Denník N

Ochráňme naše mestá pred naivnými sľubmi o smart cities

Foto - Fotolia
Foto – Fotolia

Naše mestá môžu byť smart, ale nemôžu si to nechať dodať na kľúč a prehliadať naozaj bystré riešenia, ktoré máme všetci poruke.

Autor je odborník na cloud a informatiku

Digitálne technológie sľubujú zmeniť naše mestá na usporiadané oázy šťastia a pokoja. „Máme všetky kľúče na to, aby sme postavili lepšie mesto,“ vraví telekomunikačný gigant Telefónica a v obdobnom duchu znejú ponuky IT firiem na prepojené senzory, inteligentné kamery či „chytré“ odpadkové koše.

Potenciál využiť takzvanú štvrtú priemyselnú revolúciu na zlepšenie života v mestách je nepochybný. IT a telekomunikačné firmy si však neuvedomujú, že vhupli do už veľmi zabehnutej vedy a rozvinutého umenia. Urbanistika sa vyvíja tisícročia a stojí na poznaní a úsilí nespočetného množstva architektov, urbanistov, vládcov, politikov, staviteľov, umelcov a všetkých občanov. Namieste je úcta voči predchodcom, pokora, zvedavosť a chuť učiť sa, nie sebavedomé tvrdenia, na ktoré zatiaľ chýba dostatok dôkazov.

Som technooptimista, ale …

Svet sa rýchlo sťahuje do miest. Tie lákajú stále nových obyvateľov, lebo urýchľujú čas stláčaním priestoru a umožňujú nám spraviť viac. Aj keď oboch, času aj miesta, je čoraz menej.

Mestá (v Mezopotámii) vynašli informatiku – písmo aj čísla. Mestá splodili stroje. Technika a mestá sú späté od nepamäti. Koncept „Smart Cities“, ktorý do miest umiestňuje nové digitálne technológie, je preto prijímaný akosi prirodzene a pozitívne.

Ja sám som nadšencom nových technológií – živím sa ako expert na cloud a mám rád svoj smartfón, tempomat, aj Xbox. Kým niektorí si myslia, že napríklad technológia blockchain spôsobí chaos, ja tam vidím možnosť zlepšiť spoľahlivosť a dôveru medzi počítačmi, s pozitívnymi dosahmi na ekonomiku a spoločnosť.

Som technooptimista. Ale zo Smart Cities mám aj obavy. Technológie môžu mestám pomôcť, ale treba veľmi premyslieť ako, inak to môžu byť vyhodené peniaze, či dokonca isté nebezpečenstvo.

Chvíľu sa zdalo, že technológie umožnia ľuďom mesto opustiť. „Mobilná kancelária“ či „práca na diaľku“ ale odliv na vidiek nespôsobili. Tí, čo odišli, sa rýchlo vrátili, lebo pochopili – je to mesto, kde sa tvoria pracovné príležitosti, hodnoty, vzťahy, aj nápady.

Reklama na ticho

Smart Cities je o veciach ako sú semafory, čo reagujú na dopravu, o parkovacích senzoroch, či o kamerách, ktoré rozpoznajú tváre. Nikto však presne nezadefinoval, čo znamená, keď je mesto „smart“. Firmy, ktoré tieto riešenia ponúkajú, predkladajú obraz mesta, kde je všetko fajn práve vďaka tomu, že sú v ňom nasadené rôzne tieto novodobé senzory, ktoré posielajú dáta do „cloudu“ a z neho aktivujú rôzne činnosti.

Cisco, americký výrobca sieťových riešení, napríklad tvrdí, že keď mestá zabezpečia „konektivitu ľudí, procesov a dát“, tak sa „zlepší ich obývateľnosť“.

V segmente domácich produktov sme si na marketingové hyperboly zvykli. Nikto našťastie neverí, že Coca Cola ľuďom zabezpečí v televíznej reklame proklamovaný dynamický životný štýl, ani že prací prášok utuží rodinné väzby. Ale v oblasti podnikového biznisu nie sú obdobné vzdušné zámky vôbec bežné. Nákupca na magistráte je zvyknutý veriť napríklad reklamovanej schopnosti smetiarskeho vozidla odviezť všetok odpad, či tomu, že nové detské ihrisko spôsobí deťom radosť ako overeným doslovným faktom.

Preto ak nadnárodný telekomunikačný operátor povie , že „máme všetko na to spraviť vaše mesto smart“, tak hrozí, že magistrát uverí, aj keď to nemôže byť pravda.

Ak má mesto plniť funkciu bezpečného, pohodlného, kultúrneho a tvorivého miesta pre život, aj podvedome sa dá vycítiť, že na to treba oveľa viac ako kôpku prepojených senzorov. Mesto, na ktorom by sme sa všetci zhodli, že je „smart“, napríklad Viedeň, sa odlišuje od menej príjemného mesta, povedzme Karáčí, nepochybne aj v iných oblastiach ako len v počte techno hračiek či „cloudov“.

Na silné tvrdenia firiem ponúkajúcich Smart Cities minimálne nie sú dôkazy v potrebnom rozsahu. Mesto Dubrovník napríklad nasadilo smart parking aplikáciu, o ktorej  tvrdí, že „zmenila hľadanie parkovania z dlhého a frustrujúceho procesu na niekoľko jednoduchých krokov“. Aj dva roky po spustení však aplikácia ukazuje voľné miesta len v dvoch parkovacích domoch.

Deutsche Telekom dokončuje nasadenie 11 tisíc parkovacích senzorov v Hamburgu. To je už impresívnejšie číslo, ale len kým si neuvedomíte, že má Hamburg 1,8 milióna obyvateľov.

Obdobné pilotné projekty ponúkajú firmy za veľmi výhodných podmienok a je dobré to využiť. Cieľom by však malo byť odhalenie technických schopností použitých technológií, nie prehnané múdrosti o dosahoch na komplexný organizmus mesta.

Aj toto komerčné video ilustruje priveľké až naivné očakávania o dosahu hŕstky vybraných technológií na život v meste:

 

Epidémia sebavedomia

Sebavedomie IT a telekomunikačných hráčov u nás je azda ešte silnejšie ako inde. Slovenské ICT firmy majú, zdá sa, nad svojimi firemnými zákazníkmi navrch v poznatkoch aj skúsenostiach.

Kým na západe si IT riešenie často navrhne zákazník sám a od dodávateľov si vyberá len jednotlivé komponenty, ktoré si potom sám vyskladá (tu príklad IT manažéra v USA, čo si sám zdigitalizoval banku), Slovensko je skôr krajinou, kde sa dodávajú komplexné riešenia „na kľúč“.

IT Asociácia Slovenska je združenie predajcov, lebo IT u nás nie je veda, ale biznis. Kým vedúci predstavitelia dodávateľských IT firiem sú u nás populárni, silní a zámožní, IT manažéri sú skôr neznámi, nevýrazní a neohodnotení. A čo potom IT manažéri vo verejnej správe – ak si predstavíme nepomer znalostných síl medzi nimi a IT firmami a pridáme riziko korupcie, obavy sú namieste.

Predstavte si, že by naše mestá v minulom storočí stavali na kľúč firmy ako OMV, OTIS či ABB. Na každej ulici by bola benzínka a v každom činžiaku šesť výťahov a tisíc ističov.

Takto to môže vyzerať, ak budú v tomto storočí stavať infraštruktúru miest IT firmy. Tie sú vhodné na riešenie jednotlivých kúskov celej mozaiky, napríklad nám dobre spravili „zelené vlny“ na semaforoch. Ale nedokážu spraviť celé mesto lepším tak, ako sú dnes zvyknuté napochodovať k firemnému zákazníkovi a rozsiahlo pokryť aj veľký implicitný problém typu „zlá logistika“.

Nič proti nadšencom v Dubrovníku ani marketingovým oddeleniam IT korporácií – prepadnúť opojeniu z nových hračiek je také ľahké a príjemné! Bremeno leží na magistrátoch – musia získať silné vlastné know-how o reálnych schopnostiach aj rizikách dostupných technológií. Mali by si vedieť rozumne povyberať a riešenie vyskladať.

Ale pozor, ani magistráty, rovnako ako firmy, nedokážu bez pomoci spraviť mesto „smart“. Musia to robiť spolu a spojiť sa ešte s niekým, kto je v tom úplne najdôležitejší – s ľuďmi. Lebo čo je mesto, ak nie jeho ľudia?

Participácia

Najlákavejšou príležitosťou Smart Cities je prepojiť nápady a zámery, chuť a vôľu, informácie a myšlienky. Z celého štátneho aparátu má mesto unikátnu pozíciu posúvať dopredu moderné úvahy o širšej a priamejšej demokracii, participatívnych rozpočtoch či komunitnom spôsobe života.

Tu zároveň môže byť najväčší prínos telekomunikačných firiem – poprepájať všetko a všetkých, ale nielen v zmysle „senzor s cloudom“, ale aj v zmysle „mesto s občanom“. V tom práve majú, na rozdiel od urbanistiky, roky praxe.

Občan je konečným užívateľom Smart City riešení, len on rozhodne o tom, čo dáva úžitok a čo nie. Je úplne jedno, čo si o smart parkingu Dubrovníku myslia jeho tvorcovia alebo jeho magistrát, dôležité je, čo si myslia jeho obyvatelia.

Častým zdrojom kritiky platenia za parkovanie či diaľnice elektronickým spôsobom je akási tvrdosť a nekompromisnosť techniky. Aj sekundové prekročenie predplatenej doby parkovania potrestá inteligentná kamera pokutou v plnej výške, aj neúmyselný preklep ŠPZky pri kúpe slovenskej diaľničnej známky vám po chvíli systém neodpustí. Na rozdiel od živého policajta, cloud neobmäkčíte.

Senzor občan

Máloktorý dodávateľ Smart City riešení si uvedomuje, že občan je taktiež ideálny technologický element celého riešenia. Občan si vie veľa vecí všimnúť a vyhodnotiť a navyše na Slovensku už je 70% z nich vždy a všade vyzbrojených nadupaným počítačom s GPS, displejom, kamerou a dátovým prenosom, ktorý sa volá – smartfón.

Načo bude mestám toľko senzorov, ovládacích zariadení a informačných displejov, keď existuje občanov smarfón, ktorý to všetko dokáže?

Trenčín experimentuje s múdrou kamerou, ktorú dali pred problémovú krčmu, sama rozpozná problém a privolá pomoc. Je to prínosné, lebo keď ide o bezpečnosť, každá kvapka sa ráta. Ale problém spozná aj občan, ak by sme ho vyzbrojili appkou, ktorá jedným klikom oznámi polohu, identifikuje volajúceho, privolá políciu, a zapne kameru na nahrávanie a streaming – máme zrazu tisíce inteligentných bezpečnostných kamier zadarmo.

RTVS teraz čosi také spustila, neposielajme ale videá požiaru do telky, ako na to nabáda ich reklama, ale požiarnikom!

Zábavná vsuvka – ak je dnes trestné falošné volanie na políciu, bude zajtra trestné, ak s kamarátmi cestou z krčmy nasimulujeme pred inteligentnou kamerou falošnú bitku a potom sa za rohom popukáme od smiechu pri hukote sirén?

Iný vážny príklad – Dubrovník má v parkoch senzory, ktoré monitorujú vlhkosť pôdy, ak je sucho, volajú polievanie. Ale: je suchá pôda jediný problém parkov?

Okrem toho, že sú rastliny suché, môžu byť aj pošliapané, vytrhané, napadnuté škodcami, to už senzor nezachytí. Sú ale občania, čo na to radi upozornia. Viedeň spustila aplikáciu, ktorou vie občan nahlásiť akýkoľvek problém, to je tá správna cesta.

Skvelé riešenie, pri ktorom ani nielen smartfón, ale akýkoľvek telefón nahradí parkovací senzor, vymyslel český T-mobile. Len podľa toho, ako sa pohybujete, dokáže identifikovať, že ste zaparkovali auto a miesto označí ako obsadené. Heuréka!

Občan je aj displej a tiež sa na to zabúda, mestá napríklad už dávno monitorujú pohyb vozidiel MHD a len pomaly budujú na zástavkách displeje, čo oznamujú skutočný príchod. Lacnejšie a zmysluplnejšie je však opäť poskytnúť údaje cez smartphone aplikáciu, robí to napríklad slovenská aplikácia Ubian, ktorá obsahuje živé dáta od viacerých našich prepravcov.

Na príklade Ubianu vidno, že mesto sa vôbec nemusí unúvať s programovaním aplikácií, čo budú informácie zobrazovať. Vytvorí to zaň, nuž opäť, hádajte kto – občan.

My to radi surové

Často môže stačiť, ak mesto poskytne dáta zo svojich smart systémov v surovej forme. Určite sa nájde šikovný programátor či firma, ktorá dáta zobrazí v pohľadnej komerčnej aplikácii. Aj tak si väčšina ľudí myslí, že ak štát vizualizuje informácie, dopadne to skôr zle.

Zlizol si to napríklad „štátny Waze“ ministerstva dopravy za to, že vyzerá a naviguje horšie, ako skutočný Waze. On pritom má zmysel – lebo naše zásahové a bezpečnostné zložky potrebujú komplexný obraz o dopravnej situácii, ktorý im Google neposkytne. Môžu vidieť napríklad presnejší počet ľudí v zápche, to sa hodí povedzme pri vážnom nešťastí.

Ale občanom možno stačilo poslať surové dáta a zvyšok by dotiahol trh, možno by dáta spracoval aj samotný izraelský Waze. Štát má totiž oveľa lepšie zdrojové dáta o pohybe úplne všetkých mobilov, lebo  má (anonymizované) údaje priamo od telekomunikačných operátorov.

Nepáčia sa mi roky staré zobrazovania predpovedí SHMÚ. Nemôžem ich ale viniť za to, že nevyzerajú tak úhľadne ako na yr.no, ani tak sexy ako na windy.com, veď sú to páni meteorológovia a nie umelci. Ale môžem ich viniť za to, že neposkytujú surové dáta, veď sú to naše dáta z našich daní.

Bratislava rieši megatender na smart pouličné lampy, čo budú aj zbierať údaje o ovzduší. Ako občan chcem živé dáta o tom, koľko je na mojej ulici smogu! Graf netreba. A tak ďalej.

Dáta nie sú len dáta

Apropo dáta. Smart cities stavajú na tom, že robia rozhodnutia na základe dát. Tu veľký pozor, lebo nájsť v dnešnej dobe čisté, nepoškvrnené dáta, je skoro nemožné. Jednak nájsť podstatné informácie v nedozernom mori údajov, ktoré chrlia senzory, softvéry, prehliadače či užívatelia je neľahké. Ale aj čím sú dáta dôležitejšie, tým sú menej hodnoverné, lebo má všelikto dôvod ich skresľovať.

V korporáciách sa napríklad stanovujú numerické ciele, zvané KPI, na základe ktorých sa aj určujú odmeny manažmentu. Niet sprofanovanejších dát! Ak dáte manažérom za cieľ minimalizovať investície, stroje budú lízovať, ak je cieľom obrat, budú predávať s minimálnou maržou, ak je cieľom marža v pomere k počtu zamestnancom, nakontrahujú si živnostníkov. Túto vedu ma na škole učil bývalý manažér Boeingu a na 20 rokov mi utkvela jeho rada, aj vďaka ktorej nepadajú lietadlá  – nikdy nerob rozhodnutia na základe dát, ktoré má niekto iný za cieľ.

Microsoft napríklad implementoval v Chicagu predpovedný model kriminality. Rozmiestnenie policajných hliadok určuje softvér na základe dát uplynulej kriminality v kombinácii napríklad s aktuálnym počasím. Čo ak v jednom obvode stanovia policajtom cieľ v počte rozdaných pokút? Okamžite naoko stúpne počet prečinov. Čo ak má ale šerif za cieľ znížiť kriminalitu? Preklasifikuje prečiny na niečo iné.

Sú aj banálnejšie spôsoby, ako mať zlé dáta. Meranie kvality ovzdušia je závislé od výšky nad zemou. Čo ak budú senzory na lampách umiestnené po Bratislave v rôznych výškach? Čo ak ich niekto zmanipuluje (nechá bežať pod lampou auto), aby developerovi nepovolili postaviť vedľa parkovisko?

Dáta vs. politik

Magistráty už dnes majú množstvo dát, robia na základe nich rozhodnutia? Rozdeľovanie zdrojov medzi jednotlivé oblasti, odvetvia či regióny tvorí základ politickej agendy. Predstava, že regionálni politici odovzdajú tieto rozhodovacie právomoci nejakému softvéru, je naivná.

Odpoveď ponúkajú dodávateľské firmy v podobe akéhosi riadiaceho strediska, kde sa v reálnom čase zobrazujú rôzne dáta o meste a následne sa podľa nich určí, kde sa upratuje, polieva či kde zasahuje polícia. Napríklad IBM na to má hotový produkt, ktorý volá Inteligent Operations Center. Pre mňa je to ako nočná mora z temných kyberpunkových komixov – niekde v podzemí mestskej radnice je niekto (kto?) vo vysokom koženom kresle, pred sebou má obrovské monitory, na ktorých nás všetkých vidí a potom jedným klikom zasiahne.

O čo mu ide? Čo mi spraví? Rozbíjam kameru a utekám po schodoch, lebo aj vo výťahu má senzory. Zakrývam si tvár a v panike utekám poza budovy, v pätách mám sirény, to ich poslal on! Konečne vbieham do lesa a hľadám jaskyňu, kde stretávam takých ako ja. Založíme hnutie odporu, nájdeme vchod do podzemia radnice a zničíme ho!

Pardon, naspäť k veci. Bratislava bude mať lampy, na ktorých sa bude môcť nastaviť ľubovoľná intenzita svietenia. Možnosť svietiť viac či menej prináša rôzne nové morálne či politické dilemy. Kde svietiť viac a kde menej? Tam kde je kriminalita? Prosperita? Viac voličov? Kto to určí? Algoritmus Siemensu? Riaditeľ Siemensu? Ivo Nesrovnal?

Hotové Smart Cities

Načo hútať nad toľkými otázkami, keď isto nejdeme u nás stavať prvé smart city na svete, už to určite niekto zodpovedal, nie? Po pravde – na svete sú len dve od piky postavené múdre mestá – Songdo v Kórei a Masdar pri Abu Dhabi. A opäť chytám nočnú moru, lebo som v Abu Dhabi štyri roky žil.

Abu Dhabi nie je smart mestom ani náhodou. Niektoré typy verejných priestorov či služieb mu úplne chýbajú, verejnú hromadnú dopravu napríklad začalo zavádzať až v roku 2008 potom, ako prekročilo milión obyvateľov.

Odkedy v roku 2006 udelila štúdia Living planet Spojeným arabským emirátom suverénne najhoršie miesto na svete v ekológii, prezentujú snahy o zlepšenie, ale zásadný dôvod odstránia ťažko. Spaľovaním plynu získavajú energiu na odsoľovanie morskej vody, ktorou polievajú tisíce hektárov prevažne súkromných záhrad, vysadených na pôde dovezenej z Indie. Správa Ministerstva zahraničných vecí USA rozsiahlo kritizuje porušovanie ľudských práv ázijských robotníkov, žien, cenzúru či zatýkanie opozície.

Masdar je výstavnou skriňou rôznych technológií v oblasti ekologických stavieb, ktoré raz môžu pomôcť svetu – to je všetko. Recenzenti na Tripadvisore píšu, že to v žiadnom prípade nie je živé mesto s deťmi, dôchodcami, vibrujúcim pulzom či subkultúrnym dianím, ale skôr bezduchý zhluk moderných budov, pripomínajúci filmové štúdiá.

 

V tom koženom kresle sedí trh

Ešte jeden aspekt Masdaru stojí za povšimnutie a delí sa oň s kórejským Sangdonom. Obe vyzdvihujú silne libertariánske princípy fungovania. Libertariáni sú tí, čo chcú menej štátu, nízke dane, odstránenie regulácií, atď. Masdar v tomto duchu deklaruje „možnosti presúvať zisk a kapitál bez obmedzení“, žiadne dovozné regulácie či nulové dane. Zdá sa, že idea smart cities akosi súvisí s týmto vyznaním.

Ale ja nechcem, aby o výstavbe chodníkov v mojom meste rozhodoval múdry softvér riadený „spravodlivou rukou trhu“. Nech to robia tie empatické, i keď prispaté tety na magistráte, čo napriek mizerným podmienkam štátnej správy zasvätili svoj život službe ľuďom, na základe vstupov od samotných občanov, napríklad prostredníctvom participatívneho rozpočtu.

V Bratislave sa to dá napríklad v časti Ružinov a Nové Mesto. Ja som takto ako občan žiadal (a nedostal) na chodníky pre peších aj cyklistov okolo bytovky, kde som býval, lebo som veľmi dobre odpozoroval, kde ich treba.

Kórejské Songdo. Foto Fotolia

Efektivita

Mestá musia robiť čoraz viac za čoraz menej. Smart znamená aj byť šetrnou gazdinou a míňať len tam, kde treba. Technológie tu nepochybne pomôžu, lebo lampa nemusí svietiť naplno, keď svitá a na ľudoprázdnej ulici ani o polnoci. Kôš sa nemá vysypávať týždenne, ale keď je plný, ak ale ľudí nenaučíme hospodáriť s odpadom, plný bude vždy.

Efektivita by tiež nemala byť pre mesto svätým grálom, má to byť len jeden z cieľov, a nie ten hlavný. Ak zdroje alokujeme len na nevyhnutné minimum, ako to robia povedzme továrne s „just-in-time“ princípom, budeme mať napríklad problém pri mimoriadnych udalostiach. Málo (neefektívne) využívaná budova sa napríklad hodí na ubytovanie občanov v núdzovej situácii.

