Denník N

Češka žila v Severnej Kórei: Ak poviete do mobilu niečo zlé o vodcovi, hrozí vám verejná poprava

Nina Špitálníková (vľavo) s kamarátkami v Severnej Kórei. Foto - Nina Špitalníková

Váš život je už pri narodení určený tým, do akej triedy patria vaši rodičia, opisuje život v KĽDR česká koreanistka, ktorá v krajine študovala. V prísne regulovanej krajine už vzniká stredná vrstva.

Češka Nina Špitálníková (1987) navštívila Severnú Kóreu dvakrát – v rokoch 2011 a 2012. Bola prvou českou študentkou v krajine po desiatich rokoch a doteraz zostala poslednou.

V oboch prípadoch tam na študijnom pobyte strávila mesiac. Severnú Kóreu videla za vlády Kim Čong-ila aj jeho syna Kim Čong-una.

Vycestovať tam mala aj tretíkrát, no keďže počas pobytu predtým mala konflikt so severokórejskou políciou a médiám dala nelichotivé rozhovory o tejto krajine, desať dní pred cestou jej povolenie zrušili. 

O svojich skúsenostiach teraz vydáva knihu s názvom Medzi dvoma Kimami. „Ak existuje krajina, kde môžete v každej sekunde povedať: Veľký brat ťa sleduje!, tak je to Severná Kórea,“ hovorí. 

Mám 34 rokov, aký by bol môj život, ak by som sa narodil v Severnej Kórei?

Závisí od toho, do akého sŏngbunu (severokórejského triedneho systému) by ste sa narodili. Stručne povedané, ak by ste mali vysoké sŏngbun, mohli by ste očakávať pomerne pohodlný život a slušnú pracovnú pozíciu v strane. Ak by ste také šťastie nemali, robili by ste náročné manuálne práce a na vyššie vzdelanie by ste mohli zabudnúť.

Musel by som byť v strane? Musel by som nosiť odznak?

Členstvo v Kórejskej strane práce je teoreticky prístupné všetkým. V praxi to tak nie je. Byť členom štátostrany je privilégium a štát si starostlivo vyberá, komu túto vstupnú bránu k lepšiemu životu otvorí. Uchádzajúci sa členovia musia byť politicky lojálni a musia mať dobrý triedny pôvod. Bez toho sa do strany nedostanete.

Odznak musí nosiť každý Severokórejčan starší ako 16 rokov ako dôkaz lojality k strane a vodcom. Väčšinou sa nosí na ľavej strane čo najbližšie k srdcu. Nikdy sa nesmie pripnúť na bundu. To platí pre všetky vrstvy.

Odznak musí nosiť každý občan Severnej Kórey starší ako 16 rokov. Foto – Michal Huniewicz

Počul som, že dieťa musí ísť k pestúnke už dva mesiace po narodení. Je to pravda?

Áno, keď sa v rodine narodí dieťa, tak žena musí veľmi skoro nastúpiť do práce. V zamestnaní sú väčšinou jasle, v ktorých sa o deti starajú počas pracovného času žien. Do škôlky potom nastupujú veľmi skoro.

Aká silná je propaganda v takýchto škôlkach či v školách v Severnej Kórei?
Postupná indoktrinácia je už od toho najútlejšieho veku. Deťom sa namiesto rozprávok rozprávajú legendy o hrdinských činoch ich vodcov. Zároveň sa im vštepuje, že všetko cudzie a najmä americké je zlé. Táto básnička hovorí za všetko:
Našimi nepriateľmi sú americkí zlosynovia,
ktorí nám chcú vziať našu krásnu vlasť.
Zbraňami, ktoré si sám vyrobím,
ich zastrelím. Bum, bum, bum.
Ako je na tom napríklad zdravotníctvo?

Je v katastrofálnom stave. Je tu nedostatok základných liekov, antibiotiká stoja niekoľko stoviek dolárov, analgetiká sú len pre najvyššiu triedu a na narkózu môžete rovno zabudnúť. Porušujú sa základné hygienické predpisy, chýbajú jednorazové zdravotnícke rukavice, ihly sa nesterilizujú. Veľmi nízku úroveň zdravotníctva potvrdzuje aj Svetová zdravotnícka organizácia, podľa ktorej vynakladá Pchjongjang na zdravotnú starostlivosť v priemere 20 korún (menej ako euro) na osobu za rok. Obyčajní ľudia sú tak nútení nájsť si alternatívny systém zdravotnej starostlivosti.

Čítal som, že v KĽDR majú iba raňajky a večere a mäso dostanú len trikrát ročne. Nie je to len mýtus?

Nie, v Severnej Kórei sú skutočne iba raňajky a večere. Kim Čong-il počas hladomoru obedy zrušil. Prebehla okolo tohto kroku veľká propagandistická kampaň, v ktorej ukazovali ľudí, ktorí zomreli na prejedenie a podobne. Severokórejčania jedia najčastejšie ryžu, tofu a kimčchi (kórejské národné jedlo – pikantný šalát). Mäso sa väčšinou prideľovalo na veľké výročia, rovnako ako nové oblečenie či sladkosti pre deti. Teraz sú však iné časy. V Severnej Kórei vzniká stredná trieda, ktorá má peniaze. Títo ľudia vlastnia mobilné telefóny, chodia do reštaurácií, kupujú si predražený zahraničný tovar a chcú mať v jedálnom lístku aj mäso. Takže ak máte v Severnej Kórei peniaze, môžete mať mäso pokojne každý deň.

Panoráma Pchjongjangu. Foto – Michal Huniewicz

Tieto peniaze zarábajú z čierneho trhu, ktorý povolil režim?

Nemôžem povedať, že by bol čierny trh v KĽDR povolený. Kim Čong-il sa snažil s čiernym trhom bojovať. Pokúšal sa zaviesť viac ekonomických reforiem zameraných na stimuláciu súkromného hospodárstva, ale bez výsledku. Keďže čierny trh aspoň čiastočne naprával nedostatky v uspokojovaní mnohokrát základných potrieb občanov, rýchlo sa rozrastal. S čiernym trhom ihneď vznikol aj obrovský nárast korupcie. Predtým si úradníci zriedka vzali úplatky a bolo to tak aj preto, že všetky drahé veci ako byty, autá či zariadenie do bytu sa nedali kúpiť. S nástupom Kim Čong-una (v roku 2011 pozn. red.) sa situácia zmenila. Kim Čong-un síce poprel prítomnosť súkromného obchodu, ale ten čierny začal mlčky tolerovať a ľudia prestali byť za obchodovanie stíhaní. S týmto krokom sa čierny trh veľmi rozrástol a vďaka tomu vzniká v Severnej Kórei aj stredná trieda. Ťažko odhadovať, koľko je to ľudí, ale je zrejmé, že stredná trieda sa bude rozrastať.

Čo sú najväčšie mýty, ktoré majú Česi alebo Slováci o Severnej Kórei?

Mnoho ľudí si predstavuje KĽDR ako krajinu, kde je hladomor, nejazdia tu autá a námestia sú prázdne. Realita je odlišná. Stále je tu nedostatok jedla, ale ľudia už neumierajú od hladu. V Pchjongjangu sú tiež dopravné zápchy a na námestiach prúdia davy ľudí.

Počas vášho pobytu v Severnej Kórei ste išli metrom, hoci ste to mali zakázané a následne ste odbočili do vedľajšej uličky, kam ste nemali. Skončili ste na polícii na výsluchu. Nebáli ste sa počas výsluchu? Je známy prípad Američana, ktorého zatkli za to, že si zobral propagandistický leták.

Počas výsluchu človeku vôbec nedochádza, čo sa deje. Sústredila som sa skôr na kórejčinu a úprimne povedané, mala som skôr strašnú zlosť. Až potom, čo sa výsluch skončil a zhabali nám pasy, elektroniku a nedostali sme ani večerný prídel jedla, som dostala strach. Zrazu som bola v Severnej Kórei bez pasu a nikto nevedel, čo sa bude diať ďalej. Nakoniec nám pasy vrátili.

Deti čistia okolie pamätníka severokórejským vojakom, ktorí šliapu na zástavu USA. Foto – Michal Hunkiewicz

Počas vášho pobytu ste stále mali v pätách agenta. Aký to bol pocit?

Keď tam idete, tak s tým počítate. Ako študentky sme mali výhodu, že sme mohli chodiť po meste voľne a bez všadeprítomných sprievodcov. Namiesto tých sme vyfasovali všadeprítomnú tajnú políciu. Zo začiatku to bol nezvyk, ale počas pár dní nám to nepripadalo čudné. Počas prvého pobytu sme tajnú políciu celkom aj ľutovali. V tom čase ešte neboli rozšírené mobilné telefóny, takže súdruhovia museli chodiť s nami na dlhé prechádzky v úmornej horúčave.

Mohli ste sa zhovárať s bežnými ľuďmi?

Komunikácia s miestnymi bola, bohužiaľ, veľmi obmedzená. A Severokórejčania sa s nami (až na pár výnimiek) ani baviť veľmi nechceli. Po každom rozhovore s cudzincom sú totiž podrobení dlhému výsluchu.

Čo bola najväčšia absurdnosť, s ktorou ste sa stretli?

Bolo ich veľa. A, bohužiaľ, nie všetky boli úsmevné. V roku 2011 bola Kórejská strana práce nútená vydať mobilizačný rozkaz na zapojenie všetkých študentov stredných a vysokých škôl do socialistickej výstavby nového Pchjongjangu, ktorý mal byť vybudovaný k 100. výročiu od narodenia Veľkého vodcu a zakladateľa štátu Kim Ir-Sena. Najväčší sviatok v histórii sa blížil a prípravy nového Pchjongjang nevychádzali podľa plánu, Kórejská strana práce tak povolala každého vrátane študentov. Nejakým nedopatrením sme sa dostali na stavbu aj my.

Čo ste videli? 

Všade bol prach, deti stavali mrakodrapy bez techniky a v strašnej horúčave. Bol to otrasný pohľad. Keď som sa vrátila do školy a spýtala sa profesorky, či jej pripadá správne, že deti pracujú v ťažkých podmienkach namiesto toho, aby študovali, dostala som odpoveď: „Drahý vodca Kim Čong-il poskytol na stavbu autobusy, takže práca nie je taká ťažká.“ V tej chvíli som neverila vlastným ušiam, že takúto odpoveď môžem počuť od univerzitného profesora.

Toto miesto sa volá Veľký monument Mansu Hill a návštevníci ho môžu odfotiť iba tak, aby bolo lídrov vidieť v celosti. Fotografovi sa podarilo vymazanú fotku zachrániť. Foto – Michal Huniewicz

Za čo môže Severokórejčan skončiť v pracovnom tábore?

V Severnej Kórei existuje niekoľko druhov väzenských zariadení. Jedným z nich je kwalliso, doslova „kontrolný tábor“, čo môžeme preložiť ako „politickú pracovnú polepšovňu“. V kwalliso sú uväznené osoby obvinené zo závažných politických trestných činov. Závažným politickým trestným činom okom severokórejskej vlády je napríklad počúvanie juhokórejského rádia, sledovanie juhokórejského televízneho kanálu, vlastníctvo juhokórejských letákov, filmov či kníh alebo kontaktovanie kohokoľvek v Južnej Kórei. Potom sa v KĽDR vyskytujú tzv. tábory prevýchovy, po kórejsky kjohwaso. Tu sú odsúdení ľudia za súkromné ​​obchodovanie bez povolenia alebo za pašovanie tovaru cez čínsko-kórejskú hranicu. Poslednými zariadeniami väzenského systému sú pracovno-prevýchovné a kolektívne tábory. Tam sú uväznení väčšinou ľudia za krádež potravín na poliach, súkromný obchod, cestovanie mimo domova bez potrebných povolení alebo absentérstvo v zamestnaní.

Za čo môžu Severokórejčana popraviť? Popravuje sa stále verejne?

Popravy sú verejné, aby dokazovali silu režimu a zároveň varovali obyvateľov pred zlým správaním. Podľa trestného zákonníka KĽDR je tu niekoľko činov, za ktoré je najvyšší trest. Jedným z nich je aj to, ak poviete do mobilného telefónu niečo proti štátu či proti vodcovi.

Možno ťažká otázka, ale rozprávajú sa doma Severokórejčania slobodne, alebo aj tam môžu byť odpočúvaní? Čo si skutočne myslia?

Bohužiaľ, na toto nemôžem úprimne odpovedať, napriek tomu si myslím, že cenzúra bude fungovať aj doma. V Severnej Kórei existuje inštitúcia inminban. Je to skupina ľudí, ktorí vzájomne dohliadajú sami na seba. Na čele každého inminbanu je väčšinou žena stredného veku, ktorá je zodpovedná za kompletnú kontrolu susedov, sledovanie trestnej činnosti alebo politickej neposlušnosti. Zároveň prebiehajú zhruba raz za pol roka kontroly domácností.

Skupina Severokorejčanov hrajú volejbal na Námestí Kim Ir-sena. Foto – Michal Hunkiewicz

Dá sa teda povedať, že v Severnej Kórei sa život podobá na Orwellov román 1984?

Ak existuje krajina, kde môžete v každej sekunde povedať: Veľký brat ťa sleduje!, tak je to Severná Kórea.

Čo si myslíte o súčasnej slovnej prestrelke medzi Trumpom a KĽDR? Sú to len slová alebo reálne hrozí vojna?

V tejto chvíli je len veľmi malá pravdepodobnosť konfliktu. Severná Kórea už takto „blafuje“ po celé desaťročia. Je trochu smiešne vidieť, ako americký prezident používa rovnakú rétoriku, ako jeho severokórejskí oponenti. Úprimne povedané, ja som najviac zvedavá, na akom plagáte teraz pracujú severokórejskí propagandisti. Očakávala by som podobizeň Trumpa, ako vysiela rakety na Pchjongjang. Uvidíme, či aj v tomto Trump nezostane pozadu.

Obchod pre obyčajných ľudí. Cudzinci majú zakázané do nich vstúpiť, nieto ešte urobiť si fotografiu. Foto – Michal Huniewicz

Viac fotiek poľského fotografa Michala Huniewicza zo Severnej Kórey si môžete pozrieť tu.

Bakalársku prácu Niny Špitálníkovej Propaganda v KĽDR: funkcie, metódy a vývoj si môžete prečítať tu.

Severná Kórea

Teraz najčítanejšie