Proti transparentnosti

Absolútna transparentnosť v zmysle bezkontextového obnaženia všetkých informácií verejnosti nevybuduje dôveru a morálku podobne, ako vás pornografia nenaučí milovať.

Robert Fico a Andrej Kiska. Foto N - Tomáš Benedikovič

Autorka je členkou správnej rady OZ Progresívne Slovensko

Ako by niekto mohol byť proti transparentnosti? Jej cnosť a užitočnosť sa predsa zdajú také zdrvujúco zrejmé. Čoraz viac sa však obávam, že kdesi v hĺbke tohto nespochybniteľného dobra drieme akýsi omyl. Že nerozmýšľame dostatočne kriticky o tom, kde a kedy transparentnosť funguje, a kde a kedy môže viesť k zmätku, alebo k horším veciam.

Tieto slová harvardského profesora práva Lawrenca Lessiga pochádzajú z eseje Against Transparency, zverejnenej v roku 2009. Profesor Lessig je členom poradného výboru americkej Sunlight Foundation, ktorej snahou je zvýšiť transparentnosť a otvorenosť americkej vládnej politiky, čiže akási obdoba Transparency International (TI).

Odkedy som si prečítala status slovenskej TI, v ktorom bez zaváhania dali na jednu úroveň „zlých káuz“ daňové problémy firiem prezidenta Kisku a miliónovú zmluvu štátu s právnou kanceláriou Radomíra Bžána, rastie vo mne podobne znepokojivá obava a strach. Strach z toho, či sme v našich úprimných snahách o otvorenú a transparentnú spoločnosť neurobili niekde fatálnu chybu, ktorá sa tak ľahko nedá vziať späť.

Idea otvorenej demokratickej spoločnosti, v ktorej sú tí, ktorým bola zverená moc, pripravení zodpovedať sa verejnosti, a to aj vďaka systému verejnej kontroly a dostupným informáciám, je jedným zo základov liberálnej demokracie, ako ju dnes poznáme. Štvrtá priemyselná revolúcia so svojimi technologickými možnosťami a rozvíjajúcim sa online priestorom radikálne posunula možnosti zverejňovania dát a umožňuje takmer dokonalú transparentnosť a prístupnosť informácií o vláde a spravovaní spoločnosti. Príklad Slovenska s jeho relatívne nadštandardnou legislatívou v oblasti transparentnosti však ukazuje, že hon za transparentnosťou automaticky nezaručuje lepšiu spoločnosť.

Problém totiž nastáva, keď z transparentnosti, ktorá má byť len prostriedkom k lepšiemu fungovaniu verejných inštitúcií a spoločnosti samotnej, spravíme absolútny cieľ. Viac informácií, viac dát, viac zmlúv, viac všetkého jednoducho predhadzujeme čoraz frustrovanejšej verejnosti a nechávame alibisticky na ňu, ako si s nimi poradí, dúfajúc, že vďaka tomu bude naša spoločnosť menej skorumpovaná a morálne čistejšia. A stále akosi nechápeme, že transparentnosť ako absolútna méta nebuduje dôveru - práve naopak, takéto chápanie transparentnosti dôveru zabíja a nahrádza ju kontrolou, ničí elementárnu vieru vo verejné inštitúcie a požaduje od zúfalého jednotlivca schopnosť a povinnosť sledovať a vyhodnocovať komplexné „transparentné“ dáta, pretože inak ho nedôveryhodný systém zaručene podvedie. Absolútna transparentnosť v zmysle bezkontextového obnaženia všetkých informácií verejnosti nevybuduje dôveru a morálku podobne, ako vás pornografia nenaučí milovať.

Kým nepochopíme, že kľúčom k lepšie spravovanej spoločnosti sú predovšetkým fungujúce a dôveryhodné verejné inštitúcie, ktoré zaručujú princíp elementárnej spravodlivosti, dostupnej všetkým rovnako, bude náš hon za transparentnosťou viesť iba k ďalším a ďalším pravidlám a zákonom, ktoré budú čoraz viac znefunkčňovať verejné projekty a celkový chod štátu bez toho, aby ho morálne pozdvihovali.

Úroveň morálky a dôvery v spoločnosti nastavujú predovšetkým jej lídri a súčasná úroveň tých slovenských je príkladom toho, s akou mierou cynizmu je možné „transparentné“ fakty relativizovať. Ak však k tejto relativizácii prispievajú aj tí, ktorých úlohou je strážiť strážcov, je na mieste položiť si otázku, či takáto transparentnosť nie je len falošným morálnym imperatívom spoločnosti bez akýchkoľvek hodnôt a morálky.

Kiskov problém s daňami

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |