Denník N

Človek ako hádanka

Alfonz Bednár v 80. rokoch. Foto – archív P. K.
Alfonz Bednár v 80. rokoch. Foto – archív P. K.

V pravidelnej rubrike Zabudnuté knihy si dnes pripomíname prvotinu Alfonza Bednára z roku 1954 Sklený vrch. Je to psychologický román písaný v denníkovej forme.

Päťdesiate roky dvadsiateho storočia v našich končinách právom vnímame ako dobu temna – a to nielen v politike, ale i v kultúre. O tom, že aj v problematických časoch môžu vznikať novátorské a kvalitné diela, svedčí okrem Dominika Tatarku aj Alfonz Bednár. Škoda, že na jeho román Sklený vrch si dnes už príliš často nespomíname.

Prototyp: slovenský spisovateľ

Alfonz Bednár sa narodil v roku 1914 v dedinke s rázovitým menom Rožňová Neporadza neďaleko Trenčína – v roľníckej rodine, ako to už na Slovensku bývalo zvykom. Študoval na filozofickej fakulte v Bratislave a v Prahe, neskôr pôsobil ako stredoškolský profesor v Liptovskom Mikuláši a v Bardejove, po druhej svetovej vojne pracoval na Povereníctve informácií. Potom vystriedal viacero povolaní – bol redaktorom a lektorom v niekoľkých vydavateľstvách, či dramaturgom a scenáristom v Slovenskej filmovej tvorbe.

Okrem toho stihol napísať viacero významných románov a noviel, veľmi aktívne prekladal anglickú a americkú beletriu, písal prózy pre deti a vytvoril vysokoškolské skriptá o dejinách slovenskej literatúry.

I keď ho dobová kritika s obľubou zaraďovala do priečinku „povstalecká próza“, predsa len mal širší záber. Venoval sa aj premenám slovenskej dediny v dvadsiatom storočí (román Hromový zub, 1964) a, ak chcel byť v tejto téme naozaj dôkladný a pravdivý, pochopiteľne narazil na cenzúru. Viaceré diela mohli vyjsť až po jeho smrti – tak je to aj v prípade románového cyklu Role (1995).

V druhej polovici šesťdesiatych rokov Bednár písal predovšetkým satirické, alegorické a ironické texty o vtedajšej súčasnosti – kritizoval napríklad malomeštiactvo, honbu za peniazmi a pokrytectvo (občas dokonca z pozície psa, ako v románovom cykle Za hrsť drobných), všímal si nedostatky každodennej slovenčiny a s obľubou si bral na mušku texty populárnych piesní.

Okrem vlastnej tvorby prekladal z angličtiny. K jeho obľúbencom patril Jerome Klapka Jerome, Jack London, Daniel Defoe alebo Ernest Hemingway. Málokto vie, že na konte má aj štyri zväzky príbehov Sherlocka Holmesa, ktoré vyšli v edícii Zelená knižnica v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Ako scenárista spolupracoval predovšetkým s režisérom Štefanom Uhrom, vytvorili spolu legendárne filmy Slnko v sieti (1962) či Organ (1964).

V Tichej doline

Román Sklený vrch prvý raz vyšiel v roku 1954 ako Bednárova knižná prvotina. Pochopiteľne je istým spôsobom zviazaný s dobou svojho vzniku. V 50. rokoch vládnuca komunistická strana vyžadovala používanie istého jazyka a tém, avšak, ako vidíme aj z iných diel tohto obdobia, keď ste „bohom“ venovali nejaký ten obolus v podobe „budovania“ a päťročníc, nechali vás stvárniť vlastné myšlienky, ba dokonca ste mohli uplatniť i veľmi zaujímavé formálne postupy.

To je aj príklad Skleného vrchu, v ktorom sa Bednár dokázal vzoprieť schémam a dobovému klišé o kolektívnom hrdinovi.

Bednár vytvoril psychologický román písaný v denníkovej forme. Próza tohto druhu má v dvadsiatom storočí v európskej literatúre silnú tradíciu a zrejme najpresvedčivejšie sa s ňou dokázal pohrať André Gide. Predstavuje veľkú výhodu v tom, že autor môže ísť viac do hĺbky, precíznejšie vykresliť pocity a pohnútky postavy, ale zároveň písať skratkovitejšie a asociatívnejšie.

Denník si v rozmedzí decembra 1951 a apríla 1952 píše mladá žena Ema Klaasová, ktorá sa snaží vyrovnať so svojou minulosťou. Ema za vojny ujde od rodiny – otec v roku 1942 nastúpil do nemeckej armády, matku odviedlo gestapo – do Tichej doliny, do chaty pod Skleným vrchom. Tu zažije veľkú lásku k Milanovi. Síce sa neskôr rozídu, no dohodnú sa, že o štyri roky sa na tomto mieste znova stretnú. K tomu však nik­dy nedôjde a Ema sa do Tichej doliny neprestajne – vedome, či zdanlivou súhrou okolností – vracia. Do jej života vstúpia postupne ďalší dvaja muži a ona si nesie svoje tajomstvo.

V dobe vzniku Sklený vrch vzbudil značný čitateľský záujem, okrem iného aj pre Bednárovu odvahu, s akou použil výrazové prostriedky, ktoré boli v slovenskej literatúre nové. Rozprával subjektívne, cez prelínanie niekoľkých časových rovín a postupne po vrstvách odhaľoval skryté Emine popudy.

Literárny kritik Albín Bagin o Bednárovi uvádza: „Už v prvotine Sklený vrch sa ohláša myšlienka o nejednoduchosti, nepriehľadnosti ľudského indivídua, od začiatku pre neho človek je zmiešanina a divná bytosť.“ Táto charakteristika neplatí len o výnimočných centrálnych aj okrajových postavách Bednárovho diela, ale o autorovej koncepcii človeka vôbec.

Román je navyše písaný moderným a svižným štýlom, v mnohom inšpirovaným anglickou literatúrou, v ktorej sa Bednár skvelo vyznal. Okrem toho veľkú starostlivosť venoval jazyku, rád využíval slang a hovorovosť, ako to poznáme napríklad z filmu Slnko v sieti.

Zaujímavé je zacitovať z textu na obálke prvého vydania, autorkou je pravdepodobne redaktorka Nora Kocholová: „Sklený vrch Alfonza Bednára, i keď vychádza ako jeho prvý román, nie je románom začiatočníka: o tom svedčí tak jeho formálna istota, ba miestami až virtuozita, ako aj jeho ideovosť, na ktorú sa plne vzťahuje požiadavka Engelsova o skrytosti idey v obraze. Prednosťou románu je i skutočnosť, že ukazuje nové cesty a možnosti slovenskej realistickej prózy.“

Uhýbanie komunistickým velikánom

Samozrejme, bezprostredne v prvej vete bolo treba spomenúť niektorého z komunistických velikánov, ale fungovalo to ako dymová clona, súdruhovia „tamhore“ možno ďalej ani nečítali. Napriek tomu boli Bednárove diela (najmä zbierka noviel Hodiny a minúty – o ľudskej stránke SNP a o neprikrášlenej situácii svetovej vojny) označované vtedajšou kritikou ako „netriedne“ a „abstraktne humanistické“. Dnes nám to znie dobre, ale vtedy išlo o negatívne termíny.

Ďalej sa dozvedáme, že: „Kladom, ale zároveň aj istým nedostatkom tohto románu je skratkovitosť. Autor iba nadhodí alebo skôr iba napovie problém, ale ho nedopovie, nerozvedie do šírky. Takýmto spôsobom sa miestami vyvaruje dejovej rozvláčnosti, ale súčasne sa vystavuje nebezpečenstvu, že čitateľovi isté skutočnosti uniknú.“ A ešte: „Sila románu je najmä v jeho realizme – ktorý miestami hraničí až s naturalizmom, no neupadá doň –, či už ide o chatárske prostredie, alebo opis života na stavbe, ba i o lyrické, refrénovité pasáže venované horám.“

Len pre zaujímavosť – obálku prvého vydania Skleného vrchu navrhol Ján Smrek. Kniha mala päť či šesť ďalších vydaní od šesťdesiatych rokov až po súčasnosť, čo jasne ukazuje jej životaschopnosť. A dostala sa aj do zoznamov povinného čítania pre školy. Napriek tomu v súčasnosti zostáva neprávom zabúdaná.

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie