Odtiaľto viedla cesta na smrť, zahynul aj 12-ročný Tom, ktorý dirigoval orchester v Novákoch

Stoja traja v pustine na betónových kockách. Na tomto mieste teraz nie je nič, počas vojny tam bol slovenský koncentračný a neskôr pracovný tábor.

Tá skupinka je v Novákoch, sú to ľudia, ktorí v tomto tábore nútene žili počas vojny.

Fotograf Ľubo Stacho sa tej téme venoval štvrťstoročie. Od roku 2015 nakrúcal za vlastné peniaze film o tábore v Novákoch, ktorý už neexistuje.

Ľudia si ho pamätajú ešte z filmu Boxer a smrť, ktorý nakrúcali po vojne v kulisách vtedy ešte stojaceho tábora.

Dokumentárny film Zachor nie je jednoduché kino, hoci forma nie je zložitá. Zachor nie sú výpovede mučených, vyhladovaných a bitých, o plynových komorách a spaľovniach, lebo Nováky neboli našťastie Osvienčim.

Moja rodina žila v susedstve tábora

V poloprázdnej kinosále domu kultúry v Prievidzi zostalo v utorok večer po premietnutí jeho filmového dokumentu Zachor o ľuďoch, ktorí prežili koncentračný a pracovný tábor v Novákoch, ticho. Plachý potlesk sa ozval až po niekoľkých sekundách.

Potom sa postavil starší muž s odhodlaným výrazom. „Som Košovec,“ povedal do mikrofónu, aby ľudia vedeli, že pochádza z dediny Koš pri Novákoch, v katastri ktorej stál niekedy novácky tábor a o desiatky rokov neskôr z neho zmizol.

Ťažko povedať prečo, možno z tónu hlasu bolo cítiť, že Stachov film bude pokračovať. Viliam Kurbel sa narodil až po vojne, v roku 1951, v čase, keď Židov v tábore vystriedali iní, novému režimu nepohodlní ľudia.

„Moji rodičia pomáhali židovskej rodine Gibianovcov. Tom Gibian bol vraj Bohom obdarený a dirigoval symfonický orchester v tábore,“ spomenul si na mamino rozprávanie.

Kurbelovci boli košovskí gazdovia. Tom mohol mať dvanásť rokov, keď k nim chodieval pásavať kravy.

„Chodil z tábora, neviem, či to mali nejako prikázané alebo ako. Skamarátil sa s mojimi sestrami, pásavali spolu. Mama posielala vždy mladej rodine tvaroh, mlieko, chlieb, nejaké potraviny. Do tábora ich nosila sestra Anka. Hovorila, že cez diery,“ pokračoval.

Gibianovci sa po oslobodení tábora zastavili na úteku u Kurbelovcov. Ponúkli im, aby nechali aspoň Toma, ale ušli všetci spolu. Po nejakom čase sa vrátil už len otec. Zachránil sa len šťastnou náhodou.

Ľuba Stacha pri rozprávaní Košovčana zamrazilo. Tom Gibian dirigoval na jednej z dobových fotografií vo filme.

„Ten chlapec zahynul v Nemeckej vo vápenke,“ smutno dorozprával Stacho Tomov príbeh. Rovnaký osud postihol aj jeho matku.

O tábore v škole neučili

Viliam Kurbel nevie prečo, ale o tábore sa v Koši hovorilo málo, takmer vôbec. Ani v škole sa o ňom neučili, ale tábor si pamätá. Chodili sa tam pozerať, keď nakrúcali Solanov film Boxer a smrť s Kvietikom v hlavnej úlohe.

Menovkyňa, o šesť rokov mladšia, Viera Kurbelová tiež hovorí, že o tábore bolo v Koši ticho. Rozprávali sa len doma.

„Doktor z tábora zachránil mojej tete život pri pôrode,“ spomenula si na rozprávanie mamky. „My sme tam chodili trhať žihľavu. Vtedy ešte baráky stáli.”

„Bolo tam aj Jednotné roľnícke družstvo. V barákoch chovali kravy, svine, kačice,“ dorozprával osud tábora Košovčan Ján Gajdošík.

Tábor vlastne úplne zmizol, až keď sa poddolované územie Koša a okolitých dedín stalo pre ľudí nebezpečné. Kostol rozobrali a posunuli ďalej. Tábor vraj rozobrali miestni. Zostalo len prázdne pole a len nedávno na jeho mieste postavili pamätník, aby ľudia nezabudli.

Prečítajte si

Archív zverejnil doteraz nevidené fotografie z pracovných táborov pre Židov

Ako nemyslieť na smrť

Novácky koncentračný a pracovný tábor bol najväčší na Slovensku. V období socializmu zmizol. Až donedávna to trápilo len málokoho, hoci pre takmer šesťtisíc slovenských židov práve tam začala cesta smrti do nemeckých vyhladzovacích táborov v Poľsku.

Situácia sa mierne zlepšila až po zastavení deportácií v októbri roku 1942. Novácky tábor sa postupne menil z koncentračného na pracovný. Vzniklo približne sedemnásť dielní, kde väzni pracovali, mali osvieteného táborového lekára, školu, založili si divadelný súbor, hudobné teleso, športovali napríklad aj v bazéne, ktorý si sami postavili. Aj o tom je film Zachor, aj o tom bol novácky, vtedy už „len“ pracovný tábor.

„Nie relax, ale ako nemyslieť na smrť pod tlakom každodennej hrozby deportácie, o tom je tento film,“ komentoval Stacho rôzne reakcie po premiére v Bratislave aj po projekcii v Prievidzi.

Po premiére v takmer plnom bratislavskom kine Lumiére dostal Stacho email, aby vystrihol pasáž s bazénom. Podobne reagovali aj dvaja mladíci v Prievidzi. Film vraj príliš pozitívne opisuje tábor.

Deportácie, smrť, škola, hudba, divadlo, šport… Akokoľvek je táto kombinácia zvrátená, je to historická pravda o tábore v Novákoch. Na fakte, že vtedajší režim bez príčiny zbavil časť vlastných občanov majetku a všetkých práv, posielal ich na smrť a v lepšom prípade ich „len“ väznil a nútil pracovať za ostnatým drôtom, nemení nič bazén, výnimky, a keď to doženieme do absurdna, tak by na tom nezmenilo nič, ani keby tam postavili múzeum holokaustu.

„Pre niektorých Slovákov je celkom normálne, že okradnú Židov pri arizáciách, potom väčšinu z nich pošlú do plynu vo vyhladzovacích táboroch. Tých, ktorí zostanú, zbavia akýchkoľvek práv a zavrú ich za ostnatý drôt v pracovnom tábore, aby neboli na očiach. Keď si ľudia v tábore vybojujú svojou húževnatosťou a pracovitosťou školu, divadlo a postavia bazén, tak obvinia Židov, že pracovný tábor bola vlastne rekreácia. Tábor bol výsledkom surovej perzekúcie slovenských Židov, aj keď jeho vnútorné podmienky neboli porovnateľné s nacistickými vyhladzovacími tábormi,“ konštatoval autor filmu prekvapený reakciami.

Prežila aj nemecké koncentráky

V Prievidzi sa zotmelo a zhasli aj svetlá v sále kultúrneho strediska. Na plátne sa objavilo pole. Nie je na ňom nič, len sneh a v pozadí vysoká drevená polovnícka postriežka, ktorá pripomína strážnu vežu. Len strih na drevené baraky z filmu Boxer a smrť nakrúteného v pôvodnom tábore naznačujú, ako vyzeralo pole pri Novákoch pred desiatkami rokov.

Ľubo Stacho posadil pred kameru ľudí, ktorí prežili koncentračný a pracovný tábor, a nechal ich rozprávať. Alžbeta Schicková Tauberová, Rozália Becková Steinerová, Dalma Holanová Špitzerová, Alexander Bachnár, Jozef Weiss, príbeh za príbehom.

Ako vyzeralo šťastie v Novákoch

Na začiatku júna roku 1942 zhromaždili prievidzských Židov na námestí a odvážali do tábora v Novákoch. Rozália Becková Steinerová označená židovskou hviezdou bola s bratom a rodičmi medzi nimi. V tábore zostali pracovať.

„Toto je moja mamička,“ ukazuje na starú fotografiu z tábora z krajčírskej dielne.

„Bola najlepšia šička, a preto nás nedali do transportu. Tu som ja, robili sme krabice na prstene, na príbory. Noci boli hrozné, lebo mamička na nás svietila a zbierala z nás ploštice. Každé ráno sme museli stáť v pozore.“
Akokoľvek to môže vyzerať neskutočne, tak nejako vyzeralo šťastie počas Tisovej Slovenskej republiky. Väčšinu miestnych Židov totiž odviezli do nemeckých koncentračných táborov. Desiatky príbuzných Rozálie Beckovej sa už nikdy nevrátili.

„Prežila som, mám takmer 90 rokov a rozum mi pracuje. Neviem, či je to žiaľ, alebo chvála, pretože stále myslím na to, čo bolo. Celé noci nespávam, pretože takmer všetci moji príbuzní zahynuli. Prosím vás, aby ste nikdy nedopustili takúto nezmyselnú nenávisť.“

Učiteľ

Alexander Bachnár pochádzal z jednej z najchudobnejších rodín v Topoľčanoch. Pedagogickú akadémiu už nedokončil. Skončil v Novákoch. Len vďaka sestre, ktorá šila pre manželku veliteľa tábora, sa nedostal do transportu. Až neskôr sa dozvedel, že bol na zozname. Namiesto neho išiel pravdepodobne niekto iný. Aj takto nešťastne vyzeralo šťastie v tábore v Novákoch.

„Tábor sa vďaka väzňom ekonomicky konsolidoval. V auguste roku 1943 dosahoval mesačný obrat takmer jeden a pol milióna Slovenských korún, čo bola na tie časy obrovská suma,“ rozprával vo filme.

Ľudia z ministerstva vnútra, ktorí mali na starosti pracovné tábory, zrazu zistili, že aj oni môžu mať z toho prospech. Väzni im vyrábali čalúnený nábytok či oblečenie vo veľkom.

Neskôr väzni začali uvažovať o aktívnom odpore. Od slovenských vojakov kupovali zbrane. Pred Povstaním mali pušky, pištole, dokonca aj dva ľahké guľomety.

„Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, napochodovali sme pred žandársku táborovú stanicu. Veliteľ vyšiel ešte v pyžame a povedal: Chlapci, vedel som, že máte zbrane, ale nevedel som, že až toľko.“

Alexander Bachnár po zastavení deportácií učil v táborovej škole. Keď ušiel vtedajší riaditeľ, nastúpil na jeho miesto.
„Škola bola veľmi dôležitá, pretože deti okrem perzekúcií a ostnatého drôtu nevedeli, čo je to sloboda.“

Narodil sa v deň, keď Hitler napadol Poľsko

Jozef Weiss má 84 rokov. Narodil sa prvého septembra, keď deti nastupujú do školy a keď Hitler napadol Poľsko. Svoju prvú triedu si pamätá úplne presne. Bol Slovenský štát, škola už len čisto židovská a on dieťa druhej kategórie.
V roku 1942 ho deportovali s mamkou a dvomi sestrami z Topolčian do koncentračného tábora v Novákoch. Otec už tam rok bol. Staval baraky a oplotenie z ostnatého drôtu.

„Bol som ešte dieťa, keď som sa ocitol odrazu v úplne inom svete,“ rozpráva syn židovského mäsiara a krajčírky.
Vtedy deväťročný chlapec nastúpil ráno s ostatnými väzňami a spolu s nimi čakal celý deň, koho velitelia vyberú do transportu.

„Bola to čakáreň. Transport a smrť, alebo práca v tábore. Každý bol jeden z tisícky odsúdených. Zachránilo nás asi to, že maminka bola vynikajúca krajčírka.“

Prečítajte si

Archív zverejnil doteraz nevidené fotografie z pracovných táborov pre Židov

Ak prežiješ, hraj

Príbeh krásnej Dalmy Holanovej Špitzerovej, ktorá sa v sedemnástich rokoch ocitla za ostnatým drôtom v Novákoch, je ako vystrihnutý z absurdného filmu. Režisér malého táborového divadla jej predpovedal budúcnosť s dodatkom, ak prežije.

„Si taká talentovaná, že ak prežiješ, choď do divadla a začni hrať.“ Prežila, išla a hrala aj na Novej scéne.

Dalma Špitzerová sa vo filme často usmieva, ale keď hovorí o živote v tieni smrti, zvážnie. Ako keby sa za predošlé úsmevy zahanbila.

„Hrali sme divadlo, aby sme sa nezbláznili,“ povedala v jednom z rozhovorov.

V tábore sa zoznámila aj s budúcim manželom Jurajom Špitzerom, ktorý bol v tom čase na čele tajnej odbojovej bunky.

Dalma sa občas dostala z tábora na niekoľko dní domov. Pri jednom z návratov prepašovala v kufri pištoľ. Od Špitzera dostala vtedy prvú a poslednú facku v živote. „Povedal mi, si šialená? Keby ti gardisti otvorili kufor a našli zbraň, postrieľali by nás ako zajacov. Taká som bola múdra.“

Nie len „múdra“, ale aj odvážna. Po vypuknutí Povstania sa pridala k partizánom. Po vojne jej zostali len dve sestry z celej rodiny. Prežili aj pochod smrti z Osvienčimu.

Dievčatko s decembrovou kyticou

Ľubo Stacho pracoval na téme štvrťstoročie, na filme intenzívne od roku 2015. Nakrútil ho s manželkou Monikou Stacho za vlastné, bez akejkoľvek štátnej podpory. Prešiel archívy, objavil nikdy nezverejnené dobové fotografie, konzultoval s historikmi, hovoril s tými, ktorí prežili.

Stacho pochádza z Novák a na tábor si pamätá ešte ako dieťa. V škole sa o ňom neučil.

„Tábor sme vnímali najmä cez film Boxer a smrť. Aj môj otec hral v komparze. Keď bola premiéra, museli sme na ňu ísť všetci pionieri,“ spomína.

Igora Rintela, predsedu Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, sa ľudia pýtali, načo ďalší film o holokauste, a on im odpovedal. „Dôvody sú jednoduché. Medzi nami sú stále ľudia, ktorí si tie hrôzy pamätajú. Ale tento film nie je len ich osobný príbeh, je to niečo viacej. Je to film o tom, čo sa stane, keď zlosť, nenávisť a fašizmus zvíťazia nad demokraciou. Môže sa to stať aj na Slovensku, pokiaľ by dobrý chlapík ako Kotleba dostal moc, pretože to je obyčajné pokračovanie toho, čo bolo kedysi.“

Pracovný tábor v Novákoch zriadili v bývalých vojenských objektoch približne päť kilometrov od Novák. Kapacita štyritisíc osôb. Potrebu dopĺňali ďalšie tábory, napríklad Sereď, či Vyhne.

Nacistická idea prevýchovy prácou a povinnej práce je od samého začiatku zvrátená. Slovenskí nacisti totiž najprv zákonmi zbavili časť svojho obyvateľstva majetku a práce, a potom neudržateľnú sociálnu situáciu riešili nútenými prácami.

Tábor v Novákoch bol najväčším pracovným a sústreďovacím táborom na Slovensku. Vystriedali sa tri politické režimy (od roku 1941 do 1952), ale účel zostal. Internácia na základe rasového pôvodu a politického presvedčenia.
Tábor bol sebestačný, netvoril žiadnu záťaž pre štátny rozpočet a ani nemohol. Po oslobodení vo vyrabovanom tábore sústredili vyše päťtisíc fašistov, kolaborantov a nemeckých Slovákov pripravených na odsun. Zostalo po ňom pole a spomienky.