa tak zaujímam o poéziu. Za normálnych okolností by som nemal odvahu nič povedať, ale bol som taký zhypnotizovaný milotou a dôveryhodnosťou toho chlapa, že som hneď vytiahol texty. Nechal si ich a potom mi napísal list, že je to celkom zaujímavé a bola by škoda nevydať to. Keď to povedal on, išiel som do toho. Vydavatelia boli prekvapení, lebo knihu niekoľkokrát dotláčali. Podľa mňa ani nešlo o kvalitu poézie, ale o to, že som bol veľmi známy vďaka môjmu povolaniu, a tak moji farníci vykúpili jedno vydanie za druhým.

Zaujal som aj nebohého pána Lenča, pozrel si ďalšie veci a dotiahol ma do Spolku slovenských spisovateľov. Mal som tú česť a prešiel som veľkou básnickou školou Milana Lechana – taká škola neexistuje, nedá sa na ňu prihlásiť. Potom vyšlo niekoľko ďalších zbierok a už to šlo.

Máte nejakých obľúbených spisovateľov?

Z poézie mám rád slovenskú klasiku. V dnešnej poézii mi prekáža to, čo mi kedysi podčiarkoval pán Lechan. O niektorých slovách mi hovoril, že sú škaredé a do poézie nepatria, lebo tá je predovšetkým umelecká. U niektorých súčasných básnikov vidím, že sú veľmi vulgárni, čo je podľa mňa v istej miere zneužívanie poézie. Tá má byť jemná, krehká a nemôžete v nej používať hocijaké výrazy. Preto mám rád klasikov, ktorí to oddreli rýmom, rytmom – „aj zde leží zem ta“ – to je poctivé venovanie sa textu. Dnes máte nejaký pocit, šľahnete to do veršov a máte báseň. Myslím si, že v poézii musí mať básnik o celej veci jasno, nie ako v niektorých filmoch, kde vám nedajú koniec, aby ste špekulovali. V poézii by vás mali niekam naviesť, povzbudiť a dať vám ľudskejší rozmer. Čo sa týka prózy, milujem klasickú literatúru, najmä Victora Huga a Charlesa Dickensa. To sú jediní chlapi, ktorých knihy dokážem čítať viac ako raz.

Milan Kováč. Foto N – Lukáš Vráblik

Nie je zvláštne písať o láske ako katolícky kňaz?

Vôbec nie. Neviem, akým právom si privlastňujú lásku len napríklad ženatí. Láska patrí všetkým. Ženatým, vydatým, kňazom, inak sexuálne orientovaným. Písať o nej je normálne. Pokiaľ ľudia vnímajú ako zvláštne to, že kňaz píše o láske, je to podľa mňa nenormálne. Istým spôsobom sme urobili z lásky kult, čo možno tiež nie je šťastné. Možno aj preto, že jej je menej. Láska však je dôležitá – hovorí to aj apoštol Pavol: „Keby si lásky nemal, ničím by si nebol.“

Láska sama osebe je však strašidelne málo na to, aby bol človek šťastný. Ľudia sú presvedčení o tom, že keď sú milovaní alebo milujú, sú šťastní. Aby bol človek šťastný, potrebuje k láske v prvom rade slobodu, zdravie, sebapoznanie atď. Tieto vlastnosti sa zmixujú a až potom dokáže byť láska úžasná, lebo vy vidíte všetky jej odtiene. Až potom vám neprekáža, keď o láske hovorí kňaz, homosexuál, ženatý, vydatá, muž, žena. Ale keďže všetky tie dôležité prvky, ktoré by z lásky mali robiť čerešničku na torte, nie sú, tak tá čerešnička je len niekde stratená a sama osebe nezaujímavá a často až patologicky forsírovaná.

