Všetko naopak: Rómovia dávajú prácu dlhodobo nezamestnaným a odkazujú politikom, nech sa poučia

Na Horehroní je človek okolo päťdesiatky, so základnou školou, alebo zdravotne postihnutý v akomkoľvek veku „takmer nezamestnateľnou“ kombináciou. Títo ľudia to dokážu zlomiť.

Práčovňa a žehliareň z Valaskej na Pohode a pracovisko vo Valaskej vpravo hore). foto - Ivan Mako a Daniel Vražda

Mladí Rómovia z Valaskej chcú rozšíriť svoje sociálne podnikanie. K tri roky fungujúcej práčovni a žehliarni by malo pribudnúť šitie posteľnej bielizne či obrusov a ďalších desať až dvadsať nových pracovných miest.

Ivan Mako, jeden z tvorcov projektu, čaká so svojimi ľuďmi na schválenie pripraveného zákona o sociálnej ekonomike, aby mohol prijať ďalších ľudí. Momentálne má na stole dvesto žiadostí o prácu. Krajčírsku dielňu majú pripravenú a plánujú rozšíriť kapacitu práčovne.

Bielizeň na lízing

Multifunkčné centrum Horehronie vo Valaskej je akýsi malý vidiecky projekt „United Colors“ pri Podbrezovej. Dáva prácu v práčovni a žehliarni bez ohľadu na farbu pleti ťažko zamestnateľným, dlhodobo nezamestnaným, zdravotne postihnutým a znevýhodneným. Nedávno získal ocenenie Impact Hub za zmysluplnosť a inovatívnosť v sociálnom podnikaní.

S projektom prišli mladí Rómovia pred približne tromi rokmi a funguje. Inkubátor, ktorý pripravuje 25 dlhodobo nezamestnaných a ťažko zamestnateľných pre trh práce, dokáže pokryť všetky náklady na prevádzku. Začínali na zelenej lúke, teraz si vychovávajú vlastných majstrov a administratívnych pracovníkov a prezentujú skúsenosti medzinárodne.

„Ak chceme byť ziskoví, mali by sme zvýšiť kapacitu práčovne. Vedeli by sme ju zdvihnúť o minimálne 40 percent,“ konštatoval Mako, ktorý je tiež jedným z členov pracovnej skupiny ministerstva práce, ktorá pripravovala zákon o sociálnej ekonomike.

Projekt krajčírskej dielne je prepojený s práčovňou a žehliarňou. Mako hovorí, že bielizeň ušijú a budú ju prenajímať na lízing firmám a organizáciám.

„Tak budeme mať istotu, že ju budú u nás aj prať a žehliť,“ vraví.

Takmer neumiestniteľní

Keď Ivan Mako rozpráva, že vďaka vlastnému know-how zamestnávajú ľudí takmer neumiestniteľných na trhu práce, mnohí uznanlivo pokývu hlavou, ale málokto pravdepodobne vie úplne presne, o čom vlastne úspešný Róm hovorí.

Mako zamestnáva v komunitnej práčovni vo Valaskej aj ženy, pre ktoré mohla byť automatická práčka zo začiatku niečo podobné, ako pre iných urýchľovač častíc, pretože ju prvý raz v živote zapli práve tam.

Za úspešným projektom vo Valaskej je Ivan Mako. Foto N – Daniel Vražda

Takmer „neumiestniteľný“ na trhu práce dostáva konkrétny zmysel až vtedy, keď dospelá pani rozpráva o práci v práčovni a úprimne je sama zo seba prekvapená, že to zvládla. Alebo keď mladý muž s hendikepom hovorí o troch mesiacoch rozvážania čistej bielizne, ako o jednom z najlepších období svojho života posledných rokov.

Človek pre všetko

Štefan Barič zo Závadky nad Hronom patrí k majorite, má 33 rokov, neprehliadnuteľné zdravotné postihnutie rúk od narodenia a jasnú myseľ. Vyštudoval Obchodnú akadémiu a predstavoval si, že bude robiť niekde v kancelárii administratívu, alebo jednoduché účtovníctvo.

„Bez problémov by som to zvládal. Sedieť za počítačom a rozmýšľať, nie je také zložité,“ rozprával, a akokeby chcel dodať slovám konkrétny význam, prehodil, že stránka e-shopu, ktorú urobil pre brezniansku firmu, stále funguje.

Po skončení školy sa prihlásil na úrade práce, dlho však nič nenašiel. Sem-tam brigádoval, ale nič natrvalo. Svet v období raného internetu mu situáciu neuľahčoval, tak čítal inzeráty v novinách. Vtedy ešte nevedel, že jeho príbeh sa ešte dlho nezmení, ani keď bude internet samozrejmosťou.

„Bolo mi úplne jedno, akú prácu, prijal by som hocijakú, v kancelárii alebo na stavbe, samozrejme v rámci možností. Keď ma videli, povedali, že sa ozvú, ale nikto už neodpísal ani nezetelefonoval. To hneď vycítite, že nehovoria s vami ako so seberovným. S človekom predo mnou sa bavili  dvadsať minút a so mnou tri. Vedel som, že z toho nič nebude,“ hovorí po skúsenostiach.

Dva roky hľadal prácu, kým sa zamestnal dočasne v občianskom združení. Robil akéhosi vrátnika v kancelárii za 150 eur mesačne. Prefocoval, strážil deti, ktoré chodili na internet.

Projekt sa skončil a znovu bol na úrade práce. Kamarátka mu dohodila prácu. Nejaký čas sa staral o obecné tenisové kurty, v zime triedil poštu, zakladal papiere do archívu. Opäť dočasne.

Po kosení trávy v Európskom vzdelávacom centre v Závadke a skúsenosti s pracovným zaradením – človek pre všetko, zostal takmer šesť rokov na úrade práce.

„Už ma nikto nezobral,“ ukončil jednu z epizód.

Približne pred pol rokom našiel na internete,  že v komunitnom centre vo Valaskej potrebujú šoféra do práčovne.

„Vstávam o štvrtej, o pol šiestej, podľa toho, kam idem. Naložím vypratú a vyžehlenú bielizeň a rozvážam,“ hovorí.

Števo Barič je spokojný. V kancelárii komunitného centra rozpráva o tom, že keď si hľadal prácu, alebo robil niečo podradné, vždy si predstavoval, že je kuriér. Čiastočne sa mu to podarilo.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Kotleba - kniha od autora tohoto textuViac info

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |