Denník N

Je na amerických univerzitách ohrozená sloboda prejavu?

Foto – Fotolia
Foto – Fotolia

Univerzita je mikrokozmom demokracie. Niektoré však sankcionujú nehodiace sa názory a umlčiavajú nesúhlas.

V období prezidentských volieb v roku 2016, keď Američania vášnivo diskutovali o rôznych ekonomických či kultúrnych otázkach, prebiehali medzi študentmi, pedagógmi a vedeniami vysokých škôl intenzívne debaty o slobode prejavu vo vysokoškolských kampusoch, ktoré budú nepochybne pokračovať aj v začínajúcom akademickom roku.

V tomto texte sa bližšie pozrieme na dve elitné a medializované inštitúcie, ktorých akademickú kultúru dobre poznáme – Wellesley College a Chicagskú univerzitu – aby sme priblížili relevantnú debatu a odlišné prístupy týkajúce sa slobody prejavu.

Kontroverzia

V marci vystúpila na Wellesley College s prednáškou Laura Kipnisová z Northwestern University, autorka novej polemickej knihy Unwanted Advances: Sexual Paranoia Comes to Campus (Nechcené sexuálne návrhy: Sexuálna paranoja prichádza na kampus). Študentská organizácia, zaoberajúca sa zvyšovaním povedomia o sexuálnom napadnutí (SAAFE), negatívne reagovala na ohlásenú prednášku zverejnením a distribúciou videa „Shutting Down Bulls**t with SAAFE“.

Po prednáške, šesť profesorov a zároveň členov Výboru pre otázky rasy, etnicity a rovnosti (CERE) nabádalo relevantné organizácie pôsobiace v kampuse, aby nepozývali kontroverzných rečníkov, ktorí môžu uraziť študentov a spôsobiť im psychickú ujmu.

Kontroverzia o slobode prejavu v kampuse nabrala nový a nečakaný rozmer po tom, čo študentské noviny Wellesley News uverejnili sporný editoriál, ktorý obsahoval aj nasledovné vyjadrenie: „Ak majú ľudia prístup k informáciám a napriek tomu pokračujú v nenávistnej reči alebo odmietnu zmeniť svoje presvedčenia, potom môže byť hostilita [voči nim] oprávnená.“

Redakčný komentár nezostal bez povšimnutia – napríklad šéfredaktor časopisu Atlantic Jeffrey Goldberg ho na svojom Twitteri označil za „jeden z najdesivejších editoriálov, aké som kedy čítal“. Redakcia neskôr predmetné vyjadrenie, ktoré zdanlivo tolerovalo páchanie násilia voči osobám vykazujúcim známky „nenávistného prejavu“, objasnila.

Študenti a absolventi v Liste editorovi argumentovali v prospech vytvorenia pravidiel, ktoré budú riadiť slobodu prejavu na škole. Keďže Wellesley College zatiaľ nemá oficiálny kódex, úrad mediálnej komunikácie odkázal médiá na krátke vyhlásenie prezidentky Pauly A. Johnsonovej. Johnsonová v ňom podčiarkla dôležitosť diskusie ako spôsobu riešenia problémov a označila tak Kipnisovej prednášku, ako aj následné reakcie za „vyjadrenie nášho záväzku k aktívnej a otvorenej diskusii“. Školskú komunitu tiež povzbudila k začleneniu marginalizovaných hlasov do diskusie.

Tri problémy

Diskusiu na škole rozprúdili najmä tri skryté problémy, ktoré sú zriedka priamo adresované. Prvým z nich je, či Freedom Project – organizácia venujúca sa podpore „slobody prejavu, pluralizmu a tolerancie“ a zároveň sponzor Kipnisovej prednášky – predstavuje legitímne fórum pre diskusiu o slobode prejavu na škole, keďže je financovaná skupinami napravo od stredu, ako sú napríklad Koch Foundation a Thomas W. Smith Foundation. Faktom je, že organizácia hostila aj mnohých rečníkov naľavo od stredu, vrátane profesorov Marka Lilla z Kolumbijskej univerzity a Stevena Pinkera z Harvardovej univerzity.

Druhý problém sa týka podporovateľov i kritikov editoriálu: nesprávna aplikácia prvého dodatku Ústavy Spojených štátov amerických na diskutovanú debatu o slobode prejavu. Vo svojom komentári pre Bloomberg View harvardský profesor práva Noah Feldman argumentuje, že mnohým účastníkom debaty uniklo, že súkromné vysoké školy majú právo regulovať prejavy študentov, a teda aj tzv. nenávistné prejavy, najmä, ak tieto spadajú pod „diskriminačné správanie“. Vedenie školy tak môže podporovať intelektuálnu diverzitu a zabrániť politickej cenzúre a zároveň netolerovať prejavy, ktoré by ohrozovali, hanobili alebo inak kompromitovali nejakú osobu.

V rozhovore pre Wall Street Journal poukazuje Jonathan Haidt, profesor z New York University a známy zástanca slobody prejavu vo vysokoškolských kampusoch, na tretí problém – rozšírenie definície „násilia“ na nielen fyzickú, ale aj psychickú ujmu. Haidt tvrdí, že spájanie psychického a fyzického násilia otvára dvere použitiu fyzického násilia ako legitímnej sebaobrany proti nenávistnému prejavu. Tento problém sa týka aj problematického vyjadrenia, ktoré Wellesley News museli objasniť. Malý krok smerom k redefinícii násilia tak môže viesť k veľkému skoku – nasadeniu náhubku slobode prejavu.

Iný prístup

Chicagská univerzita zvolila aktívnejší prístup podpory intelektuálneho pluralizmu s minimálnymi obmedzeniami slobody prejavu vo svojom kampuse. V široko diskutovanom liste adresovanom novoprijatým študentom dekan John (Jay) Ellison okrem iného uvádza, že univerzita je zaviazaná rešpektovať princíp akademickej slobody, ktorý môže byť zachovaný len vtedy, ak sa nepodporujú varovania pred potenciálne urážlivým alebo znepokojivým obsahom („trigger warnings“), ak sa neschvaľuje vytváranie intelektuálne bezpečných miest („safe spaces“) a ak kontroverzní rečníci môžu bez prekážok prezentovať svoje názory.

Tradične silný dôraz na slobodu prejavu a vízia v tejto tradícii pokračovať reflektuje správa tímu profesorov z roku 2015, ktorý na základe splnomocnenia prezidenta Roberta J. Zimmera viedol profesor práva Geoffrey R. Stone. V správe sa tiež konštatuje, že zatiaľ čo „obavy o zdvorilosť a vzájomnú úctu nemožno nikdy použiť ako ospravedlnenie na uzavretie diskusie o ideách“, prejav musí byť v súlade s federálnymi zákonmi a nesmie podnecovať násilie, hanobiť ľudí, či porušovať právo na dôvernosť.

Prístup Chicagskej univerzity inšpiroval viaceré iné školy. Našli sa však aj kritici – napríklad Michael S. Roth, prezident Wesleyan University, spochybňoval motiváciu a dôsledky tohto prístupu. Komplexnosť debaty podčiarkuje aj list 150 členov pedagogického zboru Chicagskej univerzity, zverejnený v študentských novinách Chicago Maroon, ako reakcia na list dekana Ellisona.

V interview pre Wall Street Journal pokračoval prezident Zimmer v objasňovaní postoja univerzity a poznamenal, že odkedy začal pedagogickú činnosť, „na mnohých miestach sa už menej očakáva, že človek bude legitímne konfrontovaný s myšlienkami, ktoré sú zásadne odlišné od jeho vlastných“. A dodal, že univerzitná politika bola odpoveďou na úsilie iných škôl nadmerne sa študentom prispôsobovať, čím neúmyselne vytvárajú „nehostinné prostredie pre diskusiu“.

Tradičná funkcia

Ústrednou otázkou prebiehajúcej diskusie pre autorov je, či by si univerzity mali zachovať svoju tradičnú funkciu – pôsobiť ako najslobodnejšie inštitúcie v spoločnosti pre robustnú intelektuálnu diskusiu – alebo či by ju mali obmedziť, aby chránili rôzne skupiny od názorovej konfrontácie, ktorej dôsledkom môže byť emocionálne napätie či nepohodlie.

Spomedzi nám známych amerických vysokých škôl, zvolila Chicagská univerzita v otázke slobody prejavu rozumnejší prístup ako väčšina ostatných. Akademická pôda musí zostať priestorom slobodnej diskusie a bádania, kde sa pravda, ktorá oslobodzuje a obohacuje jednotlivcov a spoločnosť, hľadá vo vzájomnej úcte a v spoločnom úsilí.

Inštitúcie vyššieho vzdelávania sú mikrokozmami demokracie. V lepšom prípade fungujú ako trhoviská myšlienok, kde sa tieto prezentujú, zdôvodňujú a spochybňujú v často neusporiadanom, ale vždy užitočnom úsilí hľadania pravdy. V horšom slúžia ako inštitúcie, ktoré sankcionujú nehodiace sa názory, umlčiavajú nesúhlasiace hlasy, nepostavia sa taktikám zastrašovania, plodia autocenzúru, či podliehajú subjektivizmu a relativizmu doby.

Ak sa sloboda prejavu obmedzí z dôvodu politickej korektnosti, radikálne demokratická myšlienka, ktorá umožňuje ľuďom vyjadrovať a obhajovať svoje najhlbšie a najdrahšie presvedčenia – nezávisle od toho, čomu veria a odkiaľ prichádzajú – sa mení na nástroj ideologického ovplyvňovania až útlaku, ktorý prispieva k intelektuálnej komformite, podporuje kultúrnu nerovnosť, prehlbuje spoločenskú polarizáciu a vytvára nepriateľské tábory.

Ľubomír Martin Ondrášek je teológ a absolvent Chicagskej univerzity
Danni Ondraskova je študentka Wellesley College a bývalá editorka Wellesley News

Komentáre

Teraz najčítanejšie