Denník N

Ten koncert pre Deža trval dve a pol hodiny a stále bolo čo počúvať (foto)

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Spomienkový večer k nedožitej sedemdesiatke Deža Ursinyho dopadol výborne.

Vypredať bratislavský MMC klub nedokáže hocikto. Sála s takmer tisícovou kapacitou je testom popularity aj kvality hudobníkov. Zaplní ju len pár slovenských mien, naplno zaujme ešte menej. V stredu večer to po dlhom čase opäť zafungovalo.

Bol to vlastne trojkoncert. Tri bloky hudby muža, ktorý by práve v tento deň oslávil sedemdesiatku, tri bloky jeho hudby na rôzne spôsoby. O otvorenie sa postaralo Moyzesovo kvarteto, ktoré zahralo úpravy troch pesničiek Deža Ursinyho a ukázalo, že fungujú aj v klasickom prevedení. Jediné, čo nefungovalo, boli nahlas vŕzgajúce vstupné dvere do sály, dlhodobý problém MMC-čka. Sláčikové nástroje bojovali s nepríjemným zvukom sprevádzajúcim prílev posledných návštevníkov do úplne vypredaného klubu, ktorý rušil intímnu atmosféru úvodu.

Tento večer bol na rozdiel od toho, ktorý sa konal predvlani v bratislavskej Starej tržnici, v réžii Dežovho syna Jakuba. Bolo to menej o známych menách hostí, ale bližšie k originálu napriek nižšiemu vekovému priemeru na pódiu. Prospela tomu najmä zohratosť a veľký počet doteraz odohraných koncertov s pesničkami z muzikálu Peter a Lucia. To bol druhý blok, samostatný koncert v koncerte a pekný pozdrav autorke libreta Alte Vášovej.

Otcove spevácke party si Kubo rozdelil s Dorotou Nvotovou, dcérou Jara Filipa, ktorý s Dežom nahral prvé demo. Takže k originálu to už vlastne v tejto chvíli už bližšie byť ani nemohlo, akurát namiesto pôvodného klavíra znel Rhodes a basgitara s bicími. Skupina Talent Transport má túto hudbu už tiež dobre usadenú, takže je najlepší čas odčiniť starý dlh a nahrať Petra a Luciu na album. Inak aj na vydanie Neberte nám princeznú – ďalšieho muzikálu s Dežovými pesničkami – sa muselo čakať niekoľko dekád. To je samostatný príbeh o pomeroch v našom popovom šoubiznise.

Foto N – Tomáš Benedikovič

„Dežove narodeniny sme začali oslavovať v septembri a pokračovali sme až do decembra,“ povedal jeho celoživotný spolupracovník, textár a básnik Ivan Štrpka. Oslavovať dnes treba Ursinyho hudbu, ktorá znie stále sviežo a oslovuje nové generácie. Najsympatickejšie je, že sa jej dnes venujú aj dvadsiatnici. Jeden z nich, gitarista a kultúrny aktivista Juraj Havlík z Banskej Bystrice, si vzal do hlavy, že treba konečne urobiť Dežov spevník. Aj ho urobil: spolu s kamarátmi dal dokopy takmer 40 piesní, rozpísali ich do akordov, pridali pôvodné texty a ilustrácie. Spevník sa krstí v sobotu na ďalšej spomienkovej akcii v Banskej Bystrici; v Bratislave si v ňom, čerstvo prinesenom z tlačiarne, v zákulisí zalistoval aj spokojný Ivan Štrpka.

Posledná časť večera bola koncertom skupiny Provisorium, v ktorej Kubo Ursiny takmer kompletne zmenil obsadenie. Z prvej zostavy, s ktorou začal pred šiestimi rokmi hrávať otcove piesne, zostal len klávesista Valér Miko. Výrazne sa prejavila najmä nová rytmika: basák Filip Hitrich a bubeník Majo Slávka sú zohratí z Talent transportu, ale okrem piatich spoločných skúšok sa poctivo doma pripravili aj gitaristi Peter Bulík a Vlado Nosáľ (známy zo svojej kapely Queer Jane), ktorý dostal do rúk pôvodný Dežov nástroj Gibson The Paul a výborne spieval dvojhlasy.

