Denník N

V čom sa odlišuje slovenský les od českého a čo to hovorí o našej národnej povahe

K Tatrám máme síce vášnivý vzťah, ale k väčšine ostatných hôr zachovávame úctivý odstup až ľahostajnosť, píše vo svojej novej knihe Martin M. Šimečka.

Tento text je ukážkou z knihy Martina M. Šimečku Medzi Slovákmi, ktorá vychádza tento mesiac. Knihu si môžete kúpiť v predpredaji aj priamo u nás.

Tri mesiace som žil v obkľúčení prírody, a keď sa mi zacnelo po ľuďoch, musel som zísť do dediny za Karolom, lebo sem hore ľudia nechodia. Keď som sa potme vracal späť, skupiny diviakov na mňa nepriateľsky vrčali. Považovali toto úbočie za svoje, rovnako ako srnec, ktorý na mňa nahnevane brechal a odmietal predo mnou ujsť. Počul som mrmlať medveďa a videl jeho stopy v potoku, v noci nado mnou zavýjali vlci a ručali jelene.

Opakoval som si, že príroda je voči mne ľahostajná, nevšíma si ma a nemusím sa jej báť, napriek tomu mi naskakovali zimomriavky, keď som na diviaky kričal, aby mi dali pokoj. Keď som sa vybral nahor na jahody a maliny, pátral som po medveďom truse a s mačetou v ruke si pripadal komicky bezbranný. Rozumel som ľuďom, ktorí tu pred stáročiami klčovali lesy, pálili z nich drevené uhlie a menili ich na lúky. Vytláčali divočinu, z ktorej išiel strach.

A spomenul som si na to, ako ma s bratom zobrali moji českí rodičia do slovenského lesa na huby. Nerástli, ale mama bola nespokojná z iného dôvodu. „Ten les je neuklizený,“ vyhlásila pohoršene. Mal som desať rokov a jej slová ma rozosmiali. Les predsa má byť neuprataný, je to jeho prirodzený stav, pretože nepatrí ľuďom, ale zvieratám.

Vtedy som pričítal matkino pohoršenie jej poriadkumilovnosti, ktorú sa nám v našej domácnosti márne snažila vštiepiť. Lenže dnes si myslím, že sa v nej prejavilo niečo hlbšie – prehovorila jej česká identita, ktorá sa k prírode vzťahuje úplne inak ako slovenská.

Prečo moju mamu rozčuľovala divokosť slovenského lesa? Pretože bola zvyknutá na české lesy, ktoré zo slovenského pohľadu pripomínajú skôr parky so zvieratami upratanými v oplotených zverniciach. Bola zvyknutá na to, že česká krajina je príjemne zvlnená a dokonale priechodná, na to, že príroda nie je k človeku v opozícii, ale úctivo mu slúži ako jedna veľká priateľská záhrada.

Kedykoľvek som sa prechádzal českou krajinou, prekvapila ma jej prívetivosť, pocit bezpečia v lese, kde najneskôr za hodinu narazíte na pole, lúku či dedinu. Ani na um vám nezíde, že by z nejakej húštiny mohol vybehnúť medveď. Jedinú hrozbu v českom lese predstavujú opäť len ľudia, najmä poľovníci, ktorí strieľajú na všetko, čo sa hýbe.

Ak existuje čosi ako národná povaha – a moja skúsenosť s českou a so slovenskou spoločnosťou mi hovorí, že áno –, tak okrem historickej pamäti je do veľkej miery určovaná povahou krajiny a vzťahom človeka k nej.

Slovenská príroda vyvoláva bázeň, v slovenských horách môžete zablúdiť a zomrieť, je to kráľovstvo medveďa, nie človeka. Les za mojou maringotkou je samá húština bez chodníkov, okrem zvieracích, ktoré však nepočítajú s ľudskou výškou, takže do tváre vám šľahajú konáre, je strmý a plný vyvrátených stromov, ktoré sa nedajú preliezť. Kto by doň chodil? Ľudia z dediny nemajú dôvod, turistické značky sem nevedú, a aj keby viedli, turisti sa v týchto horách nevyskytujú.

 

Slovenská opatrnosť voči prírode a bázeň pred jej mocou je súčasťou národnej pamäti a má dôležité vyústenie metafyzickej povahy. Ľudia podvedome rešpektujú existenciu sveta, ktorý nemajú pod kontrolou, ktorý ich presahuje a existuje sám pre seba. V časoch, keď ešte Slováci museli s prírodou bojovať o svoj vlastný priestor pre život, bázeň pred ňou ich privádzala celkom prirodzene do kostolov. Dnes zostáva v podprahovom vedomí a spolu s historickou pamäťou malého národa, ktorého holá existencia bola mnohokrát spochybnená, vedie k jednoduchej a súčasnej metafyzickej úvahe: nie sme bezvýhradní páni nášho sveta. Myslím si, že z tohto poznania pramení dvojakosť slovenského postoja: zdravý realizmus založený na istej pokore a nezdravý komplex menejcennosti. Oba sú pochopiteľné.

Pochopiteľné je aj to, že kým v slovenskej hymne sa nad Tatrou „blýska a hromy divo bijú“, v českej je ospevovaná „krásná země, země česká“. Je krásna svojou miernosťou a prítulnosťou, nevyvoláva žiadnu bázeň, lebo je dielom človeka. Takmer všetky lesy sú vysadené ľuďmi, tvoria ostrovy ticha a tieňa uprostred nepriechodných lánov polí s vysokou pšenicou alebo lúk ohradených elektrickými drôtmi, na ktorých sa pasú kravy. Krajinu husto pretkávajú cesty, cestičky a najnovšie cyklotrasy, ktoré turistu či cyklistu vedú reťazcami prívetivých dedín a krčiem vítajúcich pocestných.

Česká identita nepociťuje žiadny vnútorný konflikt s prírodou a myslím si, že práve to je jedna z príčin českej racionality a zvláštneho odporu k metafyzike, ktoré sa prejavujú presláveným českým ateizmom. Keďže česká príroda poskytuje už po stáročia pocit úplného bezpečia, stal sa tento samozrejmý zážitok súčasťou národnej pamäti a vedie k jednoduchej úvahe: existuje len jeden svet, ten náš, český, v ktorom sme pánmi a ktorý máme úplne pod kontrolou. Myslím si, že práve z tohto poznania vyplýva oná zvláštna sebaistota a pocit výnimočnosti, ktorý českú spoločnosť vedie k odporu voči vonkajšiemu svetu, akým je napríklad Európska únia. Tá totiž reprezentuje onen iný svet, o ktorom Česi vedia, že ho nikdy nebudú mať pod kontrolou, a preto ich tak rozčuľuje.

Aj preto sa Česi s takou ľahkosťou vzdali území, ktoré kedysi tvorili súčasť ich životného priestoru – Podkarpatskej Rusi a Slovenska. Dlho sa pokúšali dostať ich pod svoju kontrolu, za čo by sme im mali byť vďační, pretože nám pomohli položiť základy moderného národa, ale keď narazili na odpor, pokrčili plecami a stiahli sa do svojej českej kotliny. Tá je totiž jediným územím, kde môžu naplniť svoju českú identitu.

Dokonca je to tak, že hoci sa hlásia k ateizmu, predsa len čosi uctievajú s nábožnou vrúcnosťou – a tým je práve ich česká krajina. Táto vrúcnosť preniká celou českou literatúrou a dnes sa prejavuje napríklad záplavou domácich, ktorí každé leto obsadia do posledného miesta tisíce kempov a drevených chatiek pri rybníkoch a priehradách.

Nedávno som bol v jednom takom kempe s bratom a našimi rodinami. V susednej chatke sa usadila rodina, ktorá každý deň ráno nasadla v úboroch žiarivých farieb na bicykle a jej vyčerpaní príslušníci sa vracali až za súmraku. Títo fanatickí cyklisti, ktorí deň čo deň brázdili okolie, to nerobili len pre radosť z pohybu, oni si týmto spôsobom zároveň uctievali krajinu – jazdením po nej.

Do susednej chatky z druhej strany zasa dorazila dodávka, z ktorej vystúpil muž s bruchom ako sud a začal vynášať k ohnisku skladací stôl, stoličky a kotol, deti vyhnal do lesa po drevo a zvyšok dňa sa celá rodina motala okolo ohňa a varila guláš. Bol to komický obrázok, ale aj táto česká rodina si so všetkou vážnosťou uctila svoju krajinu – zabývaním sa v nej ako vo svojom byte.

Slávna fotografia prezidenta Miloša Zemana v nafukovacom člne na hladine českého rybníka vyvolala posmech jeho odporcov, v skutočnosti však bola premysleným odkazom Čechom, že ich prezident si uctieva krajinu rovnakým spôsobom ako mnohí z nich.

Aj slovenskou literatúrou preniká vrúcnosť ku krajine, uctievaná je však krása prírody v jej krutej a bezohľadnej tvrdosti. Uctievame Tatry tým, že po nich lozíme, a slovenský prezident Andrej Kiska veľmi dobre vie, prečo sa necháva fotografovať na lyžiach na Skalnatom plese. Národné výstupy na Kriváň majú potvrdiť našu lásku k horám, ale zároveň sú ich symbolickým pokorením, sú naším dočasným víťazstvom nad obávanou prírodou.

K Tatrám máme síce vášnivý vzťah, ale k väčšine ostatných hôr zachovávame úctivý odstup až ľahostajnosť. Na hrebeňoch nado mnou, odkiaľ v dobrom počasí vidieť na severe Nízke aj Vysoké Tatry a na juhu až do Maďarska, som bol často, ale nikdy som tam nestretol turistu. Zato som stretol lesných robotníkov, ktorí nedávno vyrúbali celé jedno úbočie a traktormi vyryli hlboké brázdy vedúce do údolia. Pohľad na hnedú holinu, kde bol ešte pred rokom hustý les, pripomína apokalypsu a slovenskou verejnosťou občas prejde záchvev rozhorčenia, keď sa zábery výrubov objavia v televízii. Ale to je všetko.

Myslím si, že metafyzický zdroj zdravého slovenského realizmu, ktorý uznáva obmedzenú suverenitu našej moci a umožňuje nám prirodzene chápať význam nášho členstva v Európskej únii, má pôvod v našom vzťahu k prírode. Ale ten istý vzťah niekedy vedie aj ku komplexu menejcennosti. Vtedy sa bázeň mení na mocenskú aroganciu a naša príroda sa stáva jej terčom a obeťou, ktorú ľahostajná spoločnosť mlčky ponecháva napospas predátorom s motorovými pílami.

Viac čítania od Martina Šimečku? Skúste knihu Medzi Slovákmi

zobraziť

Teraz najčítanejšie