Všetko naopak: Rómovia dávajú prácu dlhodobo nezamestnaným a odkazujú politikom, nech sa poučia

Na Horehroní je človek okolo päťdesiatky, so základnou školou, alebo zdravotne postihnutý v akomkoľvek veku „takmer nezamestnateľnou“ kombináciou. Títo ľudia to dokážu zlomiť.

Práčovňa a žehliareň z Valaskej na Pohode a pracovisko vo Valaskej vpravo hore). foto – Ivan Mako a Daniel Vražda

Mladí Rómovia z Valaskej chcú rozšíriť svoje sociálne podnikanie. K tri roky fungujúcej práčovni a žehliarni by malo pribudnúť šitie posteľnej bielizne či obrusov a ďalších desať až dvadsať nových pracovných miest.

Ivan Mako, jeden z tvorcov projektu, čaká so svojimi ľuďmi na schválenie pripraveného zákona o sociálnej ekonomike, aby mohol prijať ďalších ľudí. Momentálne má na stole dvesto žiadostí o prácu. Krajčírsku dielňu majú pripravenú a plánujú rozšíriť kapacitu práčovne.

Bielizeň na lízing

Multifunkčné centrum Horehronie vo Valaskej je akýsi malý vidiecky projekt „United Colors“ pri Podbrezovej. Dáva prácu v práčovni a žehliarni bez ohľadu na farbu pleti ťažko zamestnateľným, dlhodobo nezamestnaným, zdravotne postihnutým a znevýhodneným. Nedávno získal ocenenie Impact Hub za zmysluplnosť a inovatívnosť v sociálnom podnikaní.

S projektom prišli mladí Rómovia pred približne tromi rokmi a funguje. Inkubátor, ktorý pripravuje 25 dlhodobo nezamestnaných a ťažko zamestnateľných pre trh práce, dokáže pokryť všetky náklady na prevádzku. Začínali na zelenej lúke, teraz si vychovávajú vlastných majstrov a administratívnych pracovníkov a prezentujú skúsenosti medzinárodne.

„Ak chceme byť ziskoví, mali by sme zvýšiť kapacitu práčovne. Vedeli by sme ju zdvihnúť o minimálne 40 percent,“ konštatoval Mako, ktorý je tiež jedným z členov pracovnej skupiny ministerstva práce, ktorá pripravovala zákon o sociálnej ekonomike.

Projekt krajčírskej dielne je prepojený s práčovňou a žehliarňou. Mako hovorí, že bielizeň ušijú a budú ju prenajímať na lízing firmám a organizáciám.

„Tak budeme mať istotu, že ju budú u nás aj prať a žehliť,“ vraví.

Takmer neumiestniteľní

Keď Ivan Mako rozpráva, že vďaka vlastnému know-how zamestnávajú ľudí takmer neumiestniteľných na trhu práce, mnohí uznanlivo pokývu hlavou, ale málokto pravdepodobne vie úplne presne, o čom vlastne úspešný Róm hovorí.

Mako zamestnáva v komunitnej práčovni vo Valaskej aj ženy, pre ktoré mohla byť automatická práčka zo začiatku niečo podobné, ako pre iných urýchľovač častíc, pretože ju prvý raz v živote zapli práve tam.

Za úspešným projektom vo Valaskej je Ivan Mako. Foto N – Daniel Vražda

Takmer „neumiestniteľný“ na trhu práce dostáva konkrétny zmysel až vtedy, keď dospelá pani rozpráva o práci v práčovni a úprimne je sama zo seba prekvapená, že to zvládla. Alebo keď mladý muž s hendikepom hovorí o troch mesiacoch rozvážania čistej bielizne, ako o jednom z najlepších období svojho života posledných rokov.

Človek pre všetko

Štefan Barič zo Závadky nad Hronom patrí k majorite, má 33 rokov, neprehliadnuteľné zdravotné postihnutie rúk od narodenia a jasnú myseľ. Vyštudoval Obchodnú akadémiu a predstavoval si, že bude robiť niekde v kancelárii administratívu, alebo jednoduché účtovníctvo.

„Bez problémov by som to zvládal. Sedieť za počítačom a rozmýšľať, nie je také zložité,“ rozprával, a akokeby chcel dodať slovám konkrétny význam, prehodil, že stránka e-shopu, ktorú urobil pre brezniansku firmu, stále funguje.

Po skončení školy sa prihlásil na úrade práce, dlho však nič nenašiel. Sem-tam brigádoval, ale nič natrvalo. Svet v období raného internetu mu situáciu neuľahčoval, tak čítal inzeráty v novinách. Vtedy ešte nevedel, že jeho príbeh sa ešte dlho nezmení, ani keď bude internet samozrejmosťou.

„Bolo mi úplne jedno, akú prácu, prijal by som hocijakú, v kancelárii alebo na stavbe, samozrejme v rámci možností. Keď ma videli, povedali, že sa ozvú, ale nikto už neodpísal ani nezetelefonoval. To hneď vycítite, že nehovoria s vami ako so seberovným. S človekom predo mnou sa bavili  dvadsať minút a so mnou tri. Vedel som, že z toho nič nebude,“ hovorí po skúsenostiach.

Dva roky hľadal prácu, kým sa zamestnal dočasne v občianskom združení. Robil akéhosi vrátnika v kancelárii za 150 eur mesačne. Prefocoval, strážil deti, ktoré chodili na internet.

Projekt sa skončil a znovu bol na úrade práce. Kamarátka mu dohodila prácu. Nejaký čas sa staral o obecné tenisové kurty, v zime triedil poštu, zakladal papiere do archívu. Opäť dočasne.

Po kosení trávy v Európskom vzdelávacom centre v Závadke a skúsenosti s pracovným zaradením – človek pre všetko, zostal takmer šesť rokov na úrade práce.

„Už ma nikto nezobral,“ ukončil jednu z epizód.

Približne pred pol rokom našiel na internete,  že v komunitnom centre vo Valaskej potrebujú šoféra do práčovne.

„Vstávam o štvrtej, o pol šiestej, podľa toho, kam idem. Naložím vypratú a vyžehlenú bielizeň a rozvážam,“ hovorí.

Števo Barič je spokojný. V kancelárii komunitného centra rozpráva o tom, že keď si hľadal prácu, alebo robil niečo podradné, vždy si predstavoval, že je kuriér. Čiastočne sa mu to podarilo.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Kotleba - kniha od autora tohto textuViac info

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |