Denník N

Prečo sme odhlásili štvrtáčku z tanečného krúžku, keď trénerka začala komentovať jej postavu

Ilustračné foto - Fotolia
Ilustračné foto – Fotolia

Napĺňa ma strachom, že moja dcéra stále vyrastá v spoločnosti, kde sú poprednými prívlastkami na opis dievčaťa slová ako pekná, štíhla, milá či usmievavá.

Stalo sa to koncom mája tohto roku. Pár týždňov pred záverečným vystúpením v sále s 800 divákmi, na ktoré sa dcéra veľmi tešila. Zavolala som jej trénerke na tanečnom krúžku, že naša štvrtáčka už na ďalšie hodiny nepríde a nebude ani vystupovať. Bola pobúrená, lebo som jej „rozbila choreografiu“.

Moje argumenty zmietla zo stola a debatu ukončila s tým, že mám rozmaznané, slabošské decko. Ešte v apríli pritom o dcére, ktorá chodila najprv do prípravky a potom na krúžok od troch rokov, hovorila ako o jednej z najšikovnejších a chcela ju preradiť do náročnejšej skupiny so staršími dievčatami.

Ja som však zhruba od toho času pozorovala, ako sa naša dcéra hodinám tanca vyhýba. Všimla som si, že pred nimi býva skleslá, hoci inak je to v zásade dobre naladené až optimistické dieťa. Potom prišli výhovorky. Poznáte to: náhle ju rozbolela hlava, zrazu nechcela vynechať narodeniny spolužiačky, s ktorou ani nie je kamarátka, hoci dovtedy nemala problém sa ospravedlniť za neúčasť. Dymiacou zbraňou mojich podozrení sa stalo vyhlásenie, že si radšej bude počítať príklady z matematiky. V deň, keď mali kostýmovú skúšku, to povedala moja dcéra, ktorá miluje parádenie.

Zvracaním k štíhlym nohám

Nasledovala dlhá debata a po pár kolách zapierania a zľahčovania z dcéry vyšlo, že ju trénerka zosmiešňuje za jej postavu, že jej pred všetkými hovorí, že tanečnice a tobôž nie baleríny by nikdy nemohli tak dobre tancovať, keby mali také „tučné“ nohy ako ona. Ešte mi povedala, že staršie dievčatá, čo už chodia na súťaže, držia diéty, že je počuť, ako chodia zvracať na toaletu a mladším rozprávajú báchorky, že ak budú jesť v stoji, tuk sa im uloží do stehien a zadku.

A keď dcéra omylom použila manželov tablet a potom sme v histórii vyhľadávania našli výrazy BMI desaťročného dievčaťa (mimochodom, má ho úplne v norme) a ako mať štíhle nohy, rozhodli sme sa ju z krúžku odhlásiť a trénerke povedať naše dôvody. Hoci sama má dve dospievajúce dcéry, nechápala, čo jej hovoríme. Vraj to nemyslí zle, deti sú zo školy zvyknuté na rôzne posmešky, ona má deti rada, možno je trochu náročná, ale vlastne robí našej dcére dobre, lebo medzi tanečnicami je perfektná postava veľké plus.

Zostala som v nemom úžase, ako takáto necitlivá a zjavne premotivovaná osoba môže pracovať s deťmi. S dcérou sme sa viackrát bavili o tom, že zlé stravovacie návyky sú nebezpečné, že nie je zdravá ani extrémna štíhlosť ani nadváha, že je dôležité, aby si uvedomila, že fotky v časopisoch sú upravované, nie všetky tanečnice majú dokonalé a dokonca ani nie štíhle nohy a hlavne, že nikto, tobôž nie dospelý, nemá právo komentovať a vysmievať sa z cudzieho výzoru. Zdalo sa mi, že počúva a dúfam, že si z tejto skúsenosti odnesie správne poučenie.

Ja som sa však pristihla, že viac dávam pozor na to, či dosť a pestro je, či nie je príliš tichá alebo nerozpráva o sebe či iných len v kontexte toho, ako vyzerajú. Som úzkostlivá matka a preháňam? Myslím si, že nie a vysvetlím prečo.

Má päť rokov a myslí si, že nie je dosť pekná

Keby som z rozhovorov s priateľkami, mamami zo školy a aj po nahliadnutí do tínedžerských časopisov, kde jediná reklama na džínsy bola na verziu skinny, nevedela, že toto je veľký problém a u desaťročných ešte ani nie je naplno rozvinutý, brala by som trénerkino konanie ako ojedinelé ľudské a profesionálne zlyhanie.

Lenže to, aký význam pripisujú dievčatá (a čoraz viac aj chlapci) svojmu výzoru, aké komplexy menejcennosti a nedostatočnosti pretrvávajúce až do dospelosti si preň vytvárajú, a s akými predsudkami a nárokmi sa pre to stretávajú, je alarmujúce. Rovnako ako to, že dievčatá na základnej škole riešia veci ako depilácia, úprava obočia či vypchávanie podprsenky.

Viacero prieskumov, ale aj skúseností pedagogických pracovníkov a detských psychológov, odhalilo, že už  päťročné deti majú problém so svojím vzhľadom a myslia si, že nie sú dosť štíhle či pekné. Viac ako polovica dievčat vo veku šesť až osem rokov a tretina rovnako starých chlapcov si myslí, že ich váha je vyššia, ako by mala byť. Jedno zo štyroch detí (skôr dievča ako chlapec) už v tomto veku skúša diéty.

S pribúdajúcim vekom detí sa obavy z toho, že ich vzhľad nie je dostatočne príťažlivý, len prehlbujú, a to aj preto, lebo sú stále konfrontované s nerealistickými obrazmi krásy v médiách a reklame, aj keď treba povedať, že niektoré časopisy si uvedomujú svoju zodpovednosť a odmietajú upravovať fotografie.

Prieskum medzi dievčatami od 10 do 17 rokov v 14 krajinách sveta, ktoré majú pomerne odlišné ideály krásy, ukázal, že viac ako polovica z nich má nízku mienku o svojom vzhľade. Sedem z desiatich z tejto skupiny vynecháva jedlá a robí ďalšie veci priamo ohrozujúce zdravie, osem z desiatich sa pre komplexy zo svojho výzoru cielene vyhýba stretnutiam s rodinou, kamarátmi alebo nejde na kúpalisko, či sa neprihlási do nejakého športového klubu.

Dievčatá s nízkou mienkou o svojom vzhľade sú náchylnejšie na depresie, v extrémnom prípade na samovraždy. Platí aj to, že pre trápenie sa pre vzhľad sa často vzdávajú dôležitých aktivít potrebných pre ich budúci život, ako sú hobby, rozvoj kontaktov s rovesníkmi, vzdelávanie, účasť na spoločenských podujatiach, kde sa dajú získať cenné sociálne zručnosti a zdravé sebavedomie.

Je krása dôležitá?

Zvláštne je, že v rovnakom prieskume 70 percent dievčat povedalo, že kráse sa prikladá príliš veľký význam. Škoda len, že si tento postoj nevedia osvojiť v bežnom živote. A za seba hovorím, že ma to napĺňa strachom, lebo moja dcéra stále vyrastá v spoločnosti, kde sú poprednými prívlastkami na opis dievčaťa slová ako pekná, štíhla, milá, usmievavá a to ju ešte čaká puberta a možno akné, možno strojček na zuby a ktovie čo ešte, čo tínedžerky zvyknú považovať za koniec sveta a totálne znemožnenie.

Očakávať však od malých a mladých dievčat, že budú také uvedomelé a nad vecou, aby ich pohľad do zrkadla, na ručičku váhy či do šatníka, nefrustroval, je nefér. Tlak okolia, časopisov, módnej polície, ale aj náročných rodičov, trénerov či iných dospelých je veľmi silný a ony sú príliš zmätené na to, aby robili správne a dospelé rozhodnutia. Preto by sme im mali pomôcť. Dobrým slovom, príkladom, spôsobom, akým s nimi vedieme debatu pri stole, v skúšobnej kabínke v obchode s oblečením, dikciou pri kritike, výberom slov, ak sa nám zdá, že treba niečo skorigovať.

To je osobná a rodinná rovina. Spoločnosť ešte čaká dlhá cesta, ale bude ľahšia, ak si každý z nás nechá komentár na výzor cudzieho človeka pre seba.

Teraz najčítanejšie