„Funkciou maliarskeho umenia je tvoriť novú emotívnu realitu: prostriedkom k tomu je f+p+s, farba, plocha, svetlo, preto už nekopírujeme 1000000x opakované ľúbezné krajiny, nemaľujeme západ a východ slnka v jemných a sladkých farbách. Maľujeme svoju skutočnosť, svoje sny, vyjadrujeme seba,“ stojí v Súkromných listoch Fullu a Galandu z 28. novembra 1930.

Boli to mimoriadne dôležité, vzrušujúce roky. Ľudovít Fulla pôsobil od roku 1928 ako učiteľ a profesor kreslenia na avantgardnej Škole umeleckých remesiel v Bratislave, kam na jeho podnet prišiel aj Mikuláš Galanda. A vďaka nim, ich tvorbe a ich Súkromným listom, v ktorých ako prví vystúpili s programovým vyhlásením moderného umenia na Slovensku, sa zásadne zmenil pohľad na chápanie umenia aj postavenie umelca u nás.

Do vypuknutia prvej svetovej vojny ešte bolo dosť času, aby presadili nové pravidlá a inšpirovali generácie ďalších. S vojnou sa však ocitli v izolácii – nielen politickej, ale i umeleckej.

Prvá skica k dnešnému Dielu dňa – Malému ukrižovaniu, vznikla ešte v roku 1935, keď sa Fulla zúčastnil aj výstavy svetového moderného umenia v Bruseli. Postavu Ježiša najprv nakreslil na vysokom kríži, vypínajúc sa nad jeho matkou Máriou a učeníkom Jánom, ale v procese práce, akoby si to rozmyslel, pôvodnú tvár zamaľoval čiernou farbou a postavu ukrižovaného Krista priblížil k jeho najbližším, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť.

K známemu sakrálnemu motívu sa vrátil neskôr počas vojny. „V týchto ‚rokoch horkosti‘, chtiac-nechtiac siahal už len po vlastných výtvarných zdrojoch. Snažil sa ďalej o prehĺbenie toho, čo poznal najdôvernejšie – ľudovú tradíciu, štylistiku jej výtvarných postupov, nadsadil primitivizujúce, rustikálne akcenty,“ píše kurátorka SNG Katarína Bajcurová. „Neusiloval sa už o kontakt so súdobou modernou. Naopak – odvolával sa na duchovnú podstatu národnej tradície, na jej kresťanské základy.“

A tak sa okrem niekoľkých žánrových obrazov stali v tomto období jadrom jeho záujmu práve sakrálne motívy. Na základe skice ukrižovania vznikli olejomaľby Veľké ukrižovanie (1939) aj Malé ukrižovanie (1942), na ktorých je Ježiš opäť vysoko nad Máriou a Jánom, od ktorých ho už delia postavy anjelov.

Na prelome 30. a 40. rokov k nim však pribudli aj ďalšie známe kresťanské motívy – Zvestovanie (1939), Narodenie (1940), Nanebovstúpenie (1941), Slovenská madona – Madona s anjelom a pastierom (1946) a ďalšie. Motív ukrižovaného Ježiša sa však v jeho tvorbe objavuje aj v roku 1976, na maľbe Otčenáš, ktorú Fulla venoval na pamiatku svojej „milovanej manželke Anuške“.

Ďalšie diela s témou Veľkej noci si môžete pozrieť na Webe umenia – tu.

Ľudovít Fulla (1902 – 1980), zakladateľ slovenskej moderny, je jedným z najvýznamnejších slovenských umelcov. Študoval na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe, ako profesor pôsobil na Škole umeleckých remesiel v Bratislave (1929 – 1939), neskôr viedol oddelenie monumentálno-dekoratívneho maliarstva na VŠVU (1949 – 1952). Od roku 1962 žil a tvoril v Ružomberku, kde sa narodil. Získal množstvo ocenení a zúčastnil sa viacerých medzinárodných prehliadok a výstav doma aj v zahraničí. Venoval sa maľbe, grafike, kresbe, scénografii aj knižnej ilustrácii. Jeho maliarsky rukopis sa ustálil v 30. rokoch 20. storočia – formálne vychádzal najmä z francúzskeho moderného maliarstva, zaujímalo ho byzantské umenie a umenie východu, ale mnoho prvkov nachádzal v miestnej ľudovej tvorbe. O tvorbe Ľudovíta Fullu vyšlo viacero monografií od slovenských i českých teoretikov umenia.