Denník N

Európska herečka roka: Veľmi rada by som hrala v slovenskom filme, je to môj sen

Alexandra Borbély vo filme O tele a duši.
Alexandra Borbély vo filme O tele a duši.

Alexandra Borbély získala v Berlíne cenu European Film Awards.

Narodila sa na Slovensku a už dlho žije v Budapešti, ale jej najobľúbenejším mestom je momentálne nepochybne Berlín. Najskôr totiž začiatkom roka film, v ktorom hrala hlavnú postavu získal cenu festivalu Berlinale a teraz, na sklonku roka, tam na Európskych filmových cenách (EFA) zažiarila ona sama. ALEXANDRA BORBÉLY sa stala najlepšou európskou herečkou roka za hlavnú postavu v maďarskom filme O tele a duši. Netypická romanca plná symboliky a čierneho humoru sa dá vidieť v našich kinách aj v ponuke televízie Film Europe.

 

Chodia fámy, že na filme O tele a duši často omdlievajú diváci. Môžete to potvrdiť?

Áno, je to tak. Sama som to raz zažila v Budapešti, v mojom obľúbenom artkine, odkiaľ si chodím požičiavať filmy. Pri čakaní na priateľa, ktorý išiel disky vrátiť, som si všimla pred vchodom sanitku.

Keď sa priateľ vrátil, hovorí mi: poď sa pozrieť dnu, zase niekto odpadol na tvojom filme. Išla som sa teda pozrieť dnu, no keď ma žena ležiaca na zemi uvidela, ešte sa jej priťažilo. Sanitári hovorili: tak to ste vy, aspoň vieme, kvôli komu máme piaty výjazd!

Stalo sa to aj vo Varšave, v Prahe, v Uherskom Hradišti. Zaujímavé, že častejšie omdlievajú muži ako ženy a na Západe sa to nestáva: v Mníchove, Zürichu, Berlíne nikomu zle nebolo.

Ktorá scéna špeciálne spôsobuje nevoľnosť? Zabíjanie na bitúnku?

Práveže nie. Je to scéna, kde Márii, mojej postave, tečie krv zo zápästia.

Alexandra Borbély (1986)

Pochádza z dedinky Veľký Cetín pri Nitre, študovala herectvo v Budapešti, účinkuje v divadle Katona József Színház. Hrala vo filme O tele a duši, ktorý získal cenu Zlatý medveď na Berlinale a Maďarsko ho vybralo na cudzojazyčného Oscara.

Film s vami má veľký úspech vo svete. Čo znamená hlavná cena z Berlinale pre kariéru herečky?

To zatiaľ neviem.

Nechodia vám ponuky?

Čakala som, najmä v lete, asi je však priskoro. Zatiaľ dostávam esemesky a gratulácie divákov cez Facebook. Mám istú menšiu rolu v jednom maďarskom filme a čakám na výsledky ďalšieho kastingu. Uvidíme.

Od februára veľa cestujem, najbližšie ma čaká India, budem vo festivalovej porote. Je to fantastické, ale ja by som sa už chcela vrhnúť do práce.

 

Hoci je váš materinský jazyk maďarčina, slovenčinu ovládate veľmi dobre. Neskúšali ste sa hlásiť na herectvo v Bratislave?

Mala som dilemu. Bola som na prijímačkách na VŠMU, dostala som sa do tretieho kola. Chcela som však vyskúšať aj Budapešť. Mala som lásku na Slovensku a on veľmi chcel, aby som zostala. Nevedela som sa rozhodnúť, no tušila som, že keď odídem do Budapešti, náš vzťah asi nevydrží.

Hoci som sa napokon rozhodla pre Budapešť, obe kultúry, maďarská aj slovenská, sú stále vo mne. Doma sme od malička pozerali české aj slovenské rozprávky a filmy, veľmi rada by som hrala v slovenskom, či v českom filme, je to môj sen.

Sledujete nové slovenské filmy?

Videla som Únos, veľmi sa mi páčila Učiteľka a Špina. Som zvedavá na Čiaru.

Kde ste teraz doma? V Budapešti?

Áno, som tam dvanásť rokov. Ale to je také zvláštne, že tam nemám rodinu. Mám tam priateľov, na ktorých sa môžem spoľahnúť, aj divadlo, v ktorom hrám a ktoré je ako veľká rodina. Nie je to však to isté. Každý mesiac sa musím zbaliť a ísť domov, lebo mi to chýba.

Ako sa divadelná herečka dostane k filmu?

Ildikó Enyedi nie je ako iní filmári, chodieva do divadla. Spoznali sme sa vďaka kurzu, ktorý mala so študentmi v našom divadle. Keď do filmu hľadala Máriu, skúšala viaceré moje kolegyne, nie však mňa, mne sľúbila postavu podnikovej psychologičky.

Potom ma raz zavolala na kávu, že mi chce niečo povedať.  Najprv som sa zľakla, že ma už do filmu nechce, ale ona povedala: nechceš si vyskúšať Máriu? Na tú som vôbec ani nepomyslela!

Vravela vám, prečo sa tak rozhodla?

Viem len to, že herečku pre Máriu hľadala veľmi dlho, možno rok a pol. Stále jej niečo nesedelo. Možno ju presvedčila moja rola v Brechtovej hre, kde som hrala naivnú slúžku.

Rozhodnutie sa jej zjavne oplatilo, zacitujme prestížny magazín Variety, ktorý napísal, že váš výkon je „najväčším objavom filmu“.

Kto ma bližšie pozná, ten mi hovorí, že ma tam nevidí. Ja si myslím, že je to najväčší kompliment. Ani ja sama som sa v postave Márie nevidela, okrem jednej scény na konci, keď krájam rajčiny. To je najlepší výkon herca, keď sa zvládne premeniť na nepoznanie.

Museli ste poprieť svoju osobnosť?

Áno, bolo to dosť náročné. Mária je panna, je trochu detská. Musela som potlačiť svoju ženskosť a sexualitu, vydolovať v sebe niečo iné, detské, naivné.

Ildikó Enyedi sa k réžii vrátila po osemnástich rokoch. Ako sa vám spolupracovalo?

Od začiatku som cítila, že toto je niečo špeciálne. Aby som získala ten správny pocit, púšťala mi Ildikó pred nakrúcaním zábery z rôznych filmov. Keď sa ma pýtala, akú bude mať Mária chôdzu, spomenula som si na spolužiačku z gymnázia, ktorá chodila ladne, akoby plávala priestorom. To sa jej páčilo.

Ďalšia vec bol výzor. Pridali mi dlhé vlasy, odfarbili obočie, nesmela som na slnko, mala som byť bledá. Kostýmy boli voľnejšie než moje čísla.

Mária, ktorá pracuje ako kontrolórka kvality mäsa, je plachá a hanblivá osoba, ktorá ťažko nadväzuje kontakty. Má nejakú diagnózu?

Má niektoré autistické črty, napriek tomu ju režisérka nepovažuje za hendikepovanú. Pri písaní scenára Ildikó Enyedi vychádzala zo seba. Vravela mi, že keď bola mladšia, aj ona sa bála nadväzovať kontakty s ľuďmi.

Aby príbeh napísala, nemusela zbierať materiál medzi autistami, všetko dobre poznala. Keď som prvýkrát čítala jej scenár, musela som sa smiať. Z Máriinej úprimnosti, ktorá hovorí presne to, čo si myslí, vyplýva veľa komických situácií.

Čo jej príbeh hovorí o dnešných ľudských vzťahoch?

Pre mňa film hovorí o tom, že každý na svete má niekde partnera. Možno je to naivná predstava, ale ja tomu verím. Keď chceme lásku dosiahnuť, často sa správame sebecky a smiešne. Ďalšia rovina filmu je motív zvierat, v lese či na bitúnku. Z jeleňa v lese cítime krásu aj strach, aj zviera sa bojí, neustále mu hrozí nebezpečenstvo.

Druhá vec je mäso na našich tanieroch, to, ako sa k nám dostáva, čo nevieme a nechceme vedieť. Ildikó tvrdí, že takýto príbeh by sa mohol odohrať všade, ale práve na bitúnku tento kontrast lepšie vyniká.

Niektorí ho označujú za film, ktorý z ľudí robí vegetariánov. Vy to máte ako?

Ja s krvavým mäsom problém nemám, môj otec bol poľovník. Riaditeľ bitúnku sa zbytočne bál, že mi bude nevoľno pri nakrúcaní. Nebolo. Je to strašné, ale človek si zvykne na všetko.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie