Denník N

Mečiar je generačný film. V tom je jeho výhoda aj nevýhoda

Z filmu Mečiar Terezy Nvotovej.
Z filmu Mečiar Terezy Nvotovej.

Očakávaná novinka mladej režisérky Terezy Nvotovej už je v našich kinách.

Zarachotí kľúč v zámke a vo dverách sa objavuje usmievavý dôchodca. „Tak nám poďte ukázať ten svoj zámok,“ vyzve mladá režisérka majiteľa Elektry.

Vnútri sa reč pri blčiacom kozube zvrtne aj na únos syna prezidenta. Mohol by nám povedať, ako to bolo? Mečiar zvážnie a nasadí tajnostkársky výraz. „Ešte nie. Čas musí dozrieť. Aj pre tých, čo to urobili,“ hovorí.

Verejnosť má vďaka filmu v krátkom čase druhú šancu symbolicky sa vyrovnať s mečiarizmom. Pretože autorku dokumentu Terezu Nvotovú teraz čaká lavína námietok a kritiky, skúsme si ich zhrnúť a rozobrať.

1. Autorka sa priživuje na úspechu filmu Únos

Nie, nepriživuje. Nvotová na dokumente pracovala štyri roky, začala ešte v 3. ročníku na filmovej škole FAMU v Prahe, bol to jej absolventský film. Prvá verzia bola trochu naivná, autorka sa jednoducho nechala pozvať do Elektry k Mečiarovi, ktorý jej vykladal rozprávky pri ohníčku.

Keď ukážky premietala divákom, vášnivé reakcie ju utvrdili v tom, že ak nemá téme robiť medvediu službu, musí snímku dopracovať, rozšíriť o ďalších respondentov. A to sa jej podarilo. Výsledok pôsobí veľmi solídne, po rozpačitosti školského projektu ani stopy.

 

Obviňovať režisérku z kalkulu nie je úplne fér aj preto, že vždy pri filmoch postupuje opačne. Nerobí si žiaden prieskum „čo by mohlo rezonovať,“ volí také témy, ktoré zaujmú ju samotnú. Jej filmy sú osobné.

V prvom dlhom dokumente, ktorý nakrútila, keď mala 19 rokov (Ježiš je normálny), spomínala, ako ju rodičia omylom prihlásili do školy kresťanskej sekty. Keď chystala snímku Špina, viac ako z prieskumov a štatistík vychádzala z prípadov sexuálneho zneužívania v jej okolí. Netušila, že problém zarezonuje, že hlavná postava filmu Špina Dominika Morávková sa medzičasom stane tvárou televíznej šou Zem spieva a na jej debut príde 50 000 divákov.

Ani teraz sa Nvotová nevezie na vlne vášní pri zrušení Mečiarových amnestií. Začínala spomienkou na vlastné detstvo v mečiarizme, ktorú si chcela vyjasniť. Sama pre seba.

 

2. Autorka je príliš mladá, mečiarizmus nezažila, minulosti nemôže rozumieť

Ponechajme bokom protiargument, že ak by mali kľúč k histórii držať iba pamätníci, nemáme pomaly ako hovoriť o 2. svetovej vojne, nevraviac o vzdialenejšej minulosti.

Tereza Nvotová mala desať rokov, keď sa skončila Mečiarova vláda. V rokoch 1994 – 98 bola príliš mladá, aby dobový politický zápas vnímala, napriek tomu jej do detstva zasiahol. Ako zaznie v dokumente, najčastejšie sa s kamarátkou hrávali na E. T. mimozemšťana, Winnetoua – a Mečiara. Keď sa jej rodičia angažovali a organizovali politické mítingy, trávila čas s babkou…

Bežné detstvo, poviete, si a presne to je ten dôvod, prečo je film osobný. Domáce videá a spomienky Nvotová nevyťahuje preto, že je sebastredná, ale preto, že podobné detstvo malo veľa dnešných dvadsiatnikov. Mečiar je generačný film. V tom je jeho výhoda aj nevýhoda.

Výhoda preto, že vieme, kto ku komu hovorí a odkiaľ sa režisérka na históriu pozerá. Námietka na jej nízky vek by sa dala elegantne otočiť. Skutočná otázka neznie tak, čo vo filme je alebo čo tam malo byť, ale prečo až doteraz žiaden film o mečiarizme nevznikol?

Ešte v 90. rokoch sa politické dokumenty nakrúcali (Hlas 98 alebo Taká malá propaganda Mareka Kuboša), potom sa však rozprestrelo ticho. Zlomyseľne by sa dalo povedať, že celé nulté roky, kým si štát delili postmečiarovskí oligarchovia, sa naši dokumentaristi zaujímali o  bezdomovcov a ľudí na spoločenskom dne. Teraz chceme od dvoch filmov, aby dohnali resty.

Foto – PubRes

3. Nič nové či zásadné sa z dokumentu nedozvieme

To je pravda a súvisí s bodom vyššie. Najviac si z filmu odnesú určite dvadsiatnici, ktorí boli v mečiarizme ešte deti a éra ich spätne zaujíma. Pre ostatných je to len rekapitulácia.

Každý, kto sa počnúc rokom 1994 zaujímal o politiku, zbežne čítal noviny a pozeral televízne Apropo – a to bol pri vtedajšej polarizovanej atmosfére takmer každý občan Slovenska nad 14 rokov – si zákruty a dejstvá mečiarizmu dopodrobna pamätá.

Vládol pocit, že ide o všetko. Všetko bolo čerstvé, nové, vzrušujúce a silno sa zapísalo do pamäti. Dnešnou politickou scénou znudený pamätník ledva vymenuje mená aktuálnych ministrov, no exotov ako Peter Baco, Irena Belohorská či Štefan Gavorník vysype z rukáva.

Pre takýchto divákov sú v dokumente nové iba informácie, keď filmárka konfrontuje Mečiara v Elektre. Pýta sa ho na únos, rozdelenie republiky a vzťah k Štátnej bezpečnosti. Bývalý trojnásobný premiér aj na tieto otázky reaguje podľa očakávania, teda vyhýbavo.

Na výčitku o filme bez informácii sa však možno pozrieť ešte inak. Čo nové, ak hovoríme o faktoch, potrebujeme ešte o mečiarizme vedieť? Okrem vraždy Remiáša či tajomstva Mečiarovho nástupu do politiky je to slušne zmapovaná éra.

Napokon, práve na to, že na malom Slovensku sa všetci dobre poznajú, ľudia sa už neboja a médiá po roku 1989 neovláda jedna strana, doplatili pri únose SISkári, ktorým nedošlo, že ak sa jeden deň budú preháňať po meste v skriňovom mercedese, druhý deň je ešpézetka na titulke SME.

To jediné chýbajúce šokujúce svedectvo, ktorého sa asi nikdy nedočkáme, sú úprimné pamäti Vladimíra Mečiara. Ostatné sú skôr nové interpretácie než nové fakty.

4. Autorka mala Mečiarovi viac oponovať

Na predstavu, ako Mečiar reaguje na kritikov zoči-voči, stačí vidieť slávny záber, keď fyzicky inzultuje redaktora televízie s nepríjemnou otázkou. Nemá zmysel snažiť sa ho tlačiť k múru, okrem toho, informáciu predsa nesie aj to, o čom človek mlčí, zahmlieva.

Kamera má tú výhodu, že zachytí okrem slova mimiku a gestá. Budúcnosť dá za pravdu názoru, že návšteva v Elektre nebola márna, hoci Mečiar filmárke nič faktické neodhalil.

Ak ide o oponentov, Mečiar ich má v dokumente dosť: Marián Leško, Petr Pithart, Martin M. Šimečka, Peter Tóth, Oskar Fegyveres, Fedor Gál, Eugen Korda, Tom Nicholson…

5. Dokument mal viac hovoriť o presahu mečiarizmu do dneška

S tým jediným by sa dalo súhlasiť, najmä ak to promo snímky vyslovene sľubuje. Zo všetkých štyroch rovín filmu (osobný príbeh filmárky, rekonštrukcia Mečiarovej kariéry, vlastný vklad – rozhovor v Elektre a presahy mečiarizmu do dneška) je najslabšia tá posledná.

O tom, ako mečiarizmus deformoval Slovensko, vraví bodka na konci: rozhovor s marketérom Fedorom Flašíkom, ktorý „urobil Mečiara aj Fica“ a ktorý sa dušuje, že „reklama je emócia, nič viac“.

Nasleduje záber z mítingu strany Smer, ktorý nám má naznačiť, že mediálne stratégie vyvinuté Mečiarom v sofistikovanejšej podobe rozvíja Robert Fico. Autorka tvrdí, že mala viac materiálu, čo sa nezmestilo, to pôjde na web.

Nemalo by však zaniknúť, ako skvele remeselne je celý film zvládnutý. To znamená dramaturgiu, hudbu (Pjoni), mravčiu prácu s archívmi.

Dobre padne osviežiť si besné davy na Pasienkoch či zábery na Mečiara s Depardieuom. Nie všetko je na YouTube.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Filmy

Kultúra

Teraz najčítanejšie