Denník N

Nestojí nič, že sa lekár predstaví predtým, ako vám strčí ruky do vagíny, hovorí režisérka filmu o pôrodoch

Zdroj: Before I met you
Zdroj: Before I met you

Zuzana Límová nakrútila film Medzi nami, ktorý ukazuje rutinu a neosobnosť pôrodov na Slovensku. V troch najväčších bratislavských pôrodniciach strávili filmári tri mesiace.

Režisérka Zuzana Límová si myslela, že jej jediná dcéra Ema príde na svet za iných okolností. Dievčatko sa narodilo o mesiac skôr, ako bol stanovený termín, a stalo sa tak v pôrodnici na Kramároch (Univerzitná nemocnica v Bratislave).

„Študovala som v Taliansku, chodila som sa tam pozerať po pôrodniciach, a keď som sa zo dňa na deň ocitla na Kramároch, bola som prekvapená, ako to tam funguje. Pripadalo mi to neuveriteľné.“

Už vtedy si povedala, že by o tom mal niekto spraviť film. „Pôrodnica je svet vo svete, má úplne iné pravidlá ako ten vonkajší.“ Nakoniec film nakrútila ona s medzinárodným tímom. Kameramanka bola Nemka, strihačka Talianka. Počas svojej práce hovorila s desiatkami žien a zdravotníkov, s odborníkmi aj s ľudskoprávnymi organizáciami.

Život v troch najväčších pôrodniciach

Film Medzi nami (Before I met you) bude mať premiéru 16. októbra. Bývalé vedenie  Univerzitnej nemocnice v Bratislave sa ho snažilo zastaviť, autori filmu tvrdia, že ich zablokovali na niekoľko mesiacov. Už pred premiérou sa vyhrocuje aj diskusia o filme na internete.

Tím tvorcov vlani vo februári a v marci dostal od vtedajšieho vedenia nemocnice možnosť zachytiť život všetkých troch bratislavských pôrodníc (Antolská, Kramáre, Ružinov). Film podľa režisérky len ukazuje, ako vyzerajú bežné pôrody, a rutinu v pôrodniciach. O svojich zážitkoch hovoria tri matky, jednou z nich je Límová.

„V našich pôrodniciach sa radosti materstva môžu ľahko premeniť v opak. Izolované od blízkych sa ženy potýkajú s prísnym režimom, osamelosťou a ťažko pochopiteľnými praktikami,“ hovorí.

Nový riaditeľ Univerzitnej nemocnice v Bratislave Juraj Kovács film nevidel. Jeho stiahnutie žiadať nebude. Ďalšia diskusia o tom, ako dnes vyzerajú pôrody na Slovensku, sa môže začať.

Zdroj: Before I met you

Zotaviť sa fyzicky aj psychicky

„Necítila som sa najlepšie. Fyzicky ani psychicky. Bolo pre mňa náročné starať sa o dcéru,“ opisuje Límová svoj stav po návrate z nemocnice. Po pôrode to nie je ojedinelý pocit. Psychiater Jozef Hašto v rozhovore pre knihu Ešte netlačte potvrdil, že to nie je zriedkavé.

„Nedávno bola uverejnená zahraničná štúdia, podľa ktorej až takmer tretina žien vykazuje v popôrodnom období niektoré symptómy známe zo syndrómu posttraumatickej stresovej poruchy,“ hovorí Hašto v knihe.

Aj on sa s takými prípadmi stretáva a problémy sa často týkali nevhodného správania zdravotníkov. „Ženám chýbal pocit bezpečia, chýbal im dobrý pocit, ktorý by vyvolala kvalitná komunikácia personálu s nimi.“

Kniha Ešte netlačte vyšla minulý rok a napísali ju tri autorky – Veronika Pizano, Iveta Aldana a Lucia Lišiaková. O pôrodoch najskôr písali pre .týždeň.

„Vždy budú ženy, ktoré budú s pôrodmi alebo s výsledkami pôrodov nespokojné,“ myslí si Peter Kaščák, primár pôrodnice v Trenčíne, ktorá už niekoľko rokov v hodnoteniach vychádza ako najlepšia pôrodnica u nás. Napriek častej kritike si myslí, že  pôrodníctvo je, aspoň u nich v pôrodnici v Trenčíne, lepšie ako pred piatimi rokmi a bude sa ďalej zlepšovať.

Film Medzi nami nevidel, no diskusiu považuje za dôležitú – dodáva len, že by mali byť prizvané všetky strany – rodičky, organizácie, ale aj zdravotníci. Zažil diskusie s dulami, ktoré boli racionálne a pomohli veci zlepšovať. Ale nájdu sa radikáli na oboch stranách, ktorí môžu diskusiu vyhrocovať.

Najhoršie, čo som zažila

„Je to najhoršie, čo som v živote zažila. Chodila som po nemocnici a hľadala som dieťa, lebo som si myslela, že sa zbláznim, ak mi ho nedajú. Pamätám si, ako som volala matke, že vyskočím z okna,“ hovorí jedna z matiek v dokumente. Ich mená uvedené nie sú, podľa Límovej ani nie sú podstatné, lebo podobné príbehy zažili aj tisíce iných žien. Jej film vyvracia predstavu, že pôrod je najkrajší zážitok v živote ženy.

Film ukazuje niektoré situácie pri pôrode, rozhovory personálu, ich správanie k ženám. Zobrazuje, ako sa z pôrodu vytratila intimita a súkromie.

„Najviac ma prekvapilo, že som nemala žiadny dosah na to, čo sa deje s mojím telom. Nie je veľa okamihov v živote, keď človek zažije takú bezmocnosť,“ hovorí Límová. Do filmu si nevybrala extrémne dobré či extrémne zlé prípady. Nenájdete v ňom matky, ktoré mali rýchly, bezproblémový pôrod a odišli z nemocnice spokojné, ale ani ženy, ktoré mali po návrate z pôrodnice doživotné zdravotné následky.

„Zaplatila som si lekára, išla som do nemocnice s naivnou dôverou v systém aj k lekárovi ako človeku. Pôsobil na chlapa ohľaduplne. Verila som, že to pôjde prirodzene,“ hovorí vo filme jedna z matiek.

Nakoniec lekár použil zatlačenie na brucho, takzvanú Kristellerovu expresiu, aby pôrod urýchlili. Ide o diskutabilnú metódu. Podľa autoriek knihy Ešte netlačte spájajú štúdie túto metódu so zvýšeným rizikom inkontinencie moču ešte šesť mesiacov po pôrode aj so závažnými poraneniami hrádze. „Zároveň nie sú známe žiadne prínosy tejto praktiky a skôr sa upozorňuje na potenciálne riziká pre matku i dieťa,“ píšu autorky.

Primár z najlepšej pôrodnice Kaščák to až tak negatívne nevidí. Tvrdí, že ak by sa táto metóda nevyužívala, stúplo by percento pôrodov, ktoré sa robia kliešťami alebo vakúumextraktorom. Vidieť to podľa neho v krajinách, ktoré metódu zatlačenia na brucho nepoužívajú. Diskusia o tejto metóde podľa neho prebieha už približne desať rokov.

Je však podľa Kaščáka rozdiel, ak zdravotník pol hodiny silno tlačí na brucho a ubližuje matke aj dieťaťu, alebo či v poslednej fáze pôrodu treba matke pomôcť zatlačením.

Mnohé ženy tlačenie na brucho vnímajú ako veľmi negatívny zásah, keď pri pôrode stratia kontrolu nad tým, čo sa deje s ich telom. „Otvárala som sa podľa knihy. Pôrodná lekárka sa však ponáhľala domov, lebo sa jej končila zmena (…) s dvomi sestrami mi kľačali na bruchu, lebo som bola len na osem centimetrov otvorená, ale pôrodná doktorka mi povedala, že môže ručne odstrániť blanu. Boli to také silné bolesti, že mi úplne vypol mozog,“ citujú v knihe Ešte netlačte jednu z matiek autorky. Meno neuvádzajú.

Také prípady, že sa metóda použije, aby sa pre koniec zmeny urýchlil pôrod, by sa podľa Kaščáka diať nemali. „Ja som sa s tým nestretol, u nás sa to nedeje. Nemalo by sa to diať,“ povedal.

O tých zlých vždy vedia

Na dvoch oddeleniach sa filmári stretli s informáciou od zamestnancov, že niektorí ich kolegovia robia viac cisárskych rezov ako ostatní. Dopočuli sa, ako o jednom z lekárov hovoria, že by svojich známych k nemu neposlali, alebo iný lekár sa k rodičkám nespráva slušne. „Ten človek tam stále je a jeho kolegovia s tým nič nerobia. A keď niekto povie, že sa stretol so zlým prístupom, držia všetci spolu. Je dôležité, aby sme všetci zabojovali za zmenu,“ hovorí Límová.

Prečo nič nepovedia?

„Zdravotnícky  systém je veľmi hierarchizovaný a všetci sa majú pred každým na pozore. Boja sa, že by prišli o prácu, alebo boli za niečo popoťahovaní.“

Prečo sa neozvú samotné ženy?

Jedna z nich to vysvetľuje vo filme: „Je ťažké sa ozvať, keď ležíš od pása nadol nahá s roztiahnutými nohami, medzi ktorými máš tyčku s kondómom a lekár stojí nad tebou a rozpráva sa s tebou zvrchu a ani sa na teba nepozerá. Pýta sa ťa, či máš niečo, čo by si k tomu dodala. Vtedy sa snažím nečervenať a nejde mi riešiť veci, ktoré by som s ním riešiť chcela.“

Stanovisko k otázkam, ktoré film otvára, sa snažil Denník N získať aj od hlavného odborníka ministerstva zdravotníctva na pôrodníctvo Miroslava Borovského, ktorý vedie aj najväčšiu pôrodnicu na Slovensku – tú petržalskú na Antolskej. K otázkam sa vyjadrovať pred premiérou nechcel, rovnako ani Jozef Záhumenský, prednosta z pôrodnice v Ružinove.

Límová film už premietala na školskom festivale v Taliansku. Jedna z diváčok bola z Rakúska a po premietaní za ňou prišla. To, čo videla vo filme, poznala od svojej mamy a starej mamy, ktoré jej opisovali, že to tak u nich vyzeralo pred 30 rokmi. „A to je len cez hranicu,“ hovorí Límová.

Jedným z dôvodov, prečo to tak u nás ešte funguje, podľa nej je, že veci, ktoré sa zaviedli za bývalého režimu, v nemocniciach stále pretrvávajú.

„Je veľmi ťažké presadiť akúkoľvek zmenu v čomkoľvek. Niektoré zmeny by neboli nákladné, boli by bezbolestné pre všetkých zúčastnených a všetkým by pomohli. Dali by sa aplikovať hneď. Prvým krokom by mohlo byť to, že zdravotníčka alebo zdravotník príde a predstaví sa. To by mal byť  podľa mňa úplný štandard. To nestojí vôbec nič, že kým vám strčí ruky do vagíny, povie, ako sa volá,“ hovorí Límová. Tak by podľa nej bola prítomná aspoň štipka ľudskosti.

Zdroj: Before I met you

„Komunikácia s budúcimi mamičkami či rodičkami počas pôrodu je veľmi citlivá záležitosť, myslíme si, že sa nám darí meniť kultúru prístupu, otvorenosť a kvalitu komunikácie, čoho dôkazom je pozitívna spätná väzba rodičiek,“ tvrdí Univerzitná nemocnica v Bratislave.

Vedenie nemocnice odpovedá, že vníma aj kritiku. „Snažíme sa lekárov a tiež personál motivovať, aby svoj prístup v komunikácii prehodnotili,“ povedala hovorkyňa nemocnice Eva Kliská.

Kaščák súhlasí s tým, že žena by mala vedieť, s kým hovorí, a je potrebné s ňou pri pôrode komunikovať. Na druhej strane treba brať do úvahy, že ak nastanú problémy a komplikácie, treba konať. Dôležité je, aby sa potom matke všetko vysvetlilo. „Nemalo by to byť tak, že lekár rozhoduje a žena rady prijíma takmer bez výhrady,“ hovorí Kaščák.

Nielen v pôrodníctve, ale celkovo v medicíne treba podľa neho veci vysvetľovať a prizývať ženy a pacientov do rozhodovania. Komunikácia má byť podľa neho obojstranná. Dnes môže žena k pôrodu zavolať nielen partnera či manžela, ale aj kamarátku či dulu. Aj zdravotníci by podľa Kaščáka mali vedieť, kto pri pôrode je a s akými očakávaniami prišiel. „Tlak na nás pôrodníkov a zdravotníkov je enormný, ale malo by to byť obojstranné,“ hovorí Kaščák.

Aký by bol náš vzťah, keby to bolo inak

Filmárka sledovala aj to, čo sa deje po pôrode, ako môže traumatizujúci zážitok ovplyvniť vzťah matky a dieťaťa. Často počula argument, že ani naše matky nás nemali po pôrode pri sebe a nemajú nás menej rady.

„Vedecké poznatky hovoria o dosahu popôrodnej separácie na zdravie dieťaťa aj matky. Alebo o tom, aké ťažké je vybudovať si s dieťaťom vzťah, keď viete, ako ten pôrod vyzeral,“ hovorí. Ak by sa niektoré veci zmenili, nemusel by byť pôrod okamihom, na ktorý treba čím skôr zabudnúť, a matky by si z pôrodnice neodnášali traumy.

„Nie je skvelé, že ženy v súčasnosti už môžu vysloviť, že bol pôrod pre ne hrozný zážitok? Keď sa porozprávate so ženou, ktorá zažije pozitívny pôrod a mohla mať dieťa hneď pri sebe, tak hovorí, koľko jej to dodalo sebavedomia a energie do budúcna a koľkokrát sa v bežnom živote k tomuto zážitku vrátila,“ hovorí režisérka. „Ako na každom oddelení nemocnice alebo v každej ambulancii, aj v pôrodnici máme právo na rešpektujúcu zdravotnú starostlivosť.“

Pri natáčaní počula viackrát historku, ktorú si medzi sebou hovoria lekári.  Jej pointa je v tom, že žena nemá čo hovoriť do svojho pôrodu, lebo keď si ide dať opraviť auto, tiež nehovorí automechanikovi, ako jej má opraviť prevodovku. Keď má klinika takýto postoj, tak sa ho podľa Límovej učia aj mladí lekári a systém sa tak zachováva.

Aj keď sa už dnes o problémoch pri pôrode hovorí viac, je ťažké sa ozvať. Keď Límová zverejnila trailer k filmu, nemocnici sa to nepáčilo. Žiadala aj stiahnutie filmu.

„Náš film je zrkadlom vecí, ktoré sa tam dejú. Pozrieť sa doň nemusí byť príjemné,“ hovorí režisérka. Prekážalo im napríklad, že v jednom zábere vidieť v odraze skrinky pôrod. „Snažili sme sa pohybovať tak, aby sme neprekážali ani rodičkám, ani zdravotníkom, nemohli sme tam chodiť a zaťahovať závesy. Chceli sme poukázať na nedostatok súkromia,“ vysvetľuje Límová.

Nevyhovujúce priestory sú podľa nemocnice najčastejší dôvod sťažností od rodičiek. Na Antolskej (súčasť Univerzitnej nemocnice v Bratislave) sú pôrodné boxy oddelené závesom, rodičky sa tak navzájom počujú. „Vedenie plánuje rekonštrukciu gynekologicko-pôrodníckej kliniky vo všetkých troch nemocniciach,“ reagovala hovorkyňa nemocnice Kliská.

Zdravotníci v hrozných podmienkach

Pri natáčaní sa štáb pohyboval  v pôrodniciach takmer všade, ťahali v nemocnici 12-hodinové služby. Lekári a sestry pred nimi hovorili už voľne. Límová sa na prácu lekárov či sestier pozerá trochu inak, ako keď nemocnicu opúšťala po pôrode.

„Keď sa tam narodila naša dcéra, bola som šokovaná. Keď som nakrúcala, zdala sa mi bežná rutina ešte desivejšia. Na druhej strane, videla som, že sú to náročné podmienky aj pre zdravotníkov.“

Vraví, že systém je zle nastavený pre zdravotníkov aj pre matky. Pracujú v takých nedôstojných podmienkach, že je veľmi ťažké dôstojnosť si udržať a poskytovať  dôstojnú starostlivosť, tvrdí režisérka. Veľa vecí je však podľa nej o základnej slušnosti a rešpekte.  „Ak sa niektorí zdravotníci správajú k ženám vulgárne, nezmení sa to, keď budú mať vyšší plat, menej hodín v práci a krajšie priestory.“ Je to o konkrétnom človeku.

„Aj samotní zdravotníci by chceli pracovať v dôstojnejších podmienkach, preto je absurdné, že ten starý systém stále žije,“ hovorí Límová.

Zlé štatistiky

Cisárske rezy

Odborníci sa zhodujú, že cisársky rez je zákrok, ktorý zachráni dieťa aj matku, no ak sa využíva v prípadoch, keď nie je nevyhnutný, má to zlé následky pre matku aj dieťa. Pre matku znamená riziko spojené s operáciou, čiže infekcie, poranenie orgánov. Žena sa po cisárskom reze dlhšie zotavuje, čo môže narušiť kontakt matky s dieťaťom. Tento zákrok tiež môže byť riziko pri ďalšom tehotenstve.

Pre dieťa sa zvyšuje riziko respiračných komplikácií, ako aj pravdepodobnosť neskorších ochorení.

  • V roku 2016 bolo v priemere  takmer každý tretí pôrod cisárskym rezom.
  • Nemocnice, kde je najmenej cisárskych rezov, ich majú okolo 14 až 15 percent.
  • Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) považuje za ideálny stav, keď je cisárskych rezov od 10 do 15 percent.
  • V pôrodnici v Nových Zámkoch tvorili cisárske rezy vlani dokonca 51,4 percenta pôrodov a v Topoľčanoch až 51,9 percenta, vychádza to z údajov Sprievodca pôrodnicami.

Nástrihy hrádze

  • Podľa odporúčaní WHO by ich nemalo byť viac ako 10 percent.
  • V roku 2015 ich bolo u nás v priemere 57,4 percenta.
  • Najmenej mali nemocnice menej ako 29 percent, teda nastrihli ženu pri menej ako každom treťom pôrode.
  • Ale máme nemocnice, ktoré podľa Sprievodcu pôrodnicami uviedli, že robia nástrih pri 85 percentách.

Pôrody

Teraz najčítanejšie