Pomôžme Ukrajine zachrániť štát, ale nestigmatizujme Rusko

Západné médiá a experti rozpútali okolo Ruska hystériu, v ktorej sa zvlášť prezidentovi Putinovi pripisujú často skoro až nadprirodzené schopnosti.

Prestaňme stigmatizovať Rusko a Putina, pretože im tým pripisujeme  väčšiu váhu, ako si zaslúžia. Zmierme sa s tým, že politika Únie a NATO, ktorá bola úspešná v krajinách, ako napríklad Slovensko, na Ukrajine nefunguje. Pomôžme jej inak.

Rusi nie sú nevinní, ale…

Na tom, čo sa dnes deje nielen na Ukrajine, ale aj v iných krajinách nášho východného susedstva ako Moldavsko, Arménsko či Gruzínsko, má veľký podiel Rusko. Kombinuje ekonomický nátlak v kľúčových odvetviach ako energetika cez podporu separatistov až po priamu vojenskú intervenciu na území susedných krajín, aby spochybnilo prozápadné zmeny.

Na druhej strane však je často až príliš veľa z diania na Ukrajine i inde v regióne východnej Európy akosi už štandardne vysvetľované ako výsledok ruskej politiky či ruských machinácií. „Ruský vplyv“ sa skrátka stal akýmsi automatickým a dosť ľahkým vysvetlením všetkých problémov, hoci napríklad dôvody súčasného vnútorného delenia Ukrajiny a rozpadu jej základných štátnych štruktúr a funkcií sú oveľa zložitejšie. Súvisia skôr s pohybmi ukrajinskej spoločnosti ako s vonkajším zasahovaním.

Okolo Ruska všeobecne sa v západných médiách a aj v expertnej komunite rozpútala hystéria, kde sa zvlášť prezidentovi Putinovi pripisujú často skoro až nadprirodzené schopnosti.

Všetci rozmýšľajú a nikto presne nevie, ako sa dnes prezident Putin rozhodne, no a čo bude zajtra, to už vie len on. Problémom s týmto typom uvažovania je nielen to, že tradične preceňuje schopnosti jedného vodcu, ale najmä to, že Rusku a Putinovi pripisujú vyššiu dôležitosť, ako si v skutočnosti zaslúžia.

…nerobme z nich superstrašiakov

Rusku minimálne od čias Petra Veľkého išlo o uznanie jeho úlohy ako veľmoci zo strany Západu. Vo vzťahu Ruska a Európy je však dlhodobo akási nerovnomernosť. Rusko čiastočne je a čiastočne nie je brané ako súčasť Európy, akoby len večne dobiehalo európsky vývoj.

Buduje si veľmocenský status na snahe o maximalizáciu suverenity a na od liberálneho sveta odtrhnutej „suverénnej“ demokracii. Veľmocenský status sa však dnes v Európe skôr merá kvalitou liberálno-demokratického usporiadania, otvorenosti spoločnosti a schopnosťou deliť sa o suverenitu s inými krajinami.

Útoky na susedné krajiny a zaberanie ich územia v Európe dávno nie sú „in“. Okupáciou Krymu nás Rusko dostalo do situácie, kde úprimne nechápeme, pretože Rusko tu predviedlo niečo, čo sa tu skrátka v dobrej spoločnosti štátov už nerobí. Tento spôsob chovania z 20. storočia skrátka dnes veľmoc nerobí veľmocou.

Putinovské vedenie Ruska si však s týmto nerobí ťažkú hlavu. Naopak, zakladá si na tom, že vedome a viditeľne odmieta predpoklady, na ktorých je založené moderné západné liberálno-demokratické svetové usporiadanie.

A my mu v tom pomáhame práve tým, že zaskočene fascinovaní Putinom a Ruskom mediálne kričíme pri každom malom pohybe ruských vojsk smerom k ukrajinským hraniciam, pri každom provokatívnom Putinovom prejave či pri každom vrtochu Gazpromu na svetových energetických trhoch.

Stigmatizujeme Rusko. Robíme z neho niečo oveľa dôležitejšie, ako v skutočnosti je. Je to ako s istou profesorkou na Yalovej Univerzite, ktorá nič dôležité v posledných desaťročiach nenapísala a napriek tomu bola vnímaná ako veľmi dôležitá autorita vo svojom vednom odbore. Keď sa hľadali dôvody, z ktorých pramení vnímanie jej dôležitosti v odbornej komunite, ukázalo sa, že v 50-tych rokoch minulého storočia na začiatku jej kariéry Albert Einstein verejne skritizoval jednu z jej štúdií.

V prípade Ruska teda pochopiteľne netreba ignorovať jeho porušovanie ľudských práv, jeho expanzívnosť, jeho zákerné taktiky podmínovávania štátnosti Ukrajiny a iných krajín východnej Európy či aktivity jeho spravodajských služieb podporujúce nacionalistické, xenofóbne a anti-integračné strany a hnutia vo vnútri EÚ.

Netreba však ani robiť z Ruska a Putina akýchsi superstrašiakov, ktorých sa Západ verejne bojí. Treba pokojne držať pevnú kritickú líniu vo vzťahu k všetkým neštandardnostiam putinizmu a zároveň s pokojom a otvorenosťou spolupracovať s tou časťou ruskej spoločnosti, ktorá s putinistickými neštandardnosťami nemá nič spoločné.

Dnešné Rusko totiž nie je len Vladimír Putin a jeho posluhovači, ale aj Vladimír Sorokin a jeho čitatelia, nie je to len Alexander Dugin a nasledovníci jeho doktrín, ale aj Andrej Zubov a iní kriticky mysliaci intelektuáli, nie je to len Alexej Miller a jeho korporátna putinovská ekonomická klika, ale aj Pavel Durov a jeho inovatívne podnikateľské vízie – aj keď dnes vyslovované mimo Ruska.

Paralelne k novému prístupu k Rusku je potrebný aj nový prístup k európskej integrácii Ukrajiny a východnej Európy. Je tu potrebný iný prístup ako v prípade krajín strednej Európy.

Ukrajina nemá na reformy, potrebuje zachrániť štát

Krajiny strednej Európy vrátane Slovenska úžasne profitovali z toho, že sa dokázali prispôsobiť a stať sa členmi EÚ. Únia im od začiatku jasne hovorila, čo a ako musia reformovať, aby približovanie k Únii postupovalo.

To, že Slovensko je dnes – napriek problémom a nedokonalostiam nášho súčasného politického usporiadania – ďaleko najslobodnejšie a ekonomicky najprosperujúcejšie vo svojej histórii, je založené na tom, že sme súčasťou EÚ a NATO, a tým i formálne súčasťou Západu a slobodného sveta.

Rozširovanie EÚ a NATO nás dostalo pod strechu do sucha a do tepla. V prípade krajín východnej Európy ako Ukrajina, Moldavsko či Gruzínsko však táto unijná politika podmieňovania zväčša nefunguje. Najmä Ukrajina dnes prestáva fungovať ako štát a rozpadáva sa. Vznikajú a posilňujú sa sféry vplyvu oligarchov na úkor moci štátnych inštitúcií a popri tom v niektorých regiónoch na východe rozbíjajú ukrajinský štát separatisti.

Ukrajina preto jednoducho nie je schopná robiť akékoľvek v minulosti s Úniou dohodnuté reformy. Potrebuje podporu aj na to, aby udržala a posilnila kľúčové inštitúcie štátu a dobrého vládnutia. Únia by sa tak mala správať k Ukrajine rovnako ako ku krajinám na západnom Balkáne, hlavne v Bosne a Hercegovine či v Kosove. Ukrajina dnes potrebuje znovu nadobudnúť základnú kapacitu svojich štátnych inštitúcií.

Aj s týmto cieľom bola v decembri rozbehnutá na Ukrajine civilná misia EÚ, v rámci ktorej vyše štyristo civilných a neozbrojených expertov z krajín Únie začalo spolupracovať s ukrajinskými úradmi pri reforme policajných orgánov, colných úradov a orgánov pohraničnej stráže. Takéto znovuvybudovanie základných inštitúcií štátu je predpokladom na to, aby sa Ukrajina ako štát v najbližších rokoch dostala do stavu, keď bude bližšie prepájanie sa s európskym politickým priestorom vôbec možné.

Nech sa priblížia, ako napríklad Nórsko

Z našej strany – teda zo strany Únie – je preto potrebné, aby sme pre Ukrajinu neuzatvárali perspektívu bližšej integrácie s EÚ. Je tu potrebné jednoznačne deklarovať, že máme záujem na užšom prepájaní jednotlivých úrovní politického usporiadania Ukrajiny s politickým usporiadaním Únie.

Jednou z kľúčových výhod EÚ je, že sa nerozširuje ako štát. Únia ponúka možnosť postupného zapojenia sa susedného štátu do rôznych oblastí politického usporiadania Únie. Modelom by mohol byť spôsob, akým je s EÚ integrované Nórsko, ktoré patrí do spoločného trhu tovarov a služieb, do spoločného pracovného trhu či do Schengenskej zóny voľného pohybu osôb, aj keď nie je členom Únie.

Vo vzťahu k Ukrajine teda nemusíme hovoriť priamo a hneď o plnom členstve v Únii, ale o užšej integrácii do nášho politického a ekonomického priestoru.

Fakt, že Krym a možno i iné časti východnej Ukrajiny sa kvôli Ruskom podporovaným separatistickým hnutiam na dlhšie obdobie zrejme stanú oblasťami s medzinárodne nejednoznačným statusom, by sa nemal odraziť na našej pripravenosti podporovať rozvoj inštitúcií dobrého vládnutia na Ukrajine a jej prepájanie s Úniou.

Príklad Severného Cypru naznačuje, že i krajina s časťou svojho územia dlhodobo okupovanou susednou krajinou môže nielen prehlbovať svoje integračné procesy s Úniou, ale sa dokonca môže postupne stať i členskou krajinou Únie.

Investujme do svojich susedov

Nová východná politika Slovenska i ostatných krajín Západu by mala prísť s novou iniciatívou bližšie integrovať Ukrajinu a ostatné krajiny východnej Európy do EÚ a mala by sa otvoriť otázka ich členstva. Bude nás to stáť množstvo finančných, politických a iných zdrojov.

Rovnako ako sa krajiny vtedajšej západnej Európy pred štvrťstoročím rozhodli investovať do nás, musíme i my ako súčasť novej západnej Európy investovať do svojich priamych východných susedov a priblížiť ich k nám.

Rusko, ktoré je omnoho viac ako putinovský režim, môže tak dostať šancu znovu susediť a spolupracovať so stabilnými, demokratickými a ekonomicky silnejúcimi susedmi. A o to nám všetkým predsa ide.

Autor je docent a riaditeľ Ústavu európskych
štúdií a medzinárodných vzťahov FSEV UK