Nový Blade Runner je asi najpôsobivejší príklad recyklácie kultového filmu

Blade Runner je kultový film, opakujú recenzenti a treba to trochu rozviesť, lebo dnes je za kultové pokladané úplne všetko, od kapiel po cestoviny.

Kult má toho iba málo spoločného s kvalitou. Nemusí mať vôbec súvis so špičkovým umením či s početnosťou publika, nemusí byť dokonalý, vlastne ani podarený. Kultový film však musí mať čosi iné: presah z plátna do života (do jazyka, do módy) a divákov – uctievačov, pre ktorých je… kultový. Napokon, mnohé kultové snímky sú formálne nedokonalé, akoby nedotiahnuté a plné trhlín.

Blade Runner je dobrý príklad. O čo perfekcionistickejšie je slávne sci-fi v detailoch, atmosfére, dizajne a kulisách, o to menej precízne je v zápletke.

Pre problémy pri vzniku má táto snímka sedem rôznych zostrihov, každý iný a nie iba v detailoch. Práve od čísla verzie závisí odpoveď na kľúčovú otázku – či je jeho hlavný hrdina, detektív Rick Deckard človekom alebo umelou bytosťou, takzvaným replikantom. Dokonca ani herec Harrison Ford a režisér Ridley Scott v tomto nie sú zajedno.

Existuje taký názor, že nijaká z verzií nie je správna, prípadne sú správne všetky. Filozof by povedal, že téma filmu, ktorou je pochybovanie, sa vpísala nezámerne do samotnej identity diela, podstatné je to, že práve v tom má byť jeho tajomstvo. Aj preto je Blade Runner kult, ktorý večne priťahuje divákov.

O čom snívajú roboti

Povráva sa, že keď krátko pred svojou smrťou v roku 1982 americký spisovateľ Phillip K. Dick zavítal na nakrúcanie adaptácie jeho knihy Snívajú androidi o elektronických ovečkách?, najprv sa rozčúlil a fyzicky inzultoval členov štábu, no neskôr sa nechal počuť, že film sa mu páči.

Môžeme len špekulovať, čo by povedal na snímku Blade Runner 2049, ktorá know-how stvoriteľov sci-fi kultu (Ridley Scott ako producent, Hampton Fancher opäť ako spoluautor scenára) po troch a pol desaťročiach spája s menom kanadského režiséra Denisa Villeneuva (Prvý kontakt, Sicario).

Možnože by spisovateľ reagoval opačne. Možno by bol z prvých dojmov unesený, potom by však pochyboval, či to bola ozaj taká bomba.

Každopádne, prvý dojem veľkolepý je.

Keď vlani Ridley Scott prišiel s filmom Votrelec: Covenant a Villeneuve spôsobil malú senzáciu s romantickým sci-fi Prvý kontakt, zasvätenci hovorili, že je to len rozcvička pred novým Blade Runnerom. A naozaj. Vedľa neho obe snímky pôsobia ako niečo na úrovni školáckeho cvičenia.

O sebavedomí tvorcov vypovedá aj impozantná dĺžka 163 minút. Na porovnanie, pôvodný Blade Runner ani v tej najmenej okyptenej verzii Final Cut nemal viac ako dve hodiny.

Prší, sneží, svieti slnko

Je rok 2049 a skrachovanú firmu Tyrell nahradil iný výrobca replikantov – umelých kópií ľudských bytostí využívaných pri osídľovaní vesmíru.

Budúcnosť je opäť ponurá a dystopická, znepokojujúca. Opäť znejú vangelisovské syntiaky, zvuky a ruchy dunia, hrmia, burácajú. Ambientný zvukový dizajn Hansa Zimmera pokračuje v stopách vojnovej drámy Dunkirk.

Nový film chce zároveň dať jednoznačne najavo, že nie je iba replikantom starého.

Má pestrejšiu paletu pre nálady. Je to viac sci-fi ako noir. Kulisy skôr futuro než retro-futuro. Opäť prší, okrem toho však padá sneh, páli slnko. Z Los Angeles sa dostaneme na vidiek. Buduje sa niečo ako univerzum, s pôvodnými motívmi sa narába hravo, často inverzne.

A rozdiel je 3D. Osemdesiatkový Blade Runner bol posledným veľkofilmom bez digitálnych efektov, nasledovník je zvláštny tým, že 3D používa netypicky v rozťahanom príbehu len s minimom akcie. Treba vidieť, kam rozmer navyše posunie dialóg hrdinov v kuchyni.

Aj fanúšik sci-fi kultu ide z kina spokojný a okúzlený tým, čo sa mu predtým zdalo nemožné. Predsa je možné zachovať a rešpektovať esenciu a zároveň ju presadiť do dneška! Blade Runner je ďalší a možno najpôsobivejší príklad vydarenej recyklácie vo filmovom priemysle.

Trend vyzerá dotiahnutý do dokonalosti. Terminátor, Votrelec, Star Wars, Jurský park, Trainspotting, a to sú len príklady za posledné dve sezóny: nič akoby nemalo byť dostatočne jedinečné a závislé od Zeitgeistu, aby z toho nemohol byť reboot, sequel, remake.

Pokračovanie je nielen aktualizované, ale podľa možnosti aj o čosi komplexnejšie ako jeho predchodca. Pred prvými divákmi je vždy o krok popredu, pretože je sebareflexívne, s motívmi pamäti/spomínania/starnutia/či retrománie tematicky pracuje. Tak ako Blade Runner.

Pripravené tajomstvo

Kým na prahu 80. rokov bola umelá inteligencia v plienkach, dnes jej éru žijeme, preto je to skôr než sci-fi komentár k súčasnosti.

Hranice medzi ľudským a umelým sú ešte viac zahmlené, umelá inteligencia má rozličné podoby, v príbehu sa stretávajú rôzne modely replikantov aj hologramov. Hoci priestor jednej snímky nedokáže súperiť s desaťdielnym seriálom Westworld, v konkurencii sa nestratí.

Je však príznak hollywoodskych recyklácií, že prvotné ohromenie sa vám môže rozležať. Blade Runner 2 nebude kult, ku ktorému sa vracajú generácie divákov.

Problém nie je len absencia humoru a správnej sexy nálady (pretože glamrockoví replikanti v prvom filme sexy boli!). Akokoľvek je majstrovské, pokračovaniu chýba skutočné tajomstvo, ktoré by zostalo nedopovedané.

Niežeby ste si nechceli po titulkoch kresliť grafy: kto, s kým, kde. Lenže je to skladačka nachystaná v scenári. Kým kedysi Rick Deckard pochyboval v náznakoch, hrdina s kafkovským menom K rieši problém identity otvorene.

Tajomstvo je, jednoducho, nadizajnované. To jediné prekáža.