Myslím si, že preto, lebo je lásky málo, z nej robíme niečo, čím nie je. Nevidím problém v tom, že kňaz píše o láske. Pokiaľ narážate na moju poslednú zbierku, kde je aj pohľad na nižší stupeň lásky, zmyslový až erotický, mám o týchto veciach väčšie vedomosti ako niektorí manželia, žiaľ. Som zástancom názoru, že najdôležitejší pohlavný orgán človeka je mozog, a mám možnosť počúvať jednu aj druhú stranu. Obaja mi povedia, čo im v sexuálnom živote prekáža. Teda viem, lebo počúvam, ako to vníma muž a žena. A verte tomu, že z tohto pohľadu viem oveľa viac ako bežní muži.

Doberajú si vás kvôli písaniu kolegovia-kňazi?

Samozrejme, že doberajú (smiech). Nikdy som to nebral osobne alebo ako urážku, je to skôr recesívne. Prídem na rekolekciu neskôr a už počujem: „Á, básnik ide.“

Aká je reakcia farníkov?

Myslím si, že pozitívna. Medzi ľuďmi, ktorí kupovali moje knihy, neboli len tí, ktorí ich chceli len mať, lebo ich napísal farár, ktorý pôsobil v ich farnosti, ale aj takí, ktorí rozumejú poézii, napríklad učiteľky, ktoré ocenili moju tvorbu. Nepíšem len o láske, ale aj o večnosti a o smrti, lebo to je tiež častá súčasť môjho kňazského života. Ako pri každej knihe, paleta čitateľov je veľmi rôznorodá: takí, ktorí z čítania mali radosť či takí, ktorí to čítali, len aby to potom mohli povedať.

Máte rozpracované nejaké ďalšie veci?

Pracujem na pomerne veľkom projekte. Milujem hudbu Mika Oldfielda a poznám ho od platne Five Miles Out, teraz ich už má cez tridsať. Ten štýl hudby ma veľmi zaujal. Väčšinou robí inštrumentálne veci bez textov, ktoré istým spôsobom skladbu limitujú. Po spoločných spovediach som bol s jedným kolegom, ktorý hovoril, že je unavený, tak som mu povedal, že ho nabijem energiou. Posadil som ho, pustil som mu Oldfielda a spýtal sa: „Cítiš tú energiu, ktorú ti tá hudba dáva?“ Pozeral sa na mňa ako na čudáka, lebo nič necítil. Veľmi som nad tým rozmýšľal a pochopil som, že nie je samozrejmé, keď vás hudba nabíja energiou. Napadlo mi, že by som inštrumentálnu hudbu preložil do slov. Počúvate hudbu, ktorá vo vás vyvolá nejaký pocit a vy ten pocit potom nejakým spôsobom dáte do poetického textu. Nazval som to Hudba slovom, vydal som aj zbierku Hudba slovom II. Špeciálnu pozornosť som venoval mojej najobľúbenejšej platni Amarok: je na nej len jedna 60-minútová skladba. Rozdelil som si ju na 37 častí a spravil som poetické texty.

Mojím ďalším miláčikom je Jean-Michel Jarre, bol som minulý rok na jeho koncerte v Bratislave, tiež robí inštrumentálnu hudbu, presnejšie syntetický rock. Je to iný typ muziky, ale taktiež si ju prekladám do slov. Popritom samozrejme prechádzam bežnými vecami: niečo evokuje vo mne nejaký pocit, napíšem si to na papier a možno z toho raz vyjde nejaká zbierka.

V televízii som počul, ako ste hovorili vtipnú historku z pohrebu. Máte ešte nejaké zaujímavé?

Paradoxné je, že najviac ich mám z pohrebov. Na jednom bol veľmi aktívny hrobár. Natiahol mikrofónu šnúru až ku hrobu. Držiak na mikrofón nastokol do zeme. Keďže cintorín bol v kopci, truhla nám z hrobu ušla. Cestou strhla stojan aj mikrofón. Hneď ju chytili a dali naspäť na miesto, ja zase mikrofón. Po nechcenej púti truhly, keď už všetko bolo na mieste, pristúpil ku mne hrobár, ktorý si však neuvedomil, že je mikrofón je zapnutý, a hoci to chcel povedať len mne, všetci počuli: „Už nám neujde.“

Na veľkonočnú vigíliu sme robili obrady a ako novinku sme mali mikrofón bez šnúry, ktorý kúpil dekan, myslím, že v tuzexe. Chceli sme ho využiť hneď pri Božom hrobe. Obrad sa začína tak, že sa ide do Božieho hrobu, urobí sa poklona, schová sa sviatosť do Božieho hrobu a nasleduje obrad vigílie. Dekan prišiel s mikrofónom bez šnúry, pomodlil sa obrad a išiel hore k oltáru. Kostolník však zabudol dať kľúčik od bohostánku, preto dekan iba jemne zaťukal na dvierka bohostánku, aby si to kostolník všimol a doniesol mu ho. Jeden z miništrantov, ktorý mal mikrofón priamo pred ústami, nevedel, že ho mal stále zapnutý. Chalan vtedy zrejme mutoval a pekným barytónom povedal do mikrofónu: „Ďalej.“ Rozlialo sa to po celom kostole a potom už ani tá vigília Veľkej noci nemusela byť, lebo ten miništrant vzkriesil Krista Pána pred ňou.

Keď píšete o láske, v čom vidíte najväčší problém vzťahov?

Nedostatok komunikácie. Ľudia sa nerozprávajú. Telefón je geniálna vec, ale my dokážeme aj tie najlepšie veci zneužiť. Mobil využívame ako prostriedok, ktorý nám síce zľahčuje kontakt s ľuďmi, ale skutočnú komunikáciu nám neumožňuje. Radšej budem s vami telefonovať alebo esemeskovať, ako keby som sa mal s vami stretnúť, lebo vtedy vidím nielen vaše slová, ale aj vašu emóciu a budem musieť do toho niečo dať aj ja. V hovore aj v esemeske vás môžem oklamať. Potom strácame schopnosť komunikovať. Táto generácia si teraz vytvára práve takéto vzťahy a podľa môjho názoru to bude stále katastrofálnejšie, lebo skutočný vzťah je postavený na osobnej komunikácii.

Ľudia dnes nevedia komunikovať. Bol som v reštaurácii so známym a vedľa sedeli mladí ľudia, ktorí niečo pili, a všetci sa pozerali do telefónu. Načo potom spolu sedeli? Technika začína s nami manipulovať. Často je potrebné v rozhovore pochopiť, ako vníma pravdu druhá strana, byť správne tolerantný, a aj to, že niektoré kompromisy nám slobodu neberú. Esemeska ani telefónny hovor nás do tejto roviny nedokáže dostať.

Ďalej, zo spoločnosti sa nám vytrácajú džentlmeni a dámy. Džentlmen je dnes len dinosauria záležitosť, ale rovnako, keď sa pozrieme na dievčatá, pojmu dáma tiež nerozumejú. Boli isté veci, ktoré by moje spolužiačky nikdy neurobili a, samozrejme, to istým spôsobom pozitívne determinovalo aj nás. Ženy so svojím večným komplexom a z neho plynúcou potrebou vyrovnať sa mužom akoby sa hanbili za veci, ktoré sú ich hlavným poslaním. Snažia sa mužom vyrovnať platom, módou… Svoju ženskosť veľmi často používajú iba ako hlavnú zbraň proti mužom.

Ani s mužmi to však nie je ružové. Z manželstva sa vytrácajú ako muži, menia sa na nejakých metrosexuálov a pomaly bude mať muž v kúpeľni viac vecí ako žena.

Z emancipácie sa smejem, lebo je výhodná najmä pre mužov. Podľa mňa muž nad ženou nikdy nevyhrá. Vyhrá iba vtedy, keď sa s ňou dohodne na remíze. Dnes však ženy strácajú pravé ženské vlastnosti. Videl som nervózne nadávajúce ženy za volantom, slovník niektorých žien a ich správanie je niekedy horšie a agresívnejšie ako u mužov. Snažia sa veľmi podobať na mužov? Ak áno, je to pre mužov výhodné, lebo nad takými ženami môžu mať moc. Keby ženy boli ženami, muži nemajú šancu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Považská Bystrica

Slovensko

Teraz najčítanejšie