Denník N

Všetko naopak: Rómovia dávajú prácu dlhodobo nezamestnaným a odkazujú politikom, nech sa poučia

Práčovňa a žehliareň z Valaskej na Pohode a pracovisko vo Valaskej vpravo hore). foto - Ivan Mako a Daniel Vražda
Práčovňa a žehliareň z Valaskej na Pohode a pracovisko vo Valaskej vpravo hore). foto – Ivan Mako a Daniel Vražda

Na Horehroní je človek okolo päťdesiatky, so základnou školou, alebo zdravotne postihnutý v akomkoľvek veku „takmer nezamestnateľnou“ kombináciou. Títo ľudia to dokážu zlomiť.

Mladí Rómovia z Valaskej chcú rozšíriť svoje sociálne podnikanie. K tri roky fungujúcej práčovni a žehliarni by malo pribudnúť šitie posteľnej bielizne či obrusov a ďalších desať až dvadsať nových pracovných miest.

Ivan Mako, jeden z tvorcov projektu, čaká so svojimi ľuďmi na schválenie pripraveného zákona o sociálnej ekonomike, aby mohol prijať ďalších ľudí. Momentálne má na stole dvesto žiadostí o prácu. Krajčírsku dielňu majú pripravenú a plánujú rozšíriť kapacitu práčovne.

Bielizeň na lízing

Multifunkčné centrum Horehronie vo Valaskej je akýsi malý vidiecky projekt „United Colors“ pri Podbrezovej. Dáva prácu v práčovni a žehliarni bez ohľadu na farbu pleti ťažko zamestnateľným, dlhodobo nezamestnaným, zdravotne postihnutým a znevýhodneným. Nedávno získal ocenenie Impact Hub za zmysluplnosť a inovatívnosť v sociálnom podnikaní.

S projektom prišli mladí Rómovia pred približne tromi rokmi a funguje. Inkubátor, ktorý pripravuje 25 dlhodobo nezamestnaných a ťažko zamestnateľných pre trh práce, dokáže pokryť všetky náklady na prevádzku. Začínali na zelenej lúke, teraz si vychovávajú vlastných majstrov a administratívnych pracovníkov a prezentujú skúsenosti medzinárodne.

„Ak chceme byť ziskoví, mali by sme zvýšiť kapacitu práčovne. Vedeli by sme ju zdvihnúť o minimálne 40 percent,“ konštatoval Mako, ktorý je tiež jedným z členov pracovnej skupiny ministerstva práce, ktorá pripravovala zákon o sociálnej ekonomike.

Projekt krajčírskej dielne je prepojený s práčovňou a žehliarňou. Mako hovorí, že bielizeň ušijú a budú ju prenajímať na lízing firmám a organizáciám.

„Tak budeme mať istotu, že ju budú u nás aj prať a žehliť,“ vraví.

Takmer neumiestniteľní

Keď Ivan Mako rozpráva, že vďaka vlastnému know-how zamestnávajú ľudí takmer neumiestniteľných na trhu práce, mnohí uznanlivo pokývu hlavou, ale málokto pravdepodobne vie úplne presne, o čom vlastne úspešný Róm hovorí.

Mako zamestnáva v komunitnej práčovni vo Valaskej aj ženy, pre ktoré mohla byť automatická práčka zo začiatku niečo podobné, ako pre iných urýchľovač častíc, pretože ju prvý raz v živote zapli práve tam.

Za úspešným projektom vo Valaskej je Ivan Mako. Foto N – Daniel Vražda

Takmer „neumiestniteľný“ na trhu práce dostáva konkrétny zmysel až vtedy, keď dospelá pani rozpráva o práci v práčovni a úprimne je sama zo seba prekvapená, že to zvládla. Alebo keď mladý muž s hendikepom hovorí o troch mesiacoch rozvážania čistej bielizne, ako o jednom z najlepších období svojho života posledných rokov.

Človek pre všetko

Štefan Barič zo Závadky nad Hronom patrí k majorite, má 33 rokov, neprehliadnuteľné zdravotné postihnutie rúk od narodenia a jasnú myseľ. Vyštudoval Obchodnú akadémiu a predstavoval si, že bude robiť niekde v kancelárii administratívu, alebo jednoduché účtovníctvo.

„Bez problémov by som to zvládal. Sedieť za počítačom a rozmýšľať, nie je také zložité,“ rozprával, a akokeby chcel dodať slovám konkrétny význam, prehodil, že stránka e-shopu, ktorú urobil pre brezniansku firmu, stále funguje.

Po skončení školy sa prihlásil na úrade práce, dlho však nič nenašiel. Sem-tam brigádoval, ale nič natrvalo. Svet v období raného internetu mu situáciu neuľahčoval, tak čítal inzeráty v novinách. Vtedy ešte nevedel, že jeho príbeh sa ešte dlho nezmení, ani keď bude internet samozrejmosťou.

„Bolo mi úplne jedno, akú prácu, prijal by som hocijakú, v kancelárii alebo na stavbe, samozrejme v rámci možností. Keď ma videli, povedali, že sa ozvú, ale nikto už neodpísal ani nezetelefonoval. To hneď vycítite, že nehovoria s vami ako so seberovným. S človekom predo mnou sa bavili  dvadsať minút a so mnou tri. Vedel som, že z toho nič nebude,“ hovorí po skúsenostiach.

Dva roky hľadal prácu, kým sa zamestnal dočasne v občianskom združení. Robil akéhosi vrátnika v kancelárii za 150 eur mesačne. Prefocoval, strážil deti, ktoré chodili na internet.

Projekt sa skončil a znovu bol na úrade práce. Kamarátka mu dohodila prácu. Nejaký čas sa staral o obecné tenisové kurty, v zime triedil poštu, zakladal papiere do archívu. Opäť dočasne.

Po kosení trávy v Európskom vzdelávacom centre v Závadke a skúsenosti s pracovným zaradením – človek pre všetko, zostal takmer šesť rokov na úrade práce.

„Už ma nikto nezobral,“ ukončil jednu z epizód.

Približne pred pol rokom našiel na internete,  že v komunitnom centre vo Valaskej potrebujú šoféra do práčovne.

„Vstávam o štvrtej, o pol šiestej, podľa toho, kam idem. Naložím vypratú a vyžehlenú bielizeň a rozvážam,“ hovorí.

Števo Barič je spokojný. V kancelárii komunitného centra rozpráva o tom, že keď si hľadal prácu, alebo robil niečo podradné, vždy si predstavoval, že je kuriér. Čiastočne sa mu to podarilo.

„Doma sme sa smiali s priateľkou, že som si konečne našiel niečo, čo ma baví. Tiež chcela byť vždy učiteľkou a od septembra učí v škôlke. Sme šťastní.“

Števo Barič je spokojný, má prácu. Foto N – Daniel Vražda

 

Marian Kotleba pred župnými voľbami v roku 2013 sľuboval dlhodobo nezamestnaným prácu. Štefan Barič si naňho spomenul, keď chodil do tlačiarne v Brezne pre letáky. „Kotleba? Veľa narozprával, ale nesplnil nič. Počúval som ho vtedy spoza počítača, čo všetko ide urobiť. Prácu všetkým, cesty a podobné halušky. Ľuďom kŕmil uši a všetci boli v eufórii, že ho idú voliť. Podľa mňa je to falošný človek.“

Bohužiaľ, obsadené

Komunitná práčovňa a žehliareň zamestnáva aj ľudí, ktorí sú bez práce pätnásť, dvadsať rokov. Na Horehroní s minimom pracovných príležitostí je človek okolo päťdesiatky, so základnou školou, alebo zdravotne postihnutý v akomkoľvek veku „takmer nezamestnateľnou“ kombináciou.

„Viete, ja sa nemožem veľmi hrabať nikde, lebo nemám školu,“ rozpráva pomaly 42-ročná Rómka Eva Mušuková.

Banskobystričanka sa začala učiť ešte za socializmu za krajčírku, ale nedoštudovala. Zamestnala sa, potom prišla revolúcia a žena bez vzdelania a kvalifikácie stratila prácu.

Robotu si hľadala, hovorí, že by robila hocičo. Desať mesiacov sadila stromčeky a potom sa vydala. Prvé dieťa, druhé, materská do roku 2002 a odvtedy nepracovala okrem aktivačných prác nikde.

„Skúšala som to asi všade. V Brezne aj v Banskej Bystrici, v malých firmách, v nemocniciach, v obchodných reťazcoch. Videli – Cigánka, základná škola – to je nulová šanca na zamestnanie,“ rozpráva svoj príbeh, ktorý končieval vetou „Bohužiaľ, obsadené“.

Na nejaký čas odišla na Moravu a zamestnala sa v automobilke. Svetlý moment netrval dlho a vrátila sa na Slovensko. Pätnásť rokov bola na Úrade práce a tvrdí, že hrubšiu kartu asi nemal nikto.

Eva Mušuková si našla prácu v komunitnom centre vo Valaskej. Takmer dva roky robí v práčovni, perie, žehlí a zároveň je vedúcou zmeny.

„Naučila som sa v centre veľa vecí. Cítim sa tu super, ako doma. Niekedy som prekvapená, že to so základnou školou zvládam. Teraz som vedúca zmeny, mám zodpovednosť, nesmiem urobiť chybu. Po toľkých rokoch doma v kuchyni to bolo dosť zložité,“ odpovedá na otázku, či sa jej nejako zmenil život, keď sa zamestnala v práčovni.

Na žehliareň a práčovňu si opravili chátrajúcu budovu, teraz sa chcú rozširovať. Foto N – Daniel Vražda

Z univerzity do práčovne

Chudému mužovi s modrastými perami a tvárou by ste odhadovali viac rokov ako v skutočnosti má. Schody, ktorými musí niekoľkokrát denne prejsť do kancelárie, mu evidentne neprospievajú.

„Môj životný príbeh? Zložitý. Celý život sa nesie v znamení mojich ťažkých zdravotných postihnutí. Pre srdcovo-pľúcne ochorenie mi robili problém ťažké práce, ale aj schody a vietor,“ hovorí 44-ročný Roman zo Zlatých Moraviec.

V živote chcel niečo dosiahnuť, tak študoval. K prvej vysokej škole pridal špeciálnu pedagogiku pre mentálne postihnutých a urobil rigoróznu prácu na malý doktorát. Pracoval pätnásť rokov v školstve, ale zdravotný stav sa mu neustále zhoršoval. Pribudli mu aj iné problémy, o ktorých nechcel hovoriť, až odišiel.

Po dlhodobej, takmer ročnej práceneschopnosti, sa pozeral po práci v chránených dielňach, ale väčšina ponúkala fyzické práce.

Pred takmer štyrmi rokmi našiel ponuku komunitného centra vo Valaskej na predavača v chránenej dielni.

„Keď som poslal životopis, povedali mi, že o niekoľko mesiacov by mali pre mňa niečo iné. Prácu na projekte komunitného centra Horehronie. Stal som sa jedným z projektových manažérov a zostal som.“

Od 16 rokov v železiarňach

Zdenka Bučková z Valaskej neskončila žiadnu strednú školu. Má 57 rokov, tri deti a smútok, že nemohla dať študovať talentovaného syna na umeleckú vysokú školu. „Vynikajúci žiak, ale nemali sme peniaze. Chavalabohu sa mu začína dariť. Vystupoval už aj s The Pastels,“ rozpráva hrdo.

Vychovávala ju stará mama. Keď zomrela, Zdenka sa pretĺkala od štrnástich rokov sama. Z krajčírskej učňovky odišla a zamestnala sa v šestnástich v Železiarňach v Podbrezovej. Robila v kantíne, robotníčku, žeriavničku, všetko, čo prišlo. Počas krízy prepúšťali ako prvých ľudí bez vzdelania.

„Brigádovala som. Bol to strašný život. Nemohla som si nájsť prácu. Nie preto, že som Rómka, ale rozumiete, vek, vzdelanie…“

Zdenka Bučková sa zaradila medzi dlhodobo nezamestnaných. Aktivačné práce ju neuspokojovali, hľadala ďalej. Keď sa dozvedela o komunitnom centre, išla sa opýtať. Približne pol roka čakala, ale už tam pracuje dva roky. Zarába málo, ale vždy je to takmer dvojnásobok dávok.

„Aj tu robím všetko. Upratovala som, varím, žehlím, periem… Som sama, musím sa starať o všetko. Platím 240 eur za byt, nezostane mi veľa, ale je to vždy lepšie ako byť bez práce.“

Projekt pre celé Slovensko

Ivan Mako hovorí, že ich komunitné „United Colors“ je projekt pre celé Slovensko. Cez elektronické trhovisko sa dostávajú k zákazkám, ktoré ich živia. Pracujú na dve zmeny.

Pred tromi rokmi s pomocou fondov a nadácií väčšinou svojpomocne prestavali rozpadávajúcu sa budovu vo Valaskej. Mladí Rómovia nevymysleli nič nové, len importovali vyskúšané projekty zo zahraničia.

Model sociálnych prevádzok ponúkli aj štátu. Mako tvrdí, že keby sa systémová sociálna ekonomika rozšírila, prácu by našli stovky ľudí najmä na vidieku.

Takéto a podobné projekty by mohli vzniknúť podľa šéfa mladých Rómov po celom Slovensku. Môžu ponúkať služby, ktoré trh potrebuje, ale pre komerčné firmy nie sú finančne zaujímavé.

Možnosť prezentovať pozitívny príbeh dlhodobo nezamestnaných z Horehronia dostali aj na festivale Pohoda. Presťahovali dve práčky, sušičku a mangel a štyri dni pracovali zadarmo. Ľudia sa pozerali na nich ako na ufo.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie