utorok

Fedor Gál: Mali sme počas revolúcie odstaviť komunistov? My, demokrati?

Dvere boli otvorené fakt pre každého. Aj pre hajzlov. Detektor charakterov sme na vrátnici nemali.

Tento text je úryvkom z novej knihy Ešte raz a naposledy.

Prečo ste na kandidátku Verejnosti proti násiliu pustili komunistov?

Mali sme tu komunistov štyroch druhov – bývalých, ktorých vyhádzali po roku 1968, kariérnych, teda tých, čo si z toho urobili zamestnanie, takzvaných komunistov, čo vstúpili do strany, aby mohli viesť vedecké tímy, nemocnice či podniky zahraničného obchodu alebo aby ich deti mohli študovať, a komunistov z presvedčenia. Tých posledných bolo najmenej.

Kto bol teda komunista? Veď medzi nich patrilo 1,5 milióna ľudí v Československu. Sme malá krajina. Povedať si v čase, keď sa mení režim a chceme začať znovu a inak, že komunistov úplne vylúčime z demokratického verejného života, mi pripadalo ako politická perverznosť. Tobôž, ak by sme to mali urobiť celoplošne. Vinu predsa treba zvažovať individuálne.

To už nehovorím o tom, že na kandidátke VPN boli aj ľudia ako Jožo Kučerák či Paľo Hoffman, bývalí komunisti, ale zároveň skvelí ekonómovia. Navyše mnohým sa už členstvo v strane vytknúť nedalo, veď svoje stranícke knižky pozahadzovali, hneď ako vedeli, že režim padne.

A to nebol problém? Prezliecť kabát a postaviť sa v smere aktuálneho vetra?

Pre mňa je informácia, že niekto prestal byť komunistom pred tromi mesiacmi, rovnaká ako tá, že ním prestal byť pred rokom či dvadsiatimi. Viesť demarkačnú líniu konkrétnym dátumom odchodu zo strany je holý nezmysel. Medzi komunistami boli nielen karieristi a darebáci, ale aj odborníci. Mali sme ich odstaviť? My, demokrati?

Tak pri lustráciách odstavíte z kandidátky aj ľudí, čo podpísali spoluprácu pod nátlakom kdesi v uránových baniach v Jáchymove, ale komunisti, čo otočili kabát, lebo pochopili, že inak majú po kariére, už vyhovovali?

November 1989 bol spoločensko-politické cunami. Erupcia. Keď sa ti to valí na krajinu, postav sa do tej vlny a skús rozdeľovať kvapky doprava a doľava. Skús ich v takej situácii filtrovať či selektovať. Veď to je nemožné.

Zabúdaš aj na to, že komunistická mentalita nebola iba súčasťou hláv bývalých či aktuálnych komunistov, mali ju v sebe všetci. Kus komunistu je v každom, kto v tom režime prežil detstvo, dospievanie a časť dospelosti.

Súčasťou toho je strach byť otvorený, strach povedať, čo si myslím, úzkosť z úprimnosti, lokajstvo voči nadriadeným autoritám. A takíto invalidní sme tu boli skoro všetci. Aj ja. Dokonca si trúfam povedať, že sa to týka ešte aj našich detí.

Byť rebelom v totalite rovnako nie je normálna cesta životom, istým spôsobom sú teda postihnutí aj samotní hrdinovia, disidenti. Koľkí vlastne obetovali svoje životy v boji s komunistami? Veľa ich naozaj nebolo. Koľkí podpísali Chartu 77?

Nehrala rolu v zostavovaní kandidátky do prvých slobodných volieb najmä popularita jednotlivých ľudí?

Jasné, veď pred voľbami v roku 1990 bolo medzi desiatimi najobľúbenejšími politikmi na Slovensku deväť bývalých komunistov. Vrátane Milana Čiča, Alexandra Dubčeka či Mečiara. Teraz si predstav, že by sme sa postavili proti, vyhlásili, že sme antikomunisti z presvedčenia, a tých ľudí nepustili na kandidátku.

S tým, že jednotkou na nej bude Gál, dvojkou Zajac, trojkou Langoš, štvorkou Bútora, päťkou Bútorová a podobne. Koľko percent by sme získali vo voľbách? Neprešli by sme ani len päťpercentnou hranicou.

Kúpiť knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom o celom jeho živote s názvom Ešte raz a naposledy – koniec príbehu si môžete tu – kliknite.

Čiže nakoniec to bol racionálny kalkul, že bez komunistov to nejde?

Racionálny kalkul s tým, že ak prehráš voľby, nemôžeš reformovať spoločnosť, ekonomiku ani sociálny systém. Ako inak by sme mohli realizovať svoje vízie? Navyše tých ľudí sme predsa zaviazali lojalitou k nášmu programu.

K tomu sme vedeli, že ak uspejeme vo voľbách, mnoho dobrých ľudí sa dostane aj do parlamentu, na úrady, zastupiteľstvá, do manažérskych pozícií v podnikoch, všade. Pozerať na kandidátku len podľa podielu bývalých komunistov nie je správne.

Bola pozícia šéfa VPN platená?

Platy najskôr dostávali len tí, čo boli kooptovaní do vládnych a parlamentných funkcií, prípadne do podnikov. My, čo sme robili v centrále, sme dlho platení neboli. Až neskôr, tuším v marci 1990, prišiel ekonóm VPN Ivan Trokan a povedal, že ak nemáme výplaty, je to vlastne protizákonné.

Potešilo ma to, lebo som mal dve deti a celé dni drel. Spýtal som sa ekonóma, koľko dostáva šéf koordinačného centra Juro Flamik. Odpovedal, že okolo sedemtisíc korún, tak som žiadal rovnakú sumu. Na hodinovú mzdu to ani nejdem prepočítavať, lebo v práci sme sa nezastavili celé mesiace.

Na akom aute si jazdil pred revolúciou?

Žiadne som nemal.

Keď ťa začala voziť ochranka, nezamávalo to s tebou?

Na dobré sa zvyká ľahko a rýchlo. A tak som si aj ja zvykol, že ráno ma pred domom čakala ochranka a odviezla ma do roboty. Rýchlo si zvykneš aj na to, že sekretárka ti prinesie obed na stôl do kancelárie a že ak máš chuť na poldeci, ihneď k tebe doputuje. Keď potom o toto všetko prídeš,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 103524 z vás dostáva správy e-mailom