Veľa bude ešte počuť o Lenke Molčányiovej. Má krátko po dvadsiatke, ale výborne si napočúvala a „mazácky“ zahrala pôvodné saxofónové (aj hobojové) party z piesní Modrý vrch a Príbeh. Najskôr začala študovať flautu a náhoda-nenáhoda, priezvisko jej učiteľa bolo Štrpka. Kým základnou umeleckou školou sa to pre mnohých končí, ona sa tam len poriadne odrazila k nádejnej kariére. Jedno jej koncertné video už má vyše 760-tisíc (!) zobrazení a na webe si ho všimol aj profesor konzervatória vo Florencii, kde išla študovať ďalej. Okrem starej klasickej hudby hráva aj swing a džez, dnes študuje ako ďalší talentovaní Slováci pražskú „Ježkárnu“, ktorá je zameraná na džez, pop a muzikál. Ešte o tomto červenovlasom dievčati budeme veľa počuť.

Dorota Nvotová spievala iba pesničky z Petra a Lucie, ale na pódiu sa počas večera objavilo ešte zopár speváckych hostí. Sisa Fehér pekne zaspievala Pod hladinou s Moyzesovým kvartetom, ale najmä dva kúsky z muzikálu Neberte nám princeznú – Svitá a Trochu tuším. Takto vkusne a zároveň svojsky uchopiť pôvodné verzie v podaní Mariky Gombitovej sa asi ešte žiadnej speváčke nepodarilo; škoda, že to nedocenili úplne všetci diváci (no pokrikovanie „My chceme Kuba!“ si naozaj mohli odpustiť).

Úplne inak, ale tiež po svojom, sa pustil do Dežovej hudby Tomáš Sloboda. Veľký fanúšik hudby éry Sixties odspieval beatmenovskú hitovku Let’s Make a Summer v oveľa rýchlejšom tempe a s väčším drajvom. Vonkoncom to neprekážalo, práve naopak – skladba dostala súčasnejší zvuk. Tomáš nebol jediným v sále, kto prišiel s domácky zhotoveným „one and only“ tričkom, na ktorom bol Dežov portrét.

Bol to Dežov, ale vlastne do rovnakej miery aj Kubov večer. Deti známych umelcov to majú ťažké, a keď si trúfnu ísť v rodičovských stopách, nevyhnú sa porovnávaniam. Neexistuje veľa náročnejšieho spievania, ako sú nezvyčajne klenuté ursinyovské melódie na dlhé poetické štrpkovské slovné obrazy a metafory. Gitarové sóla sa dajú naučiť jedna k jednej, ale keď sa zahrajú trochu inak, nikoho to až tak nevyruší, ako keď je zvyknutý na originál spevu. Kubo má výhodu a zároveň smolu v tom, že vďaka prirodzene podobnej farbe hlasu to inak robiť nemôže. Stačí drobná chyba a naruší sa plynulosť hudby. Musí sa absolútne sústrediť, pretože predloha je naozaj náročná a jej zvládnutie si vyžaduje viac než len bežnú prípravu. S drobnými zaváhaniami musí rátať každý, kto chce dnes počúvať Ursinyho skladby naživo.

Lenže kto má spievať tieto piesne, kto má právo ich spievať, ak nie Kubo? Nik ho navyše nemôže obviniť, že sa vezie v tieni známeho priezviska, pretože oživenie tejto hudby nebol jeho nápad.

„Včera som stretol Dežovho syna / bol na prechádzke so psom Havranom / vravím mu Poď spievať otcove piesne / tie jasné noty a jasné slová / a on na to, že rád, veľmi rád / vraj veľmi rád to skúsi,“ spieva Andrej Šeban v pesničke Odkaz z albumu Bezvetrie z roku 2000. Text ďalej obsahuje poďakovanie („bol som rád, veľmi rád, že to skúsil“) a uzatvára ho pointa celého nápadu („pozrel sa na mňa a stál tam on“).

Čím dlhšie Kubo spieva tatka, tým je presvedčivejší a tentoraz nemusel ťahať celý večer sám. Sedia mu najmä veci z posledných nahrávok – Do tla, Ten istý tanec a Príbeh. Asi najviac doma je v pesničkách Hovor mi a Pobehaj, z najosobnejšieho Dežovho dvojalbumu Ten istý tanec, ktorý je jediným, kde si napísal texty sám, ale aj titulný Príbeh vyznel veľmi dobre. Slová rovnako rezali alebo sa pekne vznášali ako pri počúvaní CD.

O záujme o túto hudbu okrem niekoľko dní vopred vypredaného klubu hovorí aj to, že náš stream z koncertu na Facebooku nabral za pár hodín vyše 1o-tisíc zobrazení. Alebo to, že na reedíciu prvej LP platne Provisorium sa vyzbieralo o tritisíc eur viac, než bola požadovaná suma, a rovnako úspešne dopadla aj crowdfundingová kampaň na spevník. Odkaz je jeden, ale synovia a dcéry stále pribúdajú. To je tá najlepšia správa.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Teraz najčítanejšie