Bezpečnosť

Situácia okolo IT bezpečnosti je dlhodobo biedna a celé to na tom môže padnúť. Hackeri vypli prúd časti Ukrajiny, roztočili iránske jadrové centrifúgy a prečítali (a upravili?) poštu Hillary Clintonovej aj Emmanuelovi Macronovi. V Rakúsku hacker na diaľku zamkol v hoteli hostí v izbách a vyžadoval výkupné. Niekto z druhej strany sveta takto raz naschvál zabije dieťa bránou na diaľkové ovládanie, bude to vyzerať podobne, ako keď nedávno v USA hackeri cez internet ovládli umývačku áut a dokázali zhodiť padacie dvere a bude to znamenať koniec smart cities.

Keď pri úteku zo smart mesta zaútočia Číňania kyberneticky na vaše autonómne Tesly a hodia ich do priekopy, prídete pešo ku mne do jaskyne v lese. Takto vyzerajú takmer všetky filmy o budúcnosti, aj tak sa do nej hrnieme a akoby sme sa nevedeli dočkať.

Číňania už vlastne hackli vašu Teslu a kým nie je plne autonómna, tak ju aspoň pootvárali, pribrzdili a spravili si z nej vianočný stromček, pozrite si video:

Mal som aj odbornú debatu na túto tému s priateľom, ktorý robí bezpečnosť v jednej z veľkých globálnych top auditorských firiem. Popisoval skúsenosti z penetračných testov smart city nasadení napríklad v Holandsku. Diery našli poľahky, vraví, že kľúčovým problémom je, že systémy riadenia smart cities vzišli z riadiacich prvkov fabrík, kde sa nerátalo s fyzickým prístupom útočníka k jednotlivým komponentom. Hrozbu vidí preto hlavne v hackerovi, ktorý  sa do systému dostane fyzicky cez jednu inteligentnú lampu či smetiak.

Hlúpe múdre riešenia

Múdre riešenia pre mestá vôbec nemusia byť high-tech, obzvlášť tu na Slovensku sme ešte zďaleka nevyčerpali tie primitívne múdre riešenia. Potrebuje Bratislava sieť parkovacích senzorov, aby sme sa dozvedeli, čo už vieme – že v centre niet voľného parkovacieho miesta? Koľko sekúnd vydrží byť zázračne uvoľnené miesto a stihnem tam došoférovať, ak ma naň upozorní múdra appka, ktorá naň upozornila aj veľa iných vodičov? Bratislave úplne stačí jeden odvážny politik, čo pochopí, že automobily v meste nemajú budúcnosť, zavedie rezidenčné parkovanie a zvyšných ľudí tak naženie do autobusov.

Rovnako môžeme nakúpiť senzory, čo nájdu pohodené plastové fľaše a drony, čo ich vyzbierajú, ale stačí zaviesť výkup plastových fliaš ako povedzme v Chorvátsku (v prepočte 7 eurocentov za kus) a pozbierajú ich ochotne ľudia, napríklad tí bez zamestnania.

Čo ďalej

Ak som v úvode kritizoval, že IT firmám chýba poznanie o radostiach a starostiach s budovaním a správou miest, ponúkam im za to radu – zamestnajte urbanistov či ekológov a najprv sa sami naučte byť smart.

Je už, samozrejme, množstvo pozitív a ja poznám len ich zlomok. Napríklad Microsoft má vo svojej pobočke v Bratislave inovatívny systém zdieľaných pracovných miest a zasadačiek, kde nie hierarchia, ale aktuálna potreba určí, kto kde sedí a ak sa zarezervovaná zasadačka neobsadí vtedy, keď sa má, systém ju uvoľní ostatným.

V potravinách Yeme sa všetok odpad triedi na osem kategórií.

Programátorská firma EEA pestuje na balkónoch kancelárskej budovy bio-zeleninu pre svojich programátorov.

Slovak Telekom má pre zamestnancov zdieľané firemné bicykle, odomykajú sa SMSkou.

Kým firmy nebudú dokonale recyklovať svoj vlastný odpad, nenahradia papierové procesy digitálnymi či nebudú v prázdnych kanceláriách automaticky zhasínať svetlá a vypínať klímu, neuverím im v tejto oblasti ani slovo, lebo len smart firma postaví smart mesto.

Nesmejte sa, občania, to platí aj na vás. Nebude Žilina Ženeva, kým budete hádzať špaky na chodník. A pozor na tie počítače, treba do toho ísť, ale pomaly a smart.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Technológie

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie