Elitný slovenský horolezec: Keď som zvládol Tatry, na svetové veľhory som pripravený
Tatry majú čo ponúknuť aj lezcom zo zahraničia, nie som však prekvapený, že väčšina ide radšej do Álp. V známych svetových pohoriach je to totiž často oveľa bezpečnejšie ako v Tatrách, hovorí Michal Sabovčík.
Michal Sabovčík je popredným slovenským lezcom, dnes sa venuje aj lietaniu. Liezol v Alpách, na Sibíri, v Afrike či v Patagónii, no hovorí, že najťažšie chvíle v živote zažil na tatranskom hrebeni.
Aj vďaka príprave v Tatrách v máji bez komplikácií zvládol výstup na osemtisícový vrch Dhaulághirí v Himalájach. V Tatrách sa pripravoval aj na unikátnu expedíciu do Antarktídy, na ktorej plánuje na padáku zletieť z vrcholu, na ktorom ešte nikto nebol.
Lezci patria k tým, kto má v Tatrách oprávnenie isť aj mimo oficiálnej značky. Je pravda, že skutočnú krásu Tatier človek pochopí, až keď odbočí z chodníka?
Určite áno. Aj ja som najprv Tatry poznal ako turista, no keď som sa dostal k lezeniu, bolo to o niečom úplne inom. V Tatrách som okrem iného prvýkrát spoznal cesty, ktoré sa lezú na viac dĺžok lana, a to ma úplne ohúrilo. Vtedy mi bolo jasné, že všetky peniaze, ktoré nasporím, pôjdu do lezeckého výstroja.
Sú v Tatrách aj steny, ktoré sa lezú viac dní?
Áno. Keď sme liezli v Tatrách ťažké prvovýstupy, potrebovali sme si zobrať bivak so sebou. Ale aj na najdlhšie tatranské cesty stačila jedna noc. Prespali sme zavesení na lane a na druhý deň sme stenu dokončili.
Ako sa zabezpečuje viacdňové lezenie?
Na všetko slúži veľký vak – horolezci mu hovoria sviňa, a v nej je všetko, čo potrebuješ. Ten, kto lezie prvý, ide bez batoha, zaistí lano a pomocou neho sa už dá všetko potrebné ťahať za sebou – jedlo, spacáky, stan, voda. Pred zotmením sa všetko pomocou skôb a lán uistí do skaly a lezec prespí na skale, ideálne na skalnej polici.
Je lezenie v Tatrách iné ako v najznámejších pohoriach sveta?
Áno, a výrazne. Aj keď Tatry nie sú vysoké hory, ak to porovnávam so svetom, lezenie v nich je veľmi náročné na psychiku a nebezpečné. Vďaka tomu, že som začínal práve tu a že tu mám toľko natrénované, si chodím lezenie do sveta viac-menej užívať. V najznámejších svetových pohoriach je to totiž často oveľa bezpečnejšie ako v Tatrách.
Prečo?
Napríklad alpské steny sú oveľa pevnejšie, dajú sa preto lepšie zaistiť a sú bezpečnejšie. Takisto aj ďalšie pohoria majú iný druh skál ako Tatry – bezpečnejší. Nie je to však chyba nás, Slovákov. Je to záležitosť prírody. Tatranská skala je skrátka iná, viac zvetraná, a preto menej pevná. Je to tu skôr taká divočina. Podobne ako aj ďalej, smerom na východ Európy.
Vedia Tatry napriek tomu prilákať aj lezcov zo zahraničia?
Myslím, že áno. Ale Tatry sú v tomto smere špecifické. Zahraniční lezci sem prídu hlavne za krásnym prostredím. Takisto ich vedia zaujať horské chaty a v nich lacné pivo (smiech). No samotné lezenie je tu veľmi náročné. Nie som prekvapený, že sem neprídu lezci z Álp, keď tamojšia skala je pevnejšia, je tam viac možností a lezecké cesty sú krajšie.
Je niečo, čo by ste v Tatrách zmenili?
Napríklad to, že na Slovensku sme ochranári a lezci ako súperi, čo je škoda. Vo svete je to iné. Teraz som sa napríklad vrátil z hôr v Chorvátsku a tam sú ochranárstvo a lezectvo prepojené. Bolo by výborné, ak by to platilo aj u nás. My horolezci sme súčasťou prírody a nijako