Som Ján Volko. Donedávna priemerný futbalista, dnes najlepší slovenský šprintér v histórii

Keď som v roku 2009 sledoval Usaina Bolta, ako v Berlíne prekonal svetové rekordy na 100 aj 200 metrov, ani mi nenapadlo, že raz budeme šprintovať vedľa seba či štartovať spoločne na tých istých majstrovstvách sveta.

O ničom takom som vtedy nesníval a ani som na to nemal dôvod. V tom čase som sa venoval výlučne futbalu, ktorý som hrával od šiestich rokov, hoci som v ňom nevynikal.

Chýbala mi technika a do mužstva, v ktorom hrali moji rovesníci, som sa nezmestil. V starších kategóriách však naše mužstvo nemalo toľko hráčov, a tak som väčšinou hrával tam. A hoci som loptu často stratil, väčšinou som dokázal súperovho hráča dobehnúť a získať ju späť.

Práve tam, na futbale, som si prvýkrát uvedomil, že som o niečo rýchlejší ako ostatní. Všimol si to aj môj otec, ktorý má atletiku veľmi rád, a tak mi navrhol, či by som si nechcel vyskúšať šprint. Súhlasil som.

Prvé veľké preteky, prvá veľká facka

Mal som trinásť rokov, keď som prvýkrát prišiel do bratislavskej atletickej haly Elán a prihlásil sa do miestneho klubu ŠK Kryha. Ďalšie dva roky som sa atletike venoval dvakrát do týždňa a kombinoval ju s futbalom, no keď som mal 15 rokov, rozhodol som sa futbal zanechať a venovať sa výlučne atletike.

Pri svojom rozhodovaní som však vtedy nebral do úvahy, ktorý šport bude pre mňa perspektívnejší. Atletiku som si vybral kvôli partii. Aj na futbale sme boli dobrý tím, no na atletike som spoznal ľudí, ktorí mi boli veľmi blízki, a tak som zostal s nimi. Až čas ukázal, že to bolo správne rozhodnutie.

Aj keď som už ako žiak nemal zlé výsledky, s plnou vážnosťou som sa začal atletike venovať pred štyrmi rokmi.

Začal som trénovať u Naďky Bendovej s odhodlaním zlepšovať sa, no hneď prvá sezóna bola kritická. Zapríčinil som si to však vlastnou hlúposťou. Po tréningu som skákal salto na doskočisku pre žrdkárov, čím som si zavinil roztrhnutie menisku a musel som ísť na operáciu kolena. Celú sezónu som preto maródoval a stihol až jej úplný záver. V lete som štartoval na majstrovstvách Slovenska a na stovke skončil tretí. Až potom sa všetko rozbehlo správnym smerom.

Už v ďalšej sezóne, v roku 2015, prišlo výkonnostné zlepšenie a s ním aj miestenka na prvé významné medzinárodné podujatie – juniorské majstrovstvá Európy.

Na medzinárodnej scéne som síce bol nováčik, ale napriek tomu som tam išiel s ambíciami na dobrý výsledok. Môj výkon bol totiž na štarte štvrtý najlepší a ja som si hovoril, že by to pri troche šťastia mohlo stačiť aj na medailu. No mýlil som sa. Vôbec som to nezvládol a prvý veľký šampionát bol pre mňa veľkou fackou. Tam som si uvedomil, že do pretekov treba ísť skromne, od podlahy, neriešiť, či bude medaila, alebo nie.

Takto nastavený som išiel aj na tohtoročné halové majstrovstvá Európy. Za cieľ som si stanovil postup do semifinále, a keď som sa dostal až do finále, bral som to ako malý zázrak. Až keď zaznel finálový výstrel a jeden z favorizovaných Britov štart pokazil, prebleslo mi hlavou, čo keby som skončil druhý. Ani neviem, prečo mi to vtedy napadlo, ale splnilo sa to. Pred šampionátom som však podobné myšlienky nemal ani raz. S tým, že sa dostanem do finále, som vôbec nerátal.

Trochu iná situácia už bola na majstrovstvách Európy do 23 rokov. Podľa osobných rekordov som na nich mal mať na medailu, no nemyslel som na to. Ako som už písal, zo skúsenosti viem, že mi to zväzuje nohy. O to väčšiu radosť som potom mal zo zlata a striebra. Okrem toho sa mi podarilo splniť limit na majstrovstvá sveta, kde som v behu na 200 metrov postúpil do semifinále.

Nikdy nebudem ako najlepší černosi. Nič to

Európsky a svetový šprint môžeme porovnávať len ťažko. Elitní šprintéri tmavej pleti sú skrátka lepší a mne je jasné, že aj v budúcnosti budú moje šance na účasť vo finále MS či olympiády minimálne. To ma však nijako nedemotivuje. Skôr naopak.

Atletike sa venujem preto, lebo ma to veľmi baví a chcem sa zlepšovať. Ak to tak bude aj naďalej, umiestnenie bude druhoradé. Skôr by ma odradilo, ak by sa mi nedarilo presadiť sa ani na Slovensku a moje výkony by nestačili na účasť v zahraničí. Asi by ma šport až tak nenapĺňal.

Už samotná účasť na olympiáde je pre každého atléta snom a ani u mňa to nie je iné. Najbližšiu šancu mám v roku 2020 v Tokiu. Bolo by skvelé dostať sa tam.

Na svetový šampionát či olympiádu sa však treba v prvom rade kvalifikovať, čo nie je jednoduché. Ak však aj v budúcnosti potvrdím výkony z tejto sezóny, malo by sa mi to podariť.

Peniaze nikdy neboli prvoradé

Okrem športu mi dosť času zaberie aj škola, no zatiaľ sa mi darí všetko stíhať. Na FIIT som v septembri začal tretí ročník zo štvorročného bakalárskeho štúdia.

Aj keď na Slovensku nemôže škola poskytnúť študentom individuálny študijný plán, profesori sú naozaj ústretoví. Teraz mi napríklad dovolili zostaviť si rozvrh podľa seba tak, aby som stíhal tréningy. V semestri tak mám v pondelky deň oddychu od tréningu a celý ho strávim v škole. V utorok a stredu mám cez obed medzeru v rozvrhu, čo využijem na tréning, a vo štvrtok a piatok už mám voľno v škole, čiže budem môcť trénovať aj dvojfázovo.

Musím uznať, že vďaka výsledkom z aktuálnej sezóny by sa dalo určitý čas fungovať aj vďaka behu, no živiť sa atletikou dlhodobo pokladám za mimoriadne náročné. Peniaze som však pri športovaní nikdy nevnímal ako motiváciu. Skôr som v atletike videl príležitosť, vďaka ktorej môžem precestovať svet a objaviť nové krajiny. Na prípadné zárobky som sa nikdy nesústreďoval.

Ak však budem zdravý a budem mať na to, aby som sa zlepšoval, chcel by som súťažiť aj dlho po skončení školy. Navyše mám tú výhodu, že práca za počítačom nie je fyzicky náročná a je možné kombinovať ju s plnohodnotným atletickým tréningom.

Na česť a slávu Božiu

Pri pretekoch či tréningoch – úspešných či neúspešných – sa snažím nezabudnúť na to, že to robím na oslavu Boha, a viackrát som to spomenul aj vo svojich vyjadreniach.

Samozrejme, nechcem sa za každú cenu hrať na nejakého evanjelistu a obracať ľudí, no odmalička ma rodičia viedli k viere a pokladám ju za správnu vec, ktorá mi v živote pomáha.

Hovorím si, že keď už som dostal od Boha talent, je správne nezabudnúť na to a nemám dôvod hanbiť sa vyjadriť to aj verejne.

Keď už hovorím o talente, myslím si, že ten tvorí možno 30, maximálne 40 percent celkového úspechu. Ak totiž niekto má talent a nechce sa mu trénovať alebo nemá šťastie na trénera, tak sa jeho potenciál nenaplní.

Ja som to šťastie mal. S trénerkou si maximálne rozumiem, vie ma plne pochopiť, presne vie, čo na mňa platí, a má veľkú chuť a zanietenie pre atletiku. To pokladám za najdôležitejšie.

Navyše mi v začiatkoch veľmi pomohol aj jej manžel, ktorý mi zaplatil prípravu a sústredenia, vďaka čomu som sa výkonnostne posunul. Ak by som vtedy nemal takúto pomoc, myslím si, že by som sa nedostal na takúto úroveň.

Vraj mám vytrvalosť na špičkovej slovenskej úrovni

V mojom prípade však talent určite zohral svoju úlohu. Keď som bol na testoch, odborníci mi povedali, že okrem rýchlostných mám aj výborné vytrvalostné parametre. Dokonca až niekde na úrovni Jozefa Repčíka, slovenského rekordéra v behu na 800 metrov. Aj preto mi odporúčali, aby som skúsil beh na 400 metrov alebo dokonca osemstovku či desaťboj, ja sa však chcem nateraz sústreďovať aj naďalej na šprint.

Prioritou zostáva šprint na 100 a 200 metrov. Ak sa však raz v budúcnosti na dvestovke výkonnostne zastavím, určite budem uvažovať o prechode k štyristovke.

V tejto chvíli si však myslím, že stále mám rezervy, aby som sa na najkratších tratiach zlepšoval. Predovšetkým v behu na 200 metrov sa dá v tréningoch viac nabehať a takisto sa dá posunúť v silovej príprave. Stále mám rezervy aj v technike behu či technike štartu, myslím si však, že už nie sú také výrazné.

Jedným z detailov, ktorý ma môže posunúť, je aj stravovanie. V tomto smere zatiaľ s trénerkou nie sme striktní a stravu špeciálne neupravujeme. Snažím sa všeobecne vyhýbať príliš nezdravým veciam, no na nič konkrétne sa nezameriavame. Postupom času sa k tomu určite dostaneme, no teraz vidím viacero oblastí, ktoré ma môžu posunúť vpred výraznejšie, a na tie sa chcem sústrediť. Keď už budeme mať pocit, že sa nedá posunúť inde, určite budeme klásť dôraz na stravu. Tá však podľa mňa rozhoduje len o detailoch.

Ak mám však byť úprimný, až tak jednotlivé body možného napredovania nesledujem a skôr sa snažím plniť tréningové pokyny.

Aj keď sa to možno niekomu nemusí zdať, tréning šprintéra je mimoriadne pestrý. Dvakrát do týždňa máme silovú prípravu, no veľa času zaberú aj iné veci – tempové behy, rozvíjanie všeobecnej vytrvalosti, schody, kopce, odrazy, veľa hodov medicinbalom a podobne. Klasický šprint, ktorý má podráždiť rýchle vlákna, je vždy aspoň raz v týždni, no tvorí len zlomok celkovej prípravy. Samozrejme, keď sezóna vrcholí, šprintérskych tréningov je viac.

Čo sa týka samotného trénovania, aj ja, asi tak ako každý, mám pár tréningov, ktoré veľmi nemusím a do ktorých sa mi nechce. Je mi však jasné, že sú rovnako potrebné ako tie, ktoré ma naozaj bavia, a preto sa zapriem a snažím sa ich zvládnuť.

Bolta som vedľa seba nevnímal

Keď už prídu samotné preteky, vždy ich prežívam a pred každým štartom pociťujem určitú nervozitu. Ako šprintér absolvujem omnoho viac štartov ako napríklad vytrvalci, pretože často bežím dve disciplíny a v rámci nich aj rozbehy, semifinále či finále. Dalo by sa preto predpokladať, že pri toľkých štartoch si na stres zvyknem, no u mňa to neplatí.

Rozcvička pred pretekmi trvá približne hodinu a počas nej sa istej nervozity nedá zbaviť. Len čo však zakľaknem do blokov a čakám na výstrel, nervozita je preč. Každý sa sústreďuje už len na svoj výkon.

Aj keď som v lete v Ostrave bežal vedľa Usaina Bolta, jeho prítomnosť som si počas behu vôbec neuvedomoval. Šprint je príliš krátky na to, aby som také veci stíhal registrovať. S odstupom času to však vnímam ako veľký zážitok.

Finále na ME v Berlíne – to by bola paráda

Uvedomujem si, že po vydarenom roku 2017 budú očakávania verejnosti vyššie, a určite spravím maximum pre to, aby som ich naplnil. Tlak si však nechcem pripúšťať. Hlavné je pre mňa to, aby som športom robil radosť svojim najbližším, na ktorých mi najviac záleží.

Ak mám však predsa hovoriť o konkrétnych plánoch do budúcej sezóny, jej prvým vrcholom budú marcové halové majstrovstvá sveta v Birminghame a potom v lete majstrovstvá Európy v Berlíne. Ak by sa mi na nich podarilo dostať do finále, bola by to paráda.

Text vznikol po rozhovore reportéra Petra Kováča s Jánom Volkom.