Psychiatrička Izáková: Kedysi fajčili za školou, aby upútali pozornosť. Dnes si režú ruky

Psychiatrička Ľubomíra Izáková opisuje, ako sa cíti človek s depresiou. Nie je to ochorenie, ktoré pacient dokáže prekonať sám. Izáková sa stretáva s najťažšími prípadmi v Univerzitnej nemocnici Bratislava. Depresie môže spôsobovať stres, ale nielen negatívny, aj pozitívny. 

Čo sa dočítate v rozhovore: 

• ako spoznáte depresiu
• ako sa menia príčiny depresie
• prečo je depresia smrteľná
• prečo si deti režú ruky 

Prečo toľko ľudí na jeseň pociťuje zlú náladu a často sú unavení? Ide naozaj o depresie?

Existujú jesenné alebo sezónne depresie. U nás sú rizikové obdobia na jar a na jeseň. Na jar sa organizmus chystá a štartuje na búrlivé leto, keď musíme fungovať, menej spíme, sme aktívnejší. Na jeseň sa telo pripravuje na zimné odpočívanie. Súvisí to aj s tým, že je menej slnečného svetla, deň je kratší a mení sa nám biorytmus. Náš organizmus to zaťažuje. V tomto období depresia štartuje alebo sa zhoršuje u človeka, ktorý ňou už trpí.

Ako depresiu rozoznám?

Depresia nie je okamžitý pocit. Takže ak ide o chvíľkový pocit, ktorý trvá jeden, dva či tri dni, tak to nie je depresia. Ak zvládame bežné povinnosti, tiež to nie je depresia. Ak ich však začnem systematicky odkladať, keď nevládzem bežne fungovať a nútim sa do každodenných vecí a potom z toho mám výčitky – tak to je depresia.

Kedy by mali ľudia vyhľadať odbornú pomoc?

Dôležité je, že depresia je emócia, ktorá stratila svoj zmysel. Vlastne ani neviem, prečo mi takto je. Tento stav pretrváva dlhšie ako dva týždne. Aj keď sa niečo zmení a trochu sa mi polepší, vždy sa to vráti do toho istého stavu. Vždy začne depresia dominovať a ja prestávam fungovať. Hromadia sa mi povinnosti, nevšímam si ich, potom si to vyčítam.

Prečítajte si

Psychiatrička: Vyhorení sú dnes už aj 35-roční, antidepresíva užívajú aj tí, čo by nemuseli

Zvyšuje sa počet ľudí, ktorí trpia depresiou?

Stúpa ich počet a venuje sa im viac pozornosti. Uvádza sa, že viac ľudí ako je liečených, je neliečených – trpia, ale o pomoc nepožiadajú.

Prečo nepožiadajú o pomoc?

Snažia sa ju zvládnuť sami, často si nemôžu dovoliť ostať na PN-ke, nemôžu povoliť tempo, majú obavy, že prídu o prácu. Je to veľmi nesprávny prístup, lebo depresia môže byť smrteľným ochorením. 10 až 15 percent pacientov končí svoj život samovraždou. Keď sa niekto premáha, cíti obrovský tlak, ale aj vinu, že mu to nejde, ako by malo, tak ten krôčik k samovražde je veľmi malý. A často ho aj urobia. Na Slovensku stúpa počet samovrážd, podľa štatistík častejšie je to u mužov ako u žien. Pomer je 6 mužov k jednej žene. Ženy páchajú zasa viac pokusov o samovraždu.

Čím to je?

Ide vo veľkej miere o spôsob, ktorý si vyberú. Muž si vyberie drastickejší spôsob – obesenie, streľba, skok z výšky. Žena si skôr vezme tabletky, poreže si žily. Má tak na záchranu života väčšiu šancu. Napriek osvete si depresiu ešte stále nechceme priznať, nechceme, aby sa na nás pozerali tak, že zlyhávame.

Dá sa na človeku vopred vidieť, že chce spáchať samovraždu?

Keď si pozriete viaceré texty v médiách, rodiny obetí samovraždy často hovoria, že ich blízky sa deň pred samovraždou usmieval, okolie si nevšimlo jeho snahu ukončiť život. Paradoxom je, že pre človeka nebýva najťažšie krátke obdobie pred spáchaním samovraždy, ale obdobie, kým sa pre samovraždu rozhodne, naplánuje ju.

Lebo keď sa rozhodne, vidí to ako riešenie svojej situácie?

Presne. Ľudia sa upokoja, lebo našli riešenie, majú plán, vedia, čo vykonajú, a len spejú k svojmu cieľu. Okolie si falošne myslí, že sa stav chorého konečne zlepšil, a tak prestane byť ostražité. Varovné signály myšlienok na samovraždu môžu byť nenápadné, chorý začne upratovať – zásuvku, ktorú si bežne neudržiava, dáva ľuďom rady do života. Ide však o nenápadné signály, ktoré si blízki nevšimnú a uvedomia si ich, až keď sa pokúsi o samovraždu.

10 až 15 percent samovrážd pri depresii je veľa v porovnaní napríklad s krajinami Únie?

So štatistikami je to problematické, štatistiky uvádzajú, že na Slovensku dokoná samovraždu asi desať ľudí na stotisíc obyvateľov, čo je tesne pod priemerom krajín OECD. Často nevieme, prečo človek samovraždu spáchal. Rodina sa často snaží, aby sa to uzavrelo ako nešťastná náhoda, lebo so samovraždou sa nevedia zmieriť. Snažia sa nájsť ospravedlnenie toho, čo sa stalo, a vnútorné presvedčenie, že oni nezlyhali, ak si niečo nevšimli a nepomohli mu.

Ako sa cíti človek, ktorý trpí depresiou?

Väčšinou si všetci myslíme, že depresia je to isté ako depresívna nálada. Ale to tak vôbec nie je. Keď má niekto depresiu, jeho nálady a pocity sú veľmi málo intenzívne. Nevie nič prežívať – negatívne ani pozitívne. Nevie sa radovať, ale ani byť naozaj smutný. Všetky emócie vníma akoby cez mliečne sklo.

Mnoho ľudí si myslí, že stačí, ak takého človeka rozveselíme, vezmeme ho na výlet a nálada sa mu zlepší. Funguje to tak?

Nie. Nálada pri depresii sa nedá ľahko zmeniť. Chcete sa rozveseliť. Vy aj vaše okolie robíte maximum. Potom sa vám to podarí a na chvíľu sa vám nálada zlepší. Ale po chvíli sa vrátite a ste rovnako skleslý ako predtým. Alebo sa vám to vôbec nepodarí a zo snahy o rozveselenie pociťujete navyše extrémnu záťaž. Niektorí depresívni ľudia vôbec nie sú smutní, ale sú skleslí či podráždení.

Čo to spôsobuje?

Sú v takom stave, že akákoľvek záťaž, snaha s nimi komunikovať, pomôcť im alebo sa len nezáväzne porozprávať je pre nich veľké bremeno, a preto reagujú podráždene. Sú ľahko iritovateľní a hocičo ich frustruje.

Aké sú ešte príznaky depresie?

Spomalenosť myslenia. Ľahko si to predstavíte: ak je človek poriadne unavený po celom búrlivom pracovnom dni, tak sa mu nechce a nedá rozmýšľať. Takíto ľudia sa nevedia sústrediť, koncentrovať pozornosť, ale ani ju nevedia udržať. Rozprávajú sa s vami, ale chytia prvé slovo z vety a potom ujdú myšlienkami inam. Pôsobia, akoby strácali pamäť. Nepamätajú si, čo ste im povedali, lebo sa nesústredia. Redukujú všetky aktivity, z ktorých mali pôžitok, aj záujmy. Ľudia chodia kopkať do záhradky, lebo im to robí radosť. Urobí im to dobre. Ale keď majú depresiu, tak nie, strácajú potešenie zo života a žijú ako automaty. Jedia ako automaty, nemajú radosť ani z obľúbeného jedla. Ani zo vzťahu s ľuďmi, čo potom môžu prežívať ako prázdnotu. Hovoria si: „Tento človek mi už v živote nič nedáva, načo s ním som?“

Prečítajte si

Epidemiologička: Neliečime státisíce ľudí so závislosťami, s príznakmi depresie a úzkostných porúch

Aj to ovplyvňuje ich správanie?

Niekedy robia veľmi rázne kroky – rozídu sa s partnerom, dajú výpoveď v práci, lebo vidia, že nevládzu a nerobí im to radosť. A ešte treba spomenúť jeden novo pomenovaný príznak – prezentizmus.

Čo to je?

Ak som chorý, nejdem do práce a mám práceneschopnosť. Keď mám depresiu a do práce predsa len chodím, zapnem počítač, ale nevládzem sa sústrediť, neviem nad svojimi pracovnými povinnosťami rozmýšľať, neviem sa rozhodnúť, všetkého sa obávam. Tak sa len prezentujem, že v práci som, ale reálne prácu nevykonávam. Tento príznak trápi aj zamestnávateľov a upozorňujú naň, pretože takýto zamestnanec je pre nich veľmi drahý. Ak má niekto dlhodobo práceneschopnosť, nejako sa s ním vyrovnajú, platí to aj sociálna poisťovňa, ale ak v práci je a chýba výkon, tak nevedia, čo s ním robiť.

Má depresia aj telesné prejavy?

Veľa. Pacienti s depresiou majú poruchy spánku. Väčšinou je to nespavosť, skoré ranné budenie alebo prerušovaný, povrchný spánok. Pacient mi bežne povie, že v noci nespal. Ale sestrička povie, že to nie je pravda, lebo ho bola skontrolovať. On mohol spať, ale bol to taký plytký spánok, že všetko počul, vnímal a vedel, že uňho sestra bola, že chodia električky, že sa otvorili dvere. Niekedy je depresia taká zvláštna vo svojom prejave, že sa neprejaví poklesom nálady, ale len bolesťou.

Akou?

Väčšinou ide o bolesti, pre ktoré máme nejaké predispozície. Ak som mala často zápal vaječníkov, tak mám bolesti v malej panve. Mala som zlomenú ruku, tak ma bolí tá. Depresívna bolesť je iná, nedá sa úplne presne lokalizovať. Ak na to dáte lieky proti bolesti, zaberú len na chvíľu. A jej intenzita kopíruje stav pri depresii – najhoršia je bolesť ráno, k večeru odznieva, ale o štvrtej ráno človeka zobudí. Ak sa ľudí s takýmito bolesťami pýtate na náladu, väčšinou odpovedajú, že nie je dobrá, pretože s bolesťou byť dobrá nemôže. Ale neuvedomujú si poruchu nálady ako primárnu. Na takúto bolesť potom zaberú antidepresíva.

Takže počas dňa sa depresia mení?

Pacienti mávajú ranné pesimum – vtedy im je najhoršie, cez deň sa to zlepšuje. Niekedy večer vidíme, že pacient hrá karty alebo sa s niekým rozpráva. Potom unavený zaspí. O hodinu alebo dve sa budí alebo je jeho spánok taký plytký, že všetko vníma. Typicky sa budí o tretej alebo štvrtej ráno so silným pocitom, že nemá chuť žiť, všetko naňho padá a celý svet vidí v čiernych farbách. Potom je druhý typ pacientov s depresiou, ktorí spia nadmerne. Zalezú do postele a nevylezú. Prejavom depresie sú aj poruchy stravovania – znižuje sa chuť do jedla, jedia ako automaty, necítia hlad, ani im jedlo nechutí, a tak jedia, len aby prežili. Niektorí sa k tomu nedonútia, a tak chudnú. Ale je to ako pri spánku – druhá skupina ľudí je priveľa a začínajú veľmi rýchlo priberať.

Menia sa ľudia, ktorí trpia depresiou?

Najčastejšie depresia postihuje ľudí v strednom veku – okolo 40 až 50 rokov. V tomto období ňou dvakrát častejšie trpia ženy ako muži. Keď sa ženy dostanú do menopauzy a stratí sa vplyv hormónov, vyrovnáva sa percento. Ale poznáme detské depresie, popôrodné, klimakterické, ktoré sú u žien počas menopauzy, a poznáme aj depresie u seniorov. Niekedy sa demencia prejaví najskôr depresiou, to môže trvať niekoľko rokov. Nedá sa povedať, že sa depresia niekomu vyhne, neexistuje skupina, ktorá by bola pred ňou chránená.

Znižuje sa vek pacientov?

Nemyslím si, že sa veľmi mení.

Menia sa príčiny depresie?

Jedna skupina ľudí má depresiu ako následok biologickej predispozície. Tu okrem génov zahŕňame aj to, ak niekto ochorie na vážne ochorenie, utrpí úraz hlavy, prekoná infekciu – to môže vytvoriť predispozície depresie. Potom sú to psychologické a sociálne faktory. Žijeme veľmi aktívnu dobu, psychohygiena nám už takmer nič nehovorí. Možno sme ju v minulosti nevedeli pomenovať, ale vedeli sme ju žiť. Dnes už nerozmýšľame nad tým, ako si dopriať oddych v bežnom pracovnom dni. Každý sa teší na dovolenku, že na dva týždne vypne. Ale nedá sa z maximálneho výkonu ísť naplno oddychovať. Doprajeme si v práci prestávku na kávu, ale namiesto toho, aby sme si dali 10 minút pauzu, popritom ťukáme do počítača.

Ako by mala vyzerať psychohygiena?

Napríklad by sme do svojho pracovného dňa mali zaradiť pracovné prestávky – a počas nich treba vypnúť. Ak pracujem fyzicky, postačia kratšie, ale malo by ich byť niekoľko. Pri psychickej práci sa odporúča jedna dlhšia pauza. Pracovné prostredie by malo byť stimulujúce, pekné, farebné, malo by byť dobre vyvetrané. Na pracovisku by sme mali mať dobré vzťahy, aby sme sa do práce tešili. Tieto vzťahy však treba rozvíjať, starať sa o ne. Práca by nemala byť monotónna. Každý by mal dbať na to, aby sa zdravo stravoval, lebo zobkanie celý deň v práci nie je ideálne. Aj šéfovia by mali zvážiť, koľko práce zvládne jeden človek. Ak mu dám jeden deň voľno, ale zároveň mu dám toľko práce, že celé voľno aj tak pracuje, načo som mu ho dával? Vidíme to aj v okolitých krajinách, ktoré sú na tom ekonomicky lepšie, že pracovný čas sa skracuje, ale rozumne, lebo sa zvyšuje výkon zamestnancov.

Prečítajte si

Aj depresia má pozitívnu stránku: pomáha nám vzdať sa cieľov, ktoré sú nedosiahnuteľné

Uvedomujú si to už dnes ľudia, že potrebujú viac oddychovať?

Keď už prídu k nám a je zle, tak áno. Už sa hľadá vinník a dôvod, prečo sa to stalo. Niekedy je to až komické, že sa vinníci hľadajú za každú cenu. Depresia často vzniká z vnútorných príčin organizmu, a tam nemusíme žiadneho vinníka identifikovať. Ale aj tak ho hľadáme, lebo si to človek ľahšie ospravedlní.

Aké skupiny obyvateľov sú najviac ohrozené psychickými problémami, z hľadiska spôsobu ich života?

Každý extrém je problém. Vysoký stres, ktorý človek prežíva preto, že ekonomicky nezvláda svoj život, ale rovnako pracovné tempo vysokého manažéra, ktorý zarába dobre, môže vyvolať depresie. Stres môže mať dve formy – pozitívnu a negatívnu. A či na nás pôsobí pozitívny, alebo negatívny stres, vždy to môže vyprovokovať začiatok depresie. Mala som pacientku, ktorej dcéra čakala bábätko a bola na rizikovom tehotenstve. Pacientka sa veľmi bála, celé tehotenstvo mi rozprávala, že má obavy, či to dcéra zvládne, či sa narodí dieťa zdravé. Nemala žiadne príznaky depresie, hoci užívala antidepresíva, lebo v minulosti prekonala niekoľko epizód, ale jej stav bol stabilizovaný. Prežívala opodstatnené obavy, neboli ničím chorobné. Keď sa narodilo bábätko a všetko bolo v poriadku, očakávala som, že príde šťastná stará mama, ale namiesto tohto prišla pacientka so stredne ťažkou depresiou.

Čím to bolo?

Pred pôrodom bola celý čas v strese, a keď prišlo narodenie a dopadlo to všetko dobre, tak pre organizmus to bola taká záťaž, že to vyprovokovalo depresiu. Ale stres môžete zažiť z hocičoho – či ide o neurobenú skúšku, rodičovstvo, často je to v období, keď deti odchádzajú z domu, odchod do dôchodku. To je obrovská zmena, silný stres. Alebo aj presťahovanie môže vyprovokovať začiatok depresie.

Veľmi častým spúšťačom depresie sú alkohol a drogy. Stretávate sa s týmito prípadmi?

Alkohol a depresia sú veľmi častou kombináciou. Vždy pátrame, čo bolo prvé: či depresia samoliečená alkoholom, alebo alkoholizmus a následkom neho vzniknutá depresia.

Čo je častejšie?

Neviem to presnejšie povedať. Pracujem na klinike a vidím najťažšie akútne prípady. Väčšina pacientov sa však lieči v psychiatrických ambulanciách – v roku 2015 tam bolo vyšetrených takmer 400-tisíc ľudí, hospitalizovaných bolo okolo 70-tisíc. Na prvom mieste v hospitalizáciách sú problémy s drogami a alkoholom, depresie sú na štvrtom mieste. Pred 18 rokmi, keď som ako psychiatrička začínala, sme pacientov trpiacich na depresie hospitalizovali oveľa častejšie, ale neboli také moderné lieky ako dnes. Dnes ich hospitalizujeme zriedka, musí ísť súčasne o nejakú komplikáciu ich stavu.

Aké môžu byť komplikácie?

Napríklad ak pacient nemá sociálne zázemie a nik naňho nedá pozor, je opustený, nefunguje, nevie si ísť nakúpiť, nevie sa prinútiť užiť lieky. Potom ak nespolupracujú pri liečbe a ich stav je nepriaznivý, alebo pri samovražedných pokusoch či myšlienkach. Ale to neznamená, že ak sa v príjmovej ambulancii objaví človek, ktorý povie, že mal samovražedné myšlienky, mal by ísť hneď do nemocnice. Záleží na tom, v akej je situácii a aká vážna je tá myšlienka. Ak už niekto hovorí o plánoch, tam by sme mali byť pozornejší. Alebo pri ťažkých fyzických ochoreniach – napríklad ak ťažký onkologický pacient ochorie na depresiu. Ale väčšina pacientov s depresiou je liečených v ambulancii. Do dvoch týždňov nastupujú účinky liekov, začína sa obnovovať funkčnosť. Do 6 týždňov už by mohli byť v poriadku.

Antidepresíva sú dnes omnoho dostupnejšie, u nás ich môžu predpisovať aj neurológovia či všeobecní lekári. Stretávate sa s tým, že ich užívajú aj ľudia, ktorí by nemuseli?

Väčšinou sa stretávam s tým, že ma pacienti žiadajú, aby som im ani po stanovení depresie hneď nepredpisovala antidepresíva. Ak depresia nie je závažná, často hľadáme alternatívnu možnosť, ako ju ovplyvniť. Do úvahy prichádza psychoterapia. A až keď sa to nelepší, tak pristupujeme k antidepresívnej liečbe. Mám s tým dobré skúsenosti, lebo vtedy už pacienti prídu s tým, že tie lieky prijmú. Ak má niekto strednú až ťažkú depresiu, tak mu psychoterapia spravidla nepomôže – mohla by ho ešte viac vyčerpať, človek nevládze reagovať tak, ako by od neho terapeut žiadal. Psychoterapia by mala byť ako prvá možnosť liečby použitá v prípadoch, ak depresia vzniká ako reakcia na nejakú závažnú životnú udalosť. Ak začneme s antidepresívami, užívate lieky šesť až osem mesiacov odvtedy, čo začne byť pacientovi dobre.

Prečo tak dlho?

Napriek vedeckým pokrokom ani dnes presne nevieme, čo na biologickej úrovni spustilo pacientovi depresiu. Preto túto príčinu ani nevieme odstrániť. Dokážeme odstrániť len jej následok. Keď vysadíte lieky skôr a príčina v mozgu stále trvá, tak budete mať rovnaké ťažkosti. Preto potrebujeme počkať, kým príčina odznie, čo trvá priemerne 6 až 8 mesiacov. Ale antidepresívami liečime aj iné stavy – napríklad úzkostné stavy, ale aj poruchy spánku, poruchy príjmu potravy. Užívať antidepresíva na úzkosť či na nespavosť je pre pacientov bezpečnejšie, lebo od antidepresív nemôže vzniknúť závislosť.

Mnohí mladí ľudia sa dnes pod vplyvom internetu a sociálnych sietí cítia pod väčším tlakom. Prispievajú k depresii?

Vidím ich riziko aj v tom, že sa stráca bežná komunikácia medzi ľuďmi. V komunikácii cez sociálnu sieť si ťažko všimnete emočné rozpoloženie človeka. Nerozumieme si navzájom. Keď vidíte človeka, ako vám niečo hovorí, ako reaguje, ako sa pritom tvári, je to veľmi dôležité. Pri sociálnych sieťach sa to stráca. U mladých si všímam, že chcú na seba upútať pozornosť, ale frajerina už dnes nie je, že idem fajčiť za školu ako kedysi. Dnes sa mladí viac sebapoškodzujú. Režú sa, lebo je to intenzívny pocit, ventilujú si tak napätie. Keď chodievam prednášať mladým na stredné školy a na druhý stupeň základných škôl, presviedčajú ma, že to je úplne normálne. Potom si to fotia a dávajú si to na internet. Preposielajú si to navzájom a chcú sa podobať, tak to skúsi ďalší. Takúto komunikáciu naozaj nevnímam prospešne.

S týmto sa bežne stretávate?

Áno. Vnímajú to ako prejav odvahy, toho, že som iná. Nie málokrát som svedkom toho, že príde mamička so mnou konzultovať, že jej 15-ročná dcéra sa porezala, má niekoľkokrát narezané predlaktie, veľmi plytko. Nebol to pokus o samovraždu. Bolo to sebapoškodzovanie, ktoré vysvetľujú tak, že chceli mať naozajstnú emóciu, a takto potom môžu frajeriť pred ostatnými.

Nejde teda o depresiu?

Nie. Nemá to nič s depresiou. Ale keď sa rozprávate s rodičmi alebo deťmi, tak sa dozvedáte, že komunikácia v rodine nefunguje. Rodiny dnes často nekomunikujú. Prejavy rebelstva boli vždy, len dnes už nestačí fajčenie, chodenie poza školu, aby si ma všimli. Tak utečiem alebo si ubližujem.

Menia sa psychické poruchy?

Je veľa psychoreaktívnych stavov, teda stavov, pri ktorých nevládzem žiť svoj život. Spôsobuje to aj súčasná veľmi dynamická doba. Ak sa mi aj niečo zlé v živote stalo, nemám šancu vypnúť a odplakať si to, odsmútiť si to, vyrozprávať sa. Lebo som v živote taký zapriahnutý, že idem a nemôžem vypnúť. Potom sa mi to prejaví ako porucha spánku, nálady, úzkosti, neistota.

Takto sa teda prejaví vysoké životné tempo. Zvyšuje sa ešte?

V snahe udržať si zamestnanie, spoločenské postavenie to veľa ľudí stavia na hranu. Idem, dokiaľ vládzem, a keď už úplne padnem, zakročím.

Keď sa viac hovorí o duševných ochoreniach, je podľa vás dnes jednoduchšie vrátiť sa po liečbe späť do práce, spoločenského života? Vníma to už spoločnosť lepšie ako pred rokmi?

Dúfam, že sa tá stigma zmenšuje, robíme pre to veľa. Väčšina pacientov skončí v ambulanciách a nik ani nevie, že majú problémy. Raz som mala pacienta – bol to veľmi tvrdo pracujúci manažér. Ochorel na úzkostnú poruchu. Začali sme liečbu, nejaký čas bol práceneschopný, lebo nedokázal fungovať. Keď sa mal vrátiť, cítil tlak, že musí šéfovi vysvetliť, prečo bol tak dlho doma. Veľmi som ho na to pripravovala, lebo to vnímal ako stres a bála som sa, že to zhorší jeho stav. Po rozhovore so šéfom prišiel usmiaty a povedal mi, že jeho šéf o tej poruche vedel viac ako on, takže nebol problém mu to vysvetliť.

Mal by o tom človek ľuďom v práci hovoriť? Neriskuje?

Snažíme sa našimi kampaňami zmeniť nastavenie v spoločnosti, aby to nebol problém. Keď človek prekoná infarkt, tiež nie je hneď plne výkonný, ale nemá problém sa s tým priznať. Nevidím dôvod, prečo by sa nemohol priznať s tým, že má duševné ochorenie. Nie je dôvod sa hanbiť. Ak narazí na nepochopenie, tak je to vinou toho, kto ho má pochopiť. Účinok moderných liekov na pacientoch nevidieť. Je možné, že nie všetky príznaky sa nám podarí odstrániť, ale rovnaké to je aj pri kardiovaskulárnych alebo iných ochoreniach. Ja v tom rozdiel nevidím.

Prečo v tom spoločnosť vidí rozdiel? Prečo je to taká stigma?

Lebo tomu nerozumieme. Dlho to bolo tabu a spoločnosť sa týchto ľudí snažila vyčleniť. Dnes sa ich snažíme veľmi chrániť, ale ani to nie je namieste. Mali by sme k nim pristupovať úplne rovnako ako k všetkým ľuďom okolo nás, so slušnosťou. Veď predsa, ak niekto trpí, pomôžem mu. Keď funguje bez ťažkostí, nemám dôvod ho nadmieru ochraňovať. Čakajú sa od nich šialené reakcie alebo sa nich ľudia pozerajú podozrievavo, že napríklad budú v tíme tí najslabší. Akoby sme čakali od duševne chorých iné prejavy ako u telesne chorých. Ale je to úplne rovnaké.