Denník N

Často sú prvé, komu žena povie o násilnom partnerovi

Foto N – Ria Gehrerová
Foto N – Ria Gehrerová

Najviac žien na linku volalo deň po odvysielaní seriálu Tajné životy. Štát zatiaľ nezabezpečil systémové financovanie tejto nonstop služby.

„Prosím, haló?“ ozve sa do mikrofónu jedna z poradkýň linky pre týrané ženy.

Na druhej strane je tridsaťročná Zuzana. Volá od susedov, doma sa jej to nezdá bezpečné.

Z domu pomaly sťahuje oblečenie a dôležité veci, aby mohla opustiť svojho muža. Prvý raz ju zbil, keď otehotnela, a týra ju doteraz. Susedia Zuzane sľúbili, že jej na súde násilie pomôžu dosvedčiť, pretože krik, nadávky a buchot viackrát počuli cez stenu.

Muž ju neustále obviňoval z nevery, hoci on sám sa milenkou netajil. Trval na tom, že všetko musí byť dokonale upratané, uteráky museli byť zoradené do úhľadných komínčekov a na zrkadle nesmela byť ani jedna zaschnutá kvapka. V noci si pravidelne vyžadoval sex proti jej vôli.

Aj takéto prípady počúvajú poradkyne na linke. Minulý rok prijali viac ako 3 600 hovorov, čo je asi desať hovorov denne. Priemerná dĺžka hovoru bola asi 19 minút, najdlhší telefonát trval 3 a pol hodiny.

Ženy nevolajú len vo vyhrotených situáciách. Niekedy sa chcú len jednoducho porozprávať. Začnú hovoriť o svojom živote a pýtajú sa: „Je to násilie? Znamená to, že môj muž je násilný?“

„Často sme prvé, komu o tom hovoria. Rozprávame im, ako násilie vyzerá, aké má fázy, a ony sa v tom už potom samy nájdu,“ hovorí poradkyňa Lujza. Jej celé meno nemôžeme zverejniť, práca na tejto linke je anonymná. Aj mená žien, ktoré volali na linku, sme zmenili.

„Je to aj kvôli bezpečnosti, aby si nás niekto nespokojný, alebo nejaký násilný partner, ktorého žene pomáhame odísť z domu, niekde nevyhľadal,“ hovorí ďalšia poradkyňa, Vlasta.

Jedna malá izba

Linka pre týrané ženy, to nie je veľká hala s množstvom telefonujúcich zamestnancov. Sídli v hlavnom meste, v izbe s dvoma stolmi a gaučom. Na každom stole je počítač so slúchadlami, strieda sa za nimi päť poradkýň. Službu má vždy len jedna z nich.

Jeden zo zošitov, do ktorého si poradkyne zapisujú telefonáty. Foto N – Ria Gehrerová

Keď o ôsmej večer prichádzam, poradkyne sedia za oboma stolmi. Akurát si mali striedať služby, ale zavolala žena s dvoma deťmi, ktorá odišla od muža a žiada ich o radu, kde by mohla prespať.

„Takto večer sa už skoro nikam nedovoláme,“ odpovedá poradkyňa. Napriek tomu spolu s kolegyňou obvolávajú krízové centrá a radia sa, čo ďalej.

Žena im nakoniec volá späť, že už sa jej podarilo nájsť lacnú ubytovňu, kde ich ešte zoberú.

„Ženy sa často pýtajú na ubytovanie, na to, ako majú žiadať o zverenie detí do starostlivosti, ako podať žiadosť o rozvod,“ hovorí Vlasta. A hoci poradkyne právne služby neposkytujú, vedia ženy nasmerovať na najbližšie centrum, kde im pomôžu bezplatne.

Volajú aj muži a známi

Na linku však nevolajú len týrané ženy. Pomerne často sa na ňu obracajú aj ich priatelia alebo rodina. Chcú sa poradiť, čo majú urobiť a ako zasiahnuť.

Na linku sa občas obracajú aj muži. Niektorí sú len zvedaví, iní skutočne potrebujú pomoc. Vtedy ich nasmerujú napríklad na bratislavské poradenské centrum Nádej.

Ak poradkyne zodvihnú telefón a na druhej strane sa ozve muž, musia byť opatrné.

„Haló, prosím?“ ozve sa do telefónu poradkyňa. Nemôže prezradiť, že je z linky, lebo ak by šlo o násilného partnera, ktorý zisťuje, komu jeho žena volá, mohol by sa rozzúriť.

„Kam som sa to dovolal?“

„A kam ste sa chceli dovolať?“ pýta sa poradkyňa opatrne.

Vlasta hovorí, že ženy volajú najmä počas pracovných dní. „Väčšinou keď sú samy a majú príležitosť volať. Ak je v ich blízkosti muž, niektoré predstierajú, že volajú s kamarátkou,“ hovorí Vlasta.

Foto N – Ria Gehrerová

O volajúcich často nič nevedia

Hovory na linke sa nezaznamenávajú, poradkyne si ich len heslovite zapisujú do veľkého zošita. Ženy, ktoré sa dovolajú, nikto nenúti, aby o sebe prezradili akékoľvek údaje, a preto sa dá len veľmi ťažko hovoriť o tom, kto sú ženy, ktoré sa na linku obracajú.

Nejaké štatistiky však predsa len sú. Podľa analýzy zozbieraných dát Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách, pod ktorým linka pôsobí, je najviac volajúcich žien z Bratislavského kraja a majú od 30 do 39 rokov. Tretina z tých, ktoré sú aj matkami, tvrdila, že ich partner je násilný aj k deťom.

V Bratislavskom kraji je podľa Vlasty pomerne veľké množstvo centier, ktoré môžu ženám pomôcť. Najhoršia situácia s bezpečnými centrami je v Nitrianskom a Prešovskom kraji.

Spolu majú poradkyne zoznam asi šesťdesiatich centier, na ktoré sa ženy môžu obrátiť so žiadosťou o pomoc.

Mapa s centrami, na ktoré sa ženy môžu obrátiť. Foto N – Ria Gehrerová

Peniaze na prevádzku im neschválili

Linka pre týrané ženy mala byť od budúceho roka financovaná z EÚ ako súčasť nového národného projektu. Ten však ako jediný spomedzi všetkých predložených národných projektov nebol schválený. Do konca roka 2017 je tak fungovanie zabezpečené z prostriedkov rezervy vlády.

Program neschválili dvaja z troch hodnotiteľov. Keď sa dvaja pôvodní hodnotitelia nezhodli, ministerstvo prizvalo tretieho. Bol ním Marián Cipár, ktorý sa podľa stránky Trnavskej univerzity zaujíma o odbor matematiky a geografie a neskôr si pridal aj etiku a katechetiku. Na stránke Katolíckej cirkvi na Slovensku uvádza, že pomáha s projektmi katolíckym organizáciám.

Cipár tvrdí, že o projekte s novinármi hovoriť nemôže, pretože ako hodnotiteľ je viazaný mlčanlivosťou. Projekt hodnotil podľa metodiky ministerstva a na subjektívne názory v hodnotení nie je veľký priestor.

Čo teda bude s linkou od januára? Ministerstvo tvrdí, že linka nie je ohrozená, lebo fungovanie a jej prevádzka „sa zabezpečujú“. Pripravujú upravený národný projekt, ktorý by mal obsiahnuť celú oblasť násilia na ženách a diskriminácie žien.

Foto N – Ria Gehrerová

Ženy motivoval aj televízny seriál

Na linku volalo najviac žien začiatkom roka 2015 a na jar 2017, keď v televízii bežal seriál Tajné životy o príbehoch týraných žien. V záverečných titulkoch bol aj kontakt na linku.

„V nedeľu večer si pozreli seriál a v pondelok doobeda nám volalo veľa ľudí,“ hovorí Lujza.

Niektoré ženy vraj volali aj vďaka kampani Zastavme násilie, ktorá bojovala proti sexuálnemu násiliu.

Koľko žien vlastne na Slovensku žije v násilných vzťahoch? Podľa prieskumu Agentúry EÚ pre základné práva to môže byť asi 140-tisíc Sloveniek, teda 12 percent dospelých žien. Toľko ich totiž priznalo, že ich súčasný partner bol za posledný rok aspoň raz násilný.

Štvrtina žien zasa zažila násilie od bývalého partnera.

Poradkyňa Lujza hovorí, že pre ženy je často veľmi náročné odhodlať sa so svojím problémom niekomu zveriť.

„Stáva sa, že ženy, ktoré sem volajú, svojho muža bránia, aj keď už došlo k fyzickému násiliu. Stále si myslia, že mohlo ísť len o nejaké nezhody,“ hovorí Lujza.

Podobne to bolo aj v prípade Lenky, ktorá mala malé dieťa a muž ich občas obe vyháňal z domu. „Riešila, či má od neho odísť, váhala. Chcela od nás počuť nejaký názor,“ hovorí Vlasta.

Poradkyne však ženám nemôžu hovoriť, čo majú urobiť. „Tie ženy najlepšie vedia, v akej sú situácii. Vždy to musí byť ich rozhodnutie,“ hovorí Vlasta.

Lenkin muž nakoniec pracovne na pár dní odcestoval a ona mala čas odísť do centra pre týrané ženy.

„Posledný raz, keď sme spolu telefonovali, nám hovorila, že ju muž presvedčil, aby sa vrátila domov. Teraz sú všetci opäť doma a my čakáme, či sa nám ozve znova. Asi sa snaží sekať dobrotu, uvidíme,“ hovorí Lujza.

Majú príbehy volajúcich aj šťastné konce? „Akože happyendy? Ale áno. Asi by som bola skleslá, keby to tak nebolo. Niektoré sa aj pochvália, že sa majú lepšie a podarilo sa im od partnera odstrihnúť,“ hovorí Vlasta. Vzápätí dodáva, že iné ženy sa k mužom po čase vrátia. „Ale to je ich rozhodnutie a nemôžeme im to mať za zlé. Nie sme tu na to, aby sme ich posudzovali. Aj keď si môžeme myslieť niečo iné.“

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash