Denník N

Ako komunisti cintorínmi podráždili takmer všetkých Bratislavčanov

Cintorín pri Kozej bráne, Bratislava. Foto - Lure.
Cintorín pri Kozej bráne, Bratislava. Foto – Lure.

Pred 35 rokmi sa komunisti pre nesúhlas verejnosti vzdali plánov na „prestavbu“ bratislavských cintorínov. Sedem poučení, ktoré sme vtedy získali, platí aj dnes.

Motto:

Sú cesty tvrdo poznačené
mužovým hnevom.
Cesty, kde vychýli sa náklad
a hrozí pádom.

Vtedy muž
vystúpi naň
a na protivnú stranu
zaváži všetkým, čím je.

Ponúka
v tej chvíli všetko,
čo muž v sebe má.
Až narovná sa k pádu schýlené.

Tu zostúpi a ďalej ide pešo.
Nelačný chvály, vlažný k výplate.

A koľaj,
koľaj vrytá do zeme,
mu povie, čo má vyhraté.  

                                        Milan Rúfus

Deviateho októbra 1982 sme sa listom poďakovali všetkým našim podporovateľom v spore ochranárov a kultúrnej verejnosti s vtedajšou mocou.

V tom spore išlo o budúcnosť bratislavských historických cintorínov – ostrovov zhmotnenej histórie, zelene a pokoja v strede mestského prostredia. Hrozila im prestavba, ktorá by de facto znamenala ich zánik. Tento spor, majúci miestami charakter dramatického zápasu, sa z nášho pohľadu skončil viac-menej víťazne. Zo štyroch existenčne ohrozených historických mestských cintorínov, tri, konkrétne evanjelický Cintorín pri Kozej bráne, Mikulášsky cintorín na Podhradí a židovský neologický cintorín na konci Žižkovej ulice, sa zachovali v takmer nezmenenej podobe.

Zo štvrtého: Ondrejského, ktorý je z nich najväčší a najznámejší, sa síce stratilo veľa cenných náhrobkov, ale aj on si ako celok zachoval veľa zo svojej tradičnej podoby i atmosféry.

Dôvody na „prestavbu“

Čo vlastne začiatkom 80. rokov minulého storočia hrozilo?

Vtedajšie vedenie Bratislavy prišlo so zámerom premeniť staré a vzácne cintoríny v širšom centre mesta na čosi ako parky, uvažovalo sa tu s reštauráciami a stredom jedného mal ísť dokonca trolejbus. Na pôvodnom mieste sa malo zachovať iba niekoľko náhrobkov a niekoľko desiatok ďalších sa malo premiestniť do depozitov. Prihliadalo sa pri tom nielen na kultúrno-historickú či umeleckú hodnotu jednotlivých náhrobkov, ale ešte viac na pôvod toho, kto je pod nimi pochovaný. Išlo o cintoríny náležiace rôznym denomináciám. Dva boli katolícke, jeden evanjelický a jeden židovský, takže komunistom sa týmto výmyslom obdivuhodne podarilo podráždiť takmer všetkých Bratislavčanov.

Hlavné dôvody, ktoré stáli v pozadí zámeru na „prestavbu“ cintorínov, by sa dali pomenovať ako: 1. Ideologický (boli tam pochovaní najmä Nemci, Maďari a Židia, navyše išlo zväčša o príslušníkov bratislavskej „smotánky“). 2. Formálno-štatistický (prekategorizovanie cintorínov na verejnú zeleň). 3. Rýdzo pragmatický (mramor, ktorý sa dá výhodne speňažiť).

Sedem poučení

Bratislavskí ochranári i významná časť kultúrnej verejnosti, vrátane mnohých známych osobností, mali našťastie iný názor a nenechali si ho len pre seba. Vyzvali vtedajšieho primátora a ďalších protagonistov tzv. prestavby historických cintorínov, aby od svojho likvidačného zámeru upustili. Zároveň navrhli vyhlásiť tieto územia za chránené. Spontánne vznikla neformálna koalícia ľudí, ktorým záležalo na tamojšej zeleni, pamiatkach, atmosfére i na pamiatke osobností, ktoré sú tu pochované. Ale tiež na tom, ako má vyzerať diskusia o charaktere mesta (poučenie č. 1 – je treba hľadať prirodzených spojencov a spájať sily).

Okrem ochranárov, pamiatkarov či umelcov patrilo do tejto aktivistickej skupinky aj niekoľko pomerne vplyvných novinárov (poučenie č. 2 – médiá sú pri podobných kauzách veľmi dôležité).

V čase, keď ešte nejestvoval internet ani sociálne siete a noviny boli cenzurované, sme využili ochranársku vývesku na Dunajskej ulici na to, aby sme informovali ľudí o tom, čo sa na cintorínoch chystá (a pomaly už aj deje), a vyzvali verejnosť, aby sa k tomu vyjadrila. Na zber názorov ľudí slúžila pripojená poštová schránka. Aj keď po pár dňoch sme museli „z moci úradnej“ tento „prieskum verejnej mienky“ ukončiť, na tie časy išlo o jedinečný pokus zaangažovať Bratislavčanov (poučenie č. 3 – je treba informovať a získať na svoju stranu verejnosť).

Nič z vyššie uvedeného však stále ešte nestačilo, a tak prišla na rad petícia, v ktorej sme sa zamerali najmä na podpisy známych osobností. V pomerne krátkom čase ju podpísalo viac ako 500 občanov, vrátane mnohých známych osobností. Išlo napríklad o národných umelcov Albína Brunovského, Máriu Kišonovú-Hubovú, Jozefa Kronera, Vladimíra Mináča, Jána Cikkera, Karola L. Zachara, Oresta Dubaya či Jozefa Kostku (poučenie č. 4 – treba získať na svoju stranu známe mienkotvorné osobnosti).

Téme sa venoval Slovenský rozhlas, Nedeľná Pravda, Nové slovo, Technické noviny a niektoré ďalšie médiá. Medializované príspevky vyzneli prevažne v prospech záchrany cintorínov (s výnimkou „hlásnej trúby“ vtedajšej Radnice – Večerníka).

Primátor Martinák i súdruhovia z mestského výboru komunistickej strany zúrili, ale postupne ustupovali. Pristúpili na rokovanie a zistili, že stoja proti presile odhodlaných občanov i odborníkov s podporou známych osobností a odvážnejšej časti novinárskej obce. Po viac ako roku kapitulovali, od zámeru na prestavbu cintorínov ustúpili a Ondrejský cintorín i Cintorín pri Kozej bráne označili dokonca za chránené (poučenie č. 5 – nedať sa zastrašiť a vydržať).

V spomínanom liste z 9. októbra 1982 sa okrem iného písalo: „Vážený priateľ, dovoľ, aby sme Ti vyslovili vďaku za Tvoj zásadový postoj, ktorým si dopomohol k záchrane komplexu hodnôt bratislavských historických cintorínov. Bude pre nás cťou a pre naše mesto nepochybným prínosom, ak sa aj v budúcnosti budeme môcť stretávať pri podobných záslužných akciách na záchranu celospoločenských hodnôt…“ (poučenie č. 6 – je dobré poďakovať sa našim podporovateľom).

Následne sme vydali internú publikáciu (jednu z povestných príloh k zápisnici), kde sme prerozprávali celú kauzu cintoríny v podobe napínavého príbehu (jej zostavovateľom bol Ján Budaj). Pre našich prípadných nasledovateľov v podobných aktivitách sme zostavili súbor či algoritmus krokov, ktoré treba urobiť, ak chcete byť ako aktivista úspešný (autorom som bol ja). Tie kroky sú podobné tomu, čo sme v tomto príspevku nazvali poučeniami (poučenie č. 7 – nakoniec je dobré celú kauzu faktograficky i literárne spracovať a dať jej, pokiaľ možno, pridanú hodnotu metodického charakteru).

Stále slúžia

Bratislavské historické cintoríny aj po 35 rokoch naďalej slúžia ako oázy zelene, pokoja, meditácie a oddychu v strede rušného mesta a sú populárne medzi mladými i starými. Vyšlo o nich niekoľko publikácií. Na plote jedného z nich visí od apríla t.r. pamätná tabuľa od Fera Guldana.

Aj keď cintoríny už nelikviduje „strana a vláda“, ich stav nie je ideálny. A tak od minulej jesene organizujeme príležitostné brigády, počas ktorých sa snažíme vzácne náhrobky dvíhať z blata a dávať ich opäť do vertikálnej podoby.

 

Teraz najčítanejšie