Mrożek sa baví s vážnou tvárou

Ťažko povedať, či je ten muž smutný, alebo len hlboko (a hlboko) vážny. Pozerá sa na svet okolo seba spoza svojich múdro pôsobiacich okuliarov a myslím, a som si istý, že nikto v skutočnosti nechce vedieť, čo sa mu práve ženie mysľou (nedajbože, ak by sa to týkalo kohosi z nás). Mlčí a pokašliava a sŕka z pohára víno, ktoré už dávno dopil. A stále je vážny a zamyslený a smutný (?).

Potom. Okolo kráča istá dáma a ktosi ju uštipne do sedacieho svalu. Obzerá sa. Kto to bol? Tento vážny a smutný muž? To asi ťažko! (Viac úvah nad fotografiami Sławomira Mrożka si už nedovolím, hoci mám akýsi silný pocit, že jeho vážny a smutný pohľad ma k tomu doslova pobáda.)

Šteklenie hrdzavým klincom

Prišiel koniec leta a potešili sa milovníci satiry a absurdného humoru. Humoru, ktorý vyvoláva bolesť bránice, no ťažké je zistiť a odhadnúť, či tento spazmus pochádza zo smiechu, či z usedavého plaču. České vydavateľstvo Fra prinieslo výber z poviedok Sławomira Mrożka Ti, co mě nesou. A dobre urobilo – v súčasnosti je to totiž v našom česko-slovenskom kontexte jediná nevypredaná kniha tohto moderného klasika (ak nepočítame jeho autobiografiu s názvom Baltazar).

Sławomir Mrożek sa zabáva s vážnou tvárou a využíva na to všetky dostupné seriózne nástroje. Napríklad taký klinec. Hrdzavý pracovný materiál. V podstate bezpríznaková vec. Ale len kým ho nechytí do ruky on a nezačne vás ním štekliť. A je to neznesiteľné, lebo sa okamžite nekontrolovateľne rozosmejete, a do očí sa vám zároveň natlačia slzy, pretože jeho hrot je predsa len ostrý a aj ten najjemnejší dotyk vás zraňuje na tých najcitlivejších miestach.
Byrokracia i väčšie či menšie človečie chyby – to je Mrożkov pracovný materiál. Nejde však o cynický výsmech bezcitného človeka. Jeho humor je vždy hlboko ľudský.

To by ani Mrożek nevymyslel!

„Svetom sa valí nová umelecká vlna. Volá sa divadlo absurdity a zatiaľ málo čo nasvedčuje tomu, že by išlo o efemérnu módnu záležitosť na niekoľko málo sezón,“ píše sa v doslove k vydaniu divadelných miniatúr Absurdity dvojice autorov Sławomira Mrożka a Tadeusza Różewicza z roku 1964.

Strih. V roku 2017 umenie absurdity (divadlo, poézia či próza) ešte stále funguje a láka nielen nových a nových čitateľov, ale aj divadelných režisérov (ešte nedávno sa v bratislavskom divadle Astorka hrala Mrożkova Láska na Kryme). Viac ako päťdesiat rokov staré slová teda boli, zdá sa, prorocké. Prípadne – predmet, o ktorom pojednávali, bol mimoriadne nadčasový a veštecké schopnosti autora doslovu sú irelevantné. To bude, zrejme, presnejšie.

Poľský dramatik, prozaik a karikaturista Sławomir Mrożek (1930 – 2013) je v našich končinách dobre známy prakticky od prvopočiatkov svojej tvorby (debutoval v roku 1953 a prvé preklady vyšli v československých časopisoch už o pár rokov). A je nielen známy, ale aj populárny. Časy jeho ranej tvorby sa totiž pretínajú s rokmi a udalosťami, ktorým najviac zo všetkého pristalo umelecké spracovanie združené pod pojmy satira či absurdita. Práve tento žáner totiž dokázal do každodennej reality za železnou oponou priniesť zrejme najviac pochopenia i objektivity vo vzťahu k vtedajšiemu stavu spoločnosti – a navyše, dokázal o tom všetkom komunikovať blízkym a zrozumiteľným jazykom.

Úslovie „To by ani Mrożek nevymyslel“ („Tego by nawet sam Mrożek nie wymyślił“) zostalo v Poľsku dodnes ustáleným slovným spojením, ktoré vyjadruje absurdné situácie, aké dokáže splodiť len spoločnosť, ktorá si vo svojej honbe za svetlými zajtrajškami neuvedomuje, aká je v skutočnosti komická.

Blízky druh

Hoci Sławomir Mrożek pomerne skoro opustil svoju domovinu (v roku 1963 odišiel do Talianska a o štyri roky neskôr do Francúzska), Poľsko a jeho spoločenské zriadenie v ňom zanechalo hlbokú stopu a odniesol si ho, takpovediac, so sebou.

Svoju spriaznenosť s ľuďmi žijúcimi v strednej Európe dokázal aj v roku 1968. Bezprostredne po augustovej invázii vojsk Varšavskej zmluvy vyjadril svoju solidaritu „so všetkými Čechmi a Slovákmi, ktorí sa postavili na odpor tejto akcii a najmä so spisovateľmi prenasledovanými za svoje názory“, čo malo za následok okamžitý zákaz publikovania i inscenovania jeho diel vo všetkých krajinách východného bloku.

Napriek oficiálnemu zákazu a umiestneniu na index však Sławomir Mrożek zostal pre mnohých jedným z najvýraznejších symbolov uvoľnenia na konci šesťdesiatych rokov.

Viaceré Mrożkove prozaické či divadelné texty do češtiny prekladala už v päťdesiatych rokoch Helena Stachová, ktorá je prekladateľkou a zostavovateľkou aj tohto aktuálneho výberu Mrożkových poviedok.

Hoci rôzne internetové kníhkupectvá dnes ponúkajú okrem tradičných anotácií aj desiatky čitateľských postrehov, pri knihe Sławomira Mrożka sa dozvieme len, že ide o „Výbor povídek jednoho z nejznámějších polských spisovatelů a dramatiků“. Je to pomerne málo, no znalci Mrożkovho diela by mohli namietať – čo viac k nemu dodať, jeho texty nech hovoria samy za seba. Predsa ma však premohla zvedavosť a prekladateľky Heleny Stachovej som sa opýtal, podľa akého kľúča poviedky do knihy Ti, co mě nesou vyberala: „Nevybírala jsem podle žádného klíče, žádné chronologie, pořadí je náhodné. Delší povídku nevezme žádný časopis, tak mi zbyly ty delší. Jen Moniza Clavier vyšla ve Světové literatuře číslo 1/1958. Publikovala jsem mnoho Mrożkových povídek ve Světové literatuře, ale právě těch krátkých.“

A dodáva: „Tyto povídky jsem překládala v šedesátých letech. Našla jsem je na dně zásuvky koncem roku 2013 a zavolala jsem Erikovi Lukavskému (Fra), jestli je nechce. Byl tu jak na koni druhý den ráno. Navzdory svému přesvědčení, že překladatel má opravovat starší překlad i po sobě, překlad těchto povídek žádné předělávání nevyžadoval, nevím, jak je to možné.“

Možno za to môže Mrożkova nadčasová sviežosť, možno kongeniálny preklad Heleny Stachovej a možno jedno i druhé – no je pravda, že zhruba päťdesiat rokov starý preklad môžeme čítať v roku 2017 ako mimoriadne svieži a súčasný.

Nezmysel?

Bez ohľadu na to, aké dlhé roky už majú na chrbte vpísané preklady aktuálneho vydania Mrożkových poviedok z knihy Ti, co mě nesou, treba povedať, že prítomnosť tejto knihy v predaji je mimoriadne pozitívna. Pokojne ju môžeme vnímať ako prierez jeho prozaickou tvorbou, ktorému sa potešia nielen jeho najskalnejší. Táto kniha sa dá dobre čítať aj bez predchádzajúcej „mrożkovskej“ skúsenosti a môže byť dobrým úvodom aj pre budúcich čitateľov jeho próz či divadelných hier.

Kedysi sme sa v škole učili, že absurdita a nonsens sa rovná nezmysel. A možno sa to tak učí dodnes. Keď si tak na to spomínam, uvedomujem si, aké je to vlastne hlúpe a nepresné. Aký nezmysel, keď všetko to v konečnom dôsledku dáva až príliš hlboký zmysel i význam?

A tak sa v jeho textoch prednáška o sexuálnych problémoch (len pre mužov!) mení na obžalobu takpovediac „mačovského“ pohľadu na svet a vzťahy, náhodné stretnutie „Východoeurópana“ s hereckou hviezdou Monizou Clavier v Benátkach na demonštráciu východo-západných predsudkov a stereotypov (z jednej i druhej strany), z opice v uniforme sa stáva generál, aby sme si uvedomili, aká absurdná je vojenská hierarchia, a mlynársky paholok si uvedomuje neustálu blízkosť smrti na príklade spolužitia s vlastnou mŕtvolou.

Navyše, ľahkosť Mrożkovho pera (aj vďaka výbornému nadčasovému prekladu Heleny Stachovej) robí z čítania niekoľkonásobnú slasť. Všímať si môžeme analógie dejinné a v textoch narážať na byro­kraciu a nelogickosť totalitnej doby, no čítať ich môžeme aj ako výsostne aktuálne svedectvá o súčasnosti, ktorá nie je o nič menej absurdná a „mrożkovská“ ako naša nedávna minulosť.