(Re)kapitulácia najväčšej reformy školstva v réžii SNS

Autor je analytik INESS

V apríli minulého roka ohlásil minister školstva spolu s programovým vyhlásením vlády cieľ reformovať školstvo. Nemalo ísť o hocijakú reformu, ale najväčšiu reformu za posledných 25 rokov. Pozrime sa, ako si ministerstvo poradilo s touto úlohou za rok a pol – pričom sa zameriame len na regionálne školstvo.

Hneď nasledujúci mesiac v máji vydalo ministerstvo úlohy na rok 2016. V nich bola najdôležitejšia úloha vypracovať Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania. Termín si stanovilo na 1. december 2016, s tým, že v prvom štvrťroku 2017 bude materiál predložený na rokovanie vlády a následne do parlamentu. Asi netreba pripomínať, že ani jedno sa nestihlo.

Národný program ministerstvo do tohto termínu nevypracovalo, ale vypracovalo 20-stranový dokument s cieľmi toho, ako by malo vyzerať to najlepšie školstvo pod slnkom. Dokument bol síce bez nástrojov, finančného krytia a dátumov uskutočnenia, ale zato obsahoval ciele typu:

„Vzdelávanie rozvíja jedinečný potenciál každého dieťaťa v rámci individualizovanej výučby, kde obsah je primeraný veku a potrebám, sú dostupné bohaté učebné materiály a je rozvíjané kritické myslenie, tvorivosť, inovatívnosť, hodnotovosť a zdravý životný štýl, pričom deti už nebudú navštevovať povinnú školskú dochádzku, ale povinne sa vzdelávať.“ Jednoducho ciele, s ktorými nikto nemôže nesúhlasiť. Jediný rozruch vzbudil návrh, aby sa rozšírilo „povinné vzdelávanie“ o dva roky (o rok skôr sa začalo a o rok neskôr skončilo).

V prvom štvrťroku 2017 uzrel svetlo sveta návrh dokumentu Učiace sa Slovensko. Išlo o hlbšie rozpracované ciele z predchádzajúceho dokumentu, kde sa už objavili aj náčrty opatrení, ako sa k vyššie spomínaným cieľom môžeme dopracovať. Konkrétne sa v dokumente píše, že by sa mali:

„Vytvoriť predpoklady k implementácii individualizácie, vytvoriť komplexné predpoklady podpory učiteľov, vytvoriť stratégie inkluzívneho vzdelávania a pre toto všetko vytvoriť personálne, materiálne a finančné podmienky.“

Hlavným problémom tohto dokumentu nebolo ani tak to, že opäť neobsahoval žiadne exekutívne a operatívne časti (kto, kedy a za čo bude robiť). Z pohľadu uskutočnenia reformy bolo jeho hlavným problémom, že to bol dokument vypracovaný skupinou odborníkov a minister, ministerstvo a ani strana SNS (nominujúca ministra) sa k tomuto dokumentu oficiálne neprihlásili, ani nevydali žiadne stanovisko. Nevieme teda ani povedať, či deklarované ciele prijali za svoje ľudia s výkonnou právomocou. Čo vieme povedať s istotou, je, že pán Plavčan nebol tým, kto niečo v slovenskom školstve zreformuje. Odvolanie za korupčné škandály pri eurofondoch dalo bodku za jeho rok a pol dlhým ťažením.

To však neznamená, že v školstve sa medzičasom nediali veci. Diali sa, a „veľké“. Spomeňme aspoň tri: Rozhodnutie pridať jednu hodinu dejepisu pre deviatakov na základnej škole. Aféra zákazu písať nespojitým písmom Comenia Script. A nápad zavedenia nového predmetu branná výchova.

Tieto tri témy tvorili veľkú časť aktivít a mediálnych výstupov ministerstva. Zároveň svojou filozofiou negovali deklarované ciele z odborného dokumentu Učiace sa Slovensko. Ten hovorí o individualizovanom vzdelávaní a väčšom priestore na iniciatívu samotných škôl. Naopak, fakt, že ministerstvo venovalo toľko pozornosti a úsilia mikromanažovaniu detailov, ako je písmo žiakov alebo hodina dejepisu, ukazuje, že predstava zhora diktovaného obsahu je aktuálna aj v novej vláde. A to napriek všetkým vyhláseniam o najväčšej reforme školstva za 25 rokov.

Bodku za doterajšími reformnými plánmi dal poslanec za SNS Anton Hrnko, ktorý okomentoval odbornú konferenciu štátneho tajomníka ministerstva školstva Petra Krajňáka slovami: „Vraj majú hovoriť o nových prístupoch pri výučbe dejepisu a občianskej náuky… Nuž, spolu s Jánom Luxemburským musím konštatovať, že to Pán Boh nedopustí, aby títo ľudia rozhodovali o tom, čo sa bude na slovenských školách učiť v predmete dejepis a občianska náuka… Slovenská národná strana má celkom presnú predstavu, čo sa má na dejepise a občianskej náuke vyučovať, a bez toho, aby som počul čo i len slovo od uvedených pánov a dám, môžem konštatovať, že to je s ich názormi úplne nekompatibilné.“

Pravdepodobnosť toho, že sa Slovensko dočká radikálnej reformy, ktorá by odpolitizovala školstvo, je tak pomerne nízka. A znížila sa ešte po tom, ako predseda Národnej rady a SNS Andrej Danko povedal, že on je tým, kto riadil bývalého ministra Plavčana. Uvidíme, či, kto a ako bude riadiť novú pani ministerku Lubyovú.