Michal Piško: Slovensko je v boji proti korupcii v mnohom inšpiráciou aj pre svet

MICHAL PIŠKO sa narodil v roku 1978 v Trenčíne, vyštudoval divadelnú dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Od roku 2003 písal pre denník Sme, v roku 2015 odišiel do Transparency International, kde sa venuje zvyšovaniu transparentnosti a boju proti  korupcii v samosprávach a vo verejných firmách. Je ženatý, má dve deti, žije v Trnave.

Ak novinárovi alebo analytikovi v treťom sektore pristane na stole či v e-maile zaujímavá informácia z druhej ruky, má možnosť ju ignorovať, alebo aj preveriť a prípadne otvoriť kauzu na verejnosti. Je podiel takýchto tipov zásadný?

V tomto smere je moja súčasná práca v Transparency dosť podobná s tou v novinách. V oboch je možnosť pracovať s tipmi od ľudí štandardom.

Spomeniem konkrétny príklad, keď som pracoval s informáciami z druhej ruky, lebo na začiatku bol tip konkrétnych frustrovaných ľudí – kauza pezinská skládka. Začalo to ako regionálny problém, postupne sa však k nemu museli vyjadrovať aj ministri, premiér o ňom zvolával tlačovky, nakoniec padali aj hlavy.

Celoslovenská kauza z toho vznikla aj preto, lebo bola pre ľudí ľahko pochopiteľná – šlo tam o jasné príklady klientelizmu a prepojenia podnikateľov či úradníkov s politikmi. Venoval som sa tomu snáď tri roky.

Čo je rozhodujúcim kritériom, aby ste si povedali, že tip preveríte a spracujete?

V novinách aj v treťom sektore je situácia taká, že novinári ani analytici, žiaľ, nemajú príliš veľa času na hĺbkové preverovanie každého podnetu, ktorý príde. Mnohé sú veľmi všeobecné, nekonkrétne.

Rozhodujúca je preto relevancia, dosah na väčšie publikum, ale najmä miera konkrétnosti a možnosť overiť si pravdivosť. Preto ľuďom, ktorí sa chcú so svojím tipom obrátiť na média alebo na mimovládne organizácie, odporúčam, aby ho skúsili trochu „predpracovať“.

Konkrétne?

Na internete je dnes mnoho otvorených zdrojov, z ktorých sa dá vychádzať – jednak sú tam zverejňované všetky zmluvy, faktúry, objednávky, nákupy cez elektronické trhovisko či cez Úrad pre verejné obstarávanie, jednak je tam k dispozícii aj Obchodný register, kataster, dokonca Register konečných užívateľov výhod pri firmách.

Ak niekto posunie ďalej tip, pričom si tvrdenia overil, prípadne priložil aj dôkazy, je oveľa vyššia šanca, že sa tomu novinár či analytik bude venovať.

Platí, že v Transparency máte komfortnejšie možnosti pracovať s tipmi od ľudí? Na rozdiel od denníka vás totiž nečaká každodenná uzávierka.

Faktom je, že na spracovanie témy máme viac času, lebo nie sme tlačení „dedlajnom“. Novinár neraz musí vyjsť aj s textom, ktorý by si zaslúžil ešte nejaký čas práce na ňom.

Napriek tomu v Transparency nie sme v komfortnejšej pozícii, lebo venovanie sa kauzám je len malá časť našej práce. Zverejňujeme priemerne jeden článok na blogu za dva týždne. Fungujeme však na projektovej báze, kde máme presný harmonogram aktivít, ktoré musíme dodržať.

V praxi to znamená, že okrem káuz sa musím venovať aj množstvu iných činností – analytickej práci, školeniam, spolupráci s verejným sektorom, administratívnej práci. Nie je to teda tak, že tri týždne pracujem výhradne na jednom článku o kauze, všetky tie činnosti prebiehajú paralelne.

Dá sa povedať, koľko informácií z druhej ruky vám ročne príde?

Presne sa to určiť nedá, lebo sú prerozdeľované podľa špecializácie – niekto rieši zdravotníctvo, iný whistleblowing, súdnictvo, samosprávy, verejné firmy, médiá a podobne.

Odhadujem to však na stovky ročne, lebo len v prípade samospráv chodí tip snáď každý druhý deň. Často sú to však len správy typu – mám problém, samospráva ma ignoruje, koná protizákonne, čo mám robiť? Tu ide najmä o žiadosti o radu, nie vždy je to tip na hlbšiu investigatívnu prácu pre nás.

Stíhate odpovedať všetkým?

Nie. Práve preto sa stretávame aj s istým rozčarovaním, lebo pri našej kapacite nie sme schopní odpovedať na každú otázku a na každý lokálny problém sťažovateľa. Síce sa o to snažíme, dokonca to robíme radi, lebo sa pri tom veľa naučíme, musíme si však ukrajovať čas z iných projektov a nemáme to ani hradené.

Uchádzame sa však aj o podporu na projekt s právnym poradenstvom, takže situácia sa môže zmeniť.

Stáva sa, že začnete s nejakým tipom pracovať a ukáže sa, že všetko je inak? Že vinný je v skutočnosti oznamovateľ?

Nespomínam si na prípad, že by sa nás niekto snažil vedome zaviesť a predostrel by informácie o niečom, čo sa odohralo úplne inak, v snahe niekoho zdiskreditovať. Pamätám si však na viac prípadov, ktoré boli založené na dojmoch a pri overovaní sme zistili, že nie sú pravdivé. Nebol to však zámer dotyčných, jednoducho sa na vec nedokázali pozrieť inou optikou. Aj preto ľuďom opakovane odporúčam používať už spomínané otvorené zdroje a overiť si to.

Kto prichádza s tipmi? Nezištní ľudia, ktorí sa už naozaj nedokážu pozerať na nespravodlivosť a protizákonnosť, ktorá sa okolo nich deje, alebo sú medzi nimi aj takí, ktorých z biznisu jednoducho vynechali, a tak sa mstia tým, že „hrajú“ transparentných?

Motivácie oznamovateľov často ostávajú skryté, takže sa nedajú vždy zistiť. Dá sa však povedať, že tipy od ľudí, ktorí sú „insidermi“, teda pôsobia priamo v inštitúciách, ktorých sa prípady týkajú, sú pre nás veľmi dôležité.

Platí dlhodobá svetová štatistika, takzvaný Report to the Nations, vydávaný každé dva roky Svetovou asociáciou certifikovaných vyšetrovateľov podvodov, že až 42 percent podvodov bolo odhalených práve vďaka „insiderom“. Bez nich by väčšina káuz ostala utajená.

Tým, že sa tak nestane, majú vlastne títo ľudia nepriamy vplyv aj na zlepšenie zákonov, výmenu nečestných ľudí na vysokých pozíciách, čiže aj na systémové zmeny v krajine.

Dá sa teda povedať, že informácie z druhej ruky významne prispievajú k skvalitneniu spoločnosti a znižovaniu korupcie?

Áno. Ľudia majú často pocit, že ak vidia nejaké nekalé konanie či neprávosť, nemá zmysel o tom rozprávať, ani to nahlasovať. Radšej si pofrflú a idú ďalej s vedomím, že aj tak by sa nič nezmenilo.

Dokonca nám o tom aj otvorene píšu – vraj skúsili všetko a nič sa nepohlo. Frustrácia je teda bežná. Na druhej strane práve malé kamienky dokážu neraz spustiť lavínu, preto to treba skúšať stále dokola.

Inými slovami, ľudia by nemali rezignovať len preto, že majú zlú skúsenosť, inak sa nikdy nič nezlepší. Často dokonca stačí napísať článok na blog a veci sa zrazu pohnú.

Skúste teda na konkrétnom príklade ukázať, ako malý kamienok spustil lavínu.

Vezmite si kauzu slovenského predsedníctva, kde prišla s informáciami Zuzana Hlávková, vtedy radová zamestnankyňa ministerstva zahraničných vecí.

Tiež veľmi zvažovala, čo má urobiť s informáciami, že tam dochádza k predražovaniu zákaziek a obchádzaniu zákona. V jednej chvíli dokonca uvažovala, že iba odíde zo Slovenska.

Nakoniec sa rozhodla, že to nemôže ostať skryté, a šla s kožou na trh. Riskovala veľmi veľa, aj si od politikov užila dosť urážok. Výsledkom však bolo, že sa o tejto kauze veľa a dosť dlho hovorilo nielen v médiách, ale aj medzi ľuďmi.

Nebola však vyvodená žiadna zodpovednosť.

To je pravda, minister to ustál, celé to však malo silný preventívny účinok. Každý ďalší politický predstaviteľ v takomto pokušení už bude mať oveľa ťažšiu pozíciu a dobre si rozmyslí, či bude riskovať.

Jedno dievča so silným príbehom teda zmenilo veľa – zavarilo ministrovi aj premiérovi, ktorí mali problém to vysvetliť. Prieskum agentúry Focus nám neskôr ukázal, že verzii Zuzky Hlávkovej uverilo dvaapolkrát viac ľudí ako verzii ministerstva. Dokumentuje to, že jeden hlas bežného človeka dokáže urobiť veľmi veľa.

Navyše, k Zuzke sa začali pridávať aj ďalší ľudia, aktivizujú sa ďalší úradníci, dokonca vznikol Klub úradníkov dobrej vôle. Rozbehol sa dokonca aj projekt, kde sa snažíme úradníkov školiť a nabádať ich, aby v prípade neprávostí neohýnali chrbát a využívali nástroje, ktoré majú k dispozícii. A oboznamujeme ich aj s tým, aké majú možnosti svojej ochrany.

Netrpíte teda pocitmi márnosti, že ani veľké kauzy nedokážu odlepiť vinníkov od stoličiek a vysokých funkcií?

Vymáhanie osobnej zodpovednosti je na Slovensku pozadu, veď najvyšší odsúdený verejný činiteľ za korupciu bol donedávna primátor okresného mesta Čadca, ktorý vzal úplatok za to, že urýchlil zaplatenie nejakej faktúry miestneho podnikateľa.

Nedávno ho „predbehol“ exprimátor Prešova, nik vysokopostavený za korupciu tu však nesedí. Áno, na súde je kauza nástenkového tendra, súdia tam však dnes už nerelevantných bývalých politikov SNS bez politického krytia. V porovnaní s Rumunskom, Chorvátskom či Českom je to slabé a nepochybne to ničí dôveru spoločnosti v princíp rovnosti pred zákonom.

Na druhej strane, na základe káuz sa už aj u nás udialo množstvo revolučných zmien, ktoré sú v boji proti korupcii veľkou inšpiráciou vo svete.

Konkrétne?

Mám na mysli trebárs zverejňovanie zmlúv, objednávok a faktúr na internete. Keď sme s tým prišli, nemal to nik na svete, potom to pár štátov po našom vzore zaviedlo.

Rovnako sa môžeme pochváliť zverejňovaním rozsudkov či rodinných väzieb sudcov, alebo prístupom ku kompletnej dokumentácii k nákupom cez elektronické trhovisko a Úrad pre verejné obstarávanie.

Ako jedni z prvých na svete sme spustili aj register konečných vlastníkov firiem. Za toto všetko môžeme jednoznačne poďakovať aj ľuďom, ktorí sa nebáli a poskytovali informácie, s ktorými bolo možné ďalej pracovať. Otvorené zdroje majú silný preventívny účinok. Pocity márnosti preto naozaj nie sú na mieste.

Až pre 27 percent obyvateľov našej krajiny je dôvodom, pre ktorý by nekalé konanie nenahlásili, strach z následkov. Neboli by prví, čo takto stratili zamestnanie a boli vystavení ostrým útokom. Zamestnankyne ministerstva práce poukázali na machinácie pri kontrolách neslávne známeho zariadenia Čistý deň, a vyhodili ich.

Boli sme pri príprave zákona o whistleblowingu, teda o ochrane oznamovateľov nekalých praktík. Hoci zákon je celkom dobrý, problémom je jeho uplatňovanie v praxi. Zisťovali sme, koľko ľudí na základe tohto zákona požiadalo o ochranu, koľkí z nich niečo nahlásili a boli reálne ochránení.

Ukázalo sa, že za rok šlo len o pár jednotlivcov, ľudia tomu teda neveria. Vidia odstrašujúce prípady, ako ste spomínali, alebo príbeh učiteľa Ota Žarnaya, ktorý je dnes síce poslancom, ale keď poukázal na predražený nákup právnych služieb na svojej škole, vyhodili ho a viac ako rok sa nemohol nikde zamestnať.

Takéto prípady môžu iných demotivovať a nie je im to možné ani vyčítať. Práve preto sa podporovať takých ľudí snažíme aj my, viacerých na súdoch zastupoval náš advokát.

Čo by mohlo pomôcť?

Pomáha každý úspešný zverejnený prípad, konkrétne osobný príklad človeka, ktorý sa nenechal zastrašiť a stál si za svojím. Dôkazom je ocenenie Biela vrana, ktoré dostávajú ľudia práve s takýmito osobnými príbehmi, kde boli konfrontovaní s ťažkými situáciami, takmer vždy prišli o prácu a napriek tomu neohli chrbticu. Zaslúžia si našu úctu.

Dostanete vážnu informáciu z druhej ruky. Čo všetko urobíte do chvíle, kým to vypustíte von na blogu ako kauzu?

Začnem od konca – kým pre noviny kauza často končí zverejnením a následným dosledovaním, ako sa vyvíjala, tretí sektor môže ísť ďalej – napríklad podávať podnety na políciu, prokuratúru, na kontrolné úrady a podobne.

Len čo teda dostaneme nejakú informáciu, musíme vyhodnotiť, či ide o niečo zásadné, alebo dotyčný potrebuje len radu.

Ak je to zásadná vec, informácie detailne overíme ako trebárs pri kauze slovenského predsedníctva. Znelo to totiž zaujímavo, podobných príbehov sme však už počuli dosť.

Cenný tu bol práve pohľad „insidera“, zrazu sme mali možnosť počuť, ako o celej téme prebiehala osobná debata s ministrom a podobne. Stále to však bola len verzia jedného človeka.

Overili sme si preto jeho kredibilitu a ministerstvo sme podľa infozákona požiadali o informácie. Postupne sme prechádzali všetko, čo nám poslali, k tomu sme prezerali aj otvorené zdroje, kontaktovali mnohých ľudí.

Ukázalo sa, že Zuzka Hlávková hovorila pravdu. Mohli sme to teda medializovať. Výhodou bolo, že aj ona samotná bola ochotná verejne vystúpiť. Konfrontovať sa s mocnými ľuďmi tohto štátu totiž nemá chuť každý.

Skúste vymenovať najväčšie veci, ktoré sa vám v Transparency podarilo mediálne podať ako vážne kauzy.

Určite sem patrí už spomínaná kauza slovenského predsedníctva a predražených zákaziek na ministerstve zahraničných vecí, venovali sme sa aj predraženým nákupom obedov v nemocniciach, veľa práce sme urobili na kauze tety Anky vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni, odkryli sme vlastnícku štruktúru Váhostavu aj hokejového klubu Slovan Bratislava.

Premiér vtedy deklaroval, že štát nebude obchodovať so schránkovými firmami, a my sme dokázali, že štátne firmy posielali peniaze klubu, za ktorým stojí práve množstvo schránkových firiem.

Porovnávali sme aj ceny CT prístrojov po kauze v piešťanskej nemocnici. Výbornú odozvu na blogu mal článok, ktorý sa venoval tomu, kto kúpil najdrahšie auto za tejto vlády. Analyzovali sme to cez zmluvy zverejnené na webe.

Mimoriadne úspešný bol aj článok, v ktorom sme odkrývali rodinné väzby našich sudcov na samotných súdoch, alebo text o tom, ako štátna spoločnosť nalieva obrovské peniaze do archeologického inštitútu istého veľkopodnikateľa.

Viac spomínaných vecí sme pritom odhalili práve na základe informácií z druhej ruky, teda takých, ktoré prišli ako tipy.

Výsledkami svojej práce, logicky, hneváte tých, ktorí majú maslo na hlave. Končia takéto prípady na súdoch?

Veľkú časť našich aktivít venujeme konštruktívnej spolupráci s verejným sektorom. Ak by sa totiž ľudia orientovali len podľa škandálov, bolo by to veľmi demotivujúce.

Náš postoj je taký, že sa snažíme spolupracovať s úradmi a pomáhať im, pripravujeme s nimi zákony, náš riaditeľ prijal miesto v Dozornej rade Všeobecnej zdravotnej poisťovne, ktorá bola predtým zmietaná škandálmi, prijali sme viac ponúk zúčastniť sa výberových komisií, viacerým mestám sme pomohli pripraviť antikorupčnú stratégiu a podobne.

Výsledkom je, že s mnohými organizáciami máme korektné vzťahy a naše články ich síce na jednej strane občas nahnevajú a dočasne urazia, na druhej strane chápu, že to robíme aj v ich prospech.

Nik od nás nemôže čakať, že hoci s ním spolupracujeme, budeme privierať oči nad jeho prešľapmi. K súdnym sporom preto neprichádza často, skôr ide o výnimky. Naopak, žaloby na rôzne inštitúcie za porušenie zákonov často podávame práve my.

Vyštudovali ste umenie. Prečo ste vlastne neostali pri divadle?

Divadelnú dramaturgiu študuje podstatne viac ľudí, ako ju môže reálne vykonávať. Nie každý sa uplatní, viacerí si nájdu prácu v inom odbore. To bol aj môj prípad.

Hneď po skončení školy sa uvoľnila pozícia redaktora Sme v Trenčíne, ktorú som získal, neskôr som sa presunul na oddelenie domáceho spravodajstva v Bratislave. Ale hoci sa to nezdá, žurnalistika, ani práca, ktorú dnes robím v Transparency International, nemajú až tak ďaleko od divadelnej dramaturgie.

Stále ide o prácu s textom, hoci, samozrejme, štýl písania je odlišný. Všetky tri profesie pracujú aj s informáciami či materiálmi z druhej ruky – dramaturg bežne robí s textami iných autorov, novinár aj analytik Transparency zase často dostáva tipy od čitateľov alebo ľudí, ktorí si všimli nejaký problém v spoločnosti. Jedno inšpiratívne prostredie som tak vymenil za druhé a potom za tretie.

Rozhovor v skrátenej podobe vyšiel v septembrovom čísle pouličného časopisu Nota bene.