Fedor Gál: Mali sme počas revolúcie odstaviť komunistov? My, demokrati?

Tento text je úryvkom z novej knihy Ešte raz a naposledy.

Prečo ste na kandidátku Verejnosti proti násiliu pustili komunistov?

Mali sme tu komunistov štyroch druhov – bývalých, ktorých vyhádzali po roku 1968, kariérnych, teda tých, čo si z toho urobili zamestnanie, takzvaných komunistov, čo vstúpili do strany, aby mohli viesť vedecké tímy, nemocnice či podniky zahraničného obchodu alebo aby ich deti mohli študovať, a komunistov z presvedčenia. Tých posledných bolo najmenej.

Kto bol teda komunista? Veď medzi nich patrilo 1,5 milióna ľudí v Československu. Sme malá krajina. Povedať si v čase, keď sa mení režim a chceme začať znovu a inak, že komunistov úplne vylúčime z demokratického verejného života, mi pripadalo ako politická perverznosť. Tobôž, ak by sme to mali urobiť celoplošne. Vinu predsa treba zvažovať individuálne.

To už nehovorím o tom, že na kandidátke VPN boli aj ľudia ako Jožo Kučerák či Paľo Hoffman, bývalí komunisti, ale zároveň skvelí ekonómovia. Navyše mnohým sa už členstvo v strane vytknúť nedalo, veď svoje stranícke knižky pozahadzovali, hneď ako vedeli, že režim padne.

A to nebol problém? Prezliecť kabát a postaviť sa v smere aktuálneho vetra?

Pre mňa je informácia, že niekto prestal byť komunistom pred tromi mesiacmi, rovnaká ako tá, že ním prestal byť pred rokom či dvadsiatimi. Viesť demarkačnú líniu konkrétnym dátumom odchodu zo strany je holý nezmysel. Medzi komunistami boli nielen karieristi a darebáci, ale aj odborníci. Mali sme ich odstaviť? My, demokrati?

Tak pri lustráciách odstavíte z kandidátky aj ľudí, čo podpísali spoluprácu pod nátlakom kdesi v uránových baniach v Jáchymove, ale komunisti, čo otočili kabát, lebo pochopili, že inak majú po kariére, už vyhovovali?

November 1989 bol spoločensko-politické cunami. Erupcia. Keď sa ti to valí na krajinu, postav sa do tej vlny a skús rozdeľovať kvapky doprava a doľava. Skús ich v takej situácii filtrovať či selektovať. Veď to je nemožné.

Zabúdaš aj na to, že komunistická mentalita nebola iba súčasťou hláv bývalých či aktuálnych komunistov, mali ju v sebe všetci. Kus komunistu je v každom, kto v tom režime prežil detstvo, dospievanie a časť dospelosti.

Súčasťou toho je strach byť otvorený, strach povedať, čo si myslím, úzkosť z úprimnosti, lokajstvo voči nadriadeným autoritám. A takíto invalidní sme tu boli skoro všetci. Aj ja. Dokonca si trúfam povedať, že sa to týka ešte aj našich detí.

Byť rebelom v totalite rovnako nie je normálna cesta životom, istým spôsobom sú teda postihnutí aj samotní hrdinovia, disidenti. Koľkí vlastne obetovali svoje životy v boji s komunistami? Veľa ich naozaj nebolo. Koľkí podpísali Chartu 77?

Nehrala rolu v zostavovaní kandidátky do prvých slobodných volieb najmä popularita jednotlivých ľudí?

Jasné, veď pred voľbami v roku 1990 bolo medzi desiatimi najobľúbenejšími politikmi na Slovensku deväť bývalých komunistov. Vrátane Milana Čiča, Alexandra Dubčeka či Mečiara. Teraz si predstav, že by sme sa postavili proti, vyhlásili, že sme antikomunisti z presvedčenia, a tých ľudí nepustili na kandidátku.

S tým, že jednotkou na nej bude Gál, dvojkou Zajac, trojkou Langoš, štvorkou Bútora, päťkou Bútorová a podobne. Koľko percent by sme získali vo voľbách? Neprešli by sme ani len päťpercentnou hranicou.

Čiže nakoniec to bol racionálny kalkul, že bez komunistov to nejde?

Racionálny kalkul s tým, že ak prehráš voľby, nemôžeš reformovať spoločnosť, ekonomiku ani sociálny systém. Ako inak by sme mohli realizovať svoje vízie? Navyše tých ľudí sme predsa zaviazali lojalitou k nášmu programu.

K tomu sme vedeli, že ak uspejeme vo voľbách, mnoho dobrých ľudí sa dostane aj do parlamentu, na úrady, zastupiteľstvá, do manažérskych pozícií v podnikoch, všade. Pozerať na kandidátku len podľa podielu bývalých komunistov nie je správne.

Bola pozícia šéfa VPN platená?

Platy najskôr dostávali len tí, čo boli kooptovaní do vládnych a parlamentných funkcií, prípadne do podnikov. My, čo sme robili v centrále, sme dlho platení neboli. Až neskôr, tuším v marci 1990, prišiel ekonóm VPN Ivan Trokan a povedal, že ak nemáme výplaty, je to vlastne protizákonné.

Potešilo ma to, lebo som mal dve deti a celé dni drel. Spýtal som sa ekonóma, koľko dostáva šéf koordinačného centra Juro Flamik. Odpovedal, že okolo sedemtisíc korún, tak som žiadal rovnakú sumu. Na hodinovú mzdu to ani nejdem prepočítavať, lebo v práci sme sa nezastavili celé mesiace.

Na akom aute si jazdil pred revolúciou?

Žiadne som nemal.

Keď ťa začala voziť ochranka, nezamávalo to s tebou?

Na dobré sa zvyká ľahko a rýchlo. A tak som si aj ja zvykol, že ráno ma pred domom čakala ochranka a odviezla ma do roboty. Rýchlo si zvykneš aj na to, že sekretárka ti prinesie obed na stôl do kancelárie a že ak máš chuť na poldeci, ihneď k tebe doputuje. Keď potom o toto všetko prídeš, odvykáš si len ťažko. Veľmi ťažko. Viem o mnohých, ktorí s tým mali problém.

Tieto atribúty moci sú teda veľkým lákadlom a dokážu lámať charaktery, najmä ak si na čosi také nebol pripravovaný. Takého Karla Schwarzenberga tým neohúriš. Jeho si nekúpiš, lebo to mal stále.

Tvojou osobnou šoférkou bola Marta Čermáková. Je pravda, že kradla dokumenty VPN?

Šoférov vo VPN bolo viac, tuším štyria, ona bola jednou z nich. Kto potreboval ísť autom, niekoho si vzal. Raz mi jedna vysoká čiernovláska z Maďarskej nezávislej iniciatívy povedala, že deň predtým kdesi popíjali a Čermáková sa tam chválila, že má doma kompromitujúce papiere na VPN.

Zavolal som Juraja Flamika a tuším ešte niekoho a šli sme za generálnym prokurátorom. Poslal k nej políciu a pod jej posteľou sa naozaj našli dve debny dokumentov nakradnutých vo VPN. Čermákovú zaistili, na druhý deň som vypovedal pred vyšetrovateľom a ten mi naznačil, že akcia ide smerom z nebies. Zjavne šlo o pokyn zhora a ju len niekto riadil.

Naozaj šlo o kompromitujúce materiály?

Nie, boli to štandardné papiere, ktoré sa zhromažďovali v kanceláriách VPN – politické dokumenty, účtovnícke veci ako faktúry a podobne. Čermákovú pustili z vyšetrovacej väzby a potom som sa dozvedel, že robí šoférku pre HZDS. Pokiaľ viem, nebola nikdy odsúdená.

Hovoril si, aký bol v budove VPN frmol. Až sa bojím spýtať, ako ste sa správali k financiám.

Laxne. Raz som šiel z kancelárie a stáli tam dvaja chalani, ktorí tvrdili, že sú z nejakého seminára. Možno katolíckeho, neviem. Vybrali z vreciek hŕbu peňazí a strčili mi ich do ruky. Otočil som sa, vošiel do kancelárie, hodil peniaze Márii Filkovej a ona ich zase hodila do šuplíka.

Takto končili mnohé z nich, pričom sa používali na kampaň, na réžiu VPN, na všetko, lebo od štátu sme nemali ani halier. Inokedy ma pozvali do Švajčiarska, kde krajania taktiež vytiahli balík peňazí a povedali, že je určený pre VPN. Doniesol som ho, dal ho Ivanovi Trokanovi a ten ho hodil do nejakého kredenca. Tam tie peniaze boli, až kým sa nerozpadla VPN a nevzniklo HZDS.

Vtedy vznikla nejaká komisia, ktorá delila majetok. Jeden z jej členov prišiel za mnou a ukázal mi balík švajčiarskych frankov v kredenci. Takto sme fungovali, taký vzťah sme mali k peniazom a hospodárskej agende.

Dosť ľahkovážny.

Z dnešného pohľadu, z vtedajšieho pohľadu to ľahkovážne nebolo. Predstav si, že si účastníkom revolúcie, erupcie, v dôsledku ktorej sa všetko mení, a zrazu si máš ísť do papiernictva kúpiť papiere či do obchodu kravatu. Zapisoval by si to? Veď my sme nemali ani len ľudí, ktorí by nám zapisovali, kde máme byť zajtra o piatej. V revolučných časoch takmer nič nemá charakter štandardného politického života. Okrem toho – VPN nebola nikdy pristihnutá pri ekonomických podvodoch.

Peniaze z kredenca mohli zmiznúť a nik by si to nevšimol. A ktovie, koľko peňazí zmizlo, keď ste nemali detailnú evidenciu príjmov a výdavkov.

Samozrejme, že zmiznutie nejakých peňazí by si nik nevšimol. Na vrátnici sme dlho mali papierovú škatuľu, do ktorej hocikto z návštevníkov a fanúšikov VPN hodil peniaze a odišiel. Čo ja viem, či niekto z tej škatule nevyberal nejaké sumy a nešiel za ne do krčmy? Som si však istý, že deväťdesiatim deviatim percentám ľudí vo VPN by krádež peňazí ani len nenapadla. Či tam však nebola aj nejaká sviňa, netuším.

Vravel si mi, že o jednej svini si vedel.

Zamestnali sme chlapíka, ktorý za nami prišiel, že má deti a nemá čo jesť. Aby si zarobil, dali sme mu miestnosť, kde xeroxoval materiály VPN. Raz som náhodne otočil jeden papier a zistil, že kopíruje antisemitské plagáty so mnou ako hlavným hrdinom. Nemal som v sebe ani toľko tvrdosti, aby som ho kopol do zadku a vyhodil. Musel to urobiť Peter Tatár.

Ako vidíš, dvere boli otvorené fakt pre každého. Aj pre hajzlov. Detektor charakterov sme na vrátnici fakt nemali. Apriórnym princípom fungovania VPN bola dôvera. Ale nech si myslím hocičo, nikomu neviem nič dokázať, tak to už ani neriešme. Podobných prípadov by som vedel opísať oveľa viac, ale načo?

V časoch, keď vznikalo HZDS, sa o tebe šírili reči, že máš prepychovú vilu, že v Prahe staviaš novú, že si alkoholik, násilník, zlodej a úplatkár.

Realita bola taká, že som býval na sídlisku v Dúbravke a nemal ani len auto. Mojou pozíciou trpeli deti aj manželka – čo mám k tomu povedať? Tieto konšpirácie boli sčasti produktom ľudovej tvorivosti, sčasti ich niekto vyrábal zámerne.

Eugen Gindl raz na VPN priniesol informáciu, že sa schádza zvláštny štáb ľudí, ktorí chystajú kompromitujúce materiály na predstaviteľov VPN ako ja, Kňažko a Budaj. Raz sme tam dokonca poslali delegáciu, ktorú tvoril Oleg Pastier a Mečiar.

Čo zistila?

Mečiar záhadne nechal Olega pred dverami a vošiel dovnútra s tým, že všetko vybaví. Oleg, čestný chlap a odporca bývalého režimu, mi to prezradil až po rokoch. Starí harcovníci komunizmu, zväčša takzvaní šesťdesiatosmičkári, teda ani náhodou nesedeli nečinne a Mečiar vždy vedel, s kým sa spojiť, aby mu to prospelo.

Je inak zvláštne, ako si komunisti vždy dokážu zachovať mentalitu svojej hviezdnej životnej epizódky. Akoby ich vôbec nevyhádzali zo strany a neprežili kariérne či osobné obmedzenia. Napriek tomu, čomu čelili za normalizácie, sa zase len prihlásili k socializmu, hoci s ľudskou tvárou. Ja tomu fakt nerozumiem. Ako môže byť niekto po tom všetkom komunista? Ešte ani ten Dubček nič nepochopil.

Netýka sa to všetkých, napríklad Miroslava Kusého. A to bol pôvodne marxista a ideológ komunistov ako vyšitý.

Máš pravdu, lenže on je vzácny kus človeka.

Nemal si počas revolúcie zdravotné problémy? Kombinácia zlej stravy, fajčenia, stresov a nedostatku spánku mohla robiť svoje.

Práveže mal. Dvakrát na mňa prišla strašná fyzická kríza. Prvýkrát som dostal šialené kŕče a vracal som, tak ma sanitka odviezla na pohotovosť na Kramáre. Nechali ma hodinu čakať, dokonca som počul, ako sa o mne bavia sestričky s doktorom, že ma tam majú nechať sedieť ďalej.

Potom ma obliekli do nemocničného mundúra, hodili na izbu a kašľali na mňa. Našťastie za mnou prišiel lekár Peter Tatár, a tak som odtiaľ ešte pred prvou vizitou utiekol. Správali sa tam ku mne neuveriteľne.

Druhýkrát na mňa prišla strašná slabosť. To už som rovno kontaktoval Paľa Traubnera, výborného neurológa. Ochranka ma potom každé ráno vozila k nemu na infúzie. Staval ma na nohy dosť dlho, pričom o tom nik nevedel. Ani moja žena, nieto ľudia z VPN. Drel som však ďalej, a až dnes sa čudujem, koľko som vtedy vydržal.

Podobne pracovali ľudia po celej krajine. A možno ešte lepšie, len nemali tú možnosť byť každý deň v médiách. A práve toto je étos Novembra. Tie stovky zanietených ľudí od Bratislavy po Košice. Nie vyhlásenia o slobode, demokracii či ľudských právach, ale samotní ľudia, čo to oddreli.

Aj preto Budajovi nikdy neodpustím, že robí z Novembra akt mocenskej hry, kde on bol ten spravodlivý a ľudia ako Zajac či Gál tí zlí. Najviac ma, samozrejme, uráža, keď do týchto fantastických fabulácií zamieša aj Václava Havla a Občianske fórum.

Môj známy a tvoj ostrý kritik, Alino Haviar, mi spomínal, že si v časoch revolúcie nemal správny marketingový obal, ktorý predáva. Nevyčíta ti, že si to rozbabral a nechal tak, ale to, že si „neprekukol“ Mečiara a nezabezpečil kontinuitu. A aj to, že si neostal ako sivá eminencia v pozadí, ale hrabal sa na obrazovku, z ktorej si na voličov pôsobil kontraproduktívne, čím si VPN sťahoval body.

Prepáč, že odpoviem tvrdo, ale to, čo ti ten známy uviedol, je chujovina nad chujovinu. Nikdy som sa do médií nedral, ony chodili za mnou. Vieš si predstaviť, že ako významný predstaviteľ VPN by som ich odmietal? Veď to je nemysliteľné. Plnil som očakávania spojené so svojou rolou. Jasné, mohol som cúvnuť, zdrhnúť. Nespravil som to. Možno aj preto, že vo mne bol ešte jeden Fedor – ambiciózny líder.

Druhá vec – sivá eminencia nie je rola pre mňa. Nemám na to žiadne predpoklady. Sivou eminenciou môže byť trebárs Sergej Michalič, nie Fedor Gál. Totálna hlúposť. Po tretie – to, že ma verejnosť vnímala ako výraznú postavu VPN, je jednoducho fakt. Že chvíľu ma vnímala pozitívne a potom negatívne, je rovnako fakt. V oboch prípadoch ma však vnímala ako tvár VPN. A to bola zrejme moja misia.

VPN nakoniec prehrala, ale so cťou. Áno, odvolanie Mečiara bolo našou prehrou. Ako šéf VPN som bol tvár toho odvolávania a musel som odísť zo Slovenska. Naozaj to však bola prehra? Veď sme reprezentovali hodnoty, nie gaunerstvo.

Podľa viacerých pamätníkov si na verejnosti pôsobil príliš tvrdohlavo, ultimatívne, bez schopnosti dať za pravdu iným.

Na moje vystupovanie v tom čase existovali dva typy reakcií. Na VPN ma ľudia mali radi. Bol som komunikatívny, s každým som si dal cigaretku, každé ráno som preliezol celý dom, s každým som podebatoval. Podobný pocit zo mňa ľudia majú, keď ma stretnú naživo – v krčme, na ulici, kdekoľvek.

Žiaľ, v médiách pôsobím ako čert. Jednak svojím výzorom, jednak svojou rétorikou. Hovorím tvrdo, stručne a veľmi vecne. Mediálnemu dojmu to neprospieva. Keď idem do televízie, ešte aj dnes mi žena vždy povie, aby som tam nebol ako bubák.

Ako vlastne vnímaš sám seba?

Peter Zajac povedal, že som v podstate mäkký človek. V Izraeli sa hovorí, že tamojší muži sú sabra. To je kaktus, ktorý má hrubé listy, strašné silné pichliače, vo vnútri je však mäkký a šťavnatý. A ja som tiež sabra.

Uvedomujem si však aj to, že vlastne celé roky trpím akousi rozpoltenosťou – cítim potrebu verejne hlásať niektoré svoje postoje, ale súčasne sa mi zdá, že príliš otŕčam svoje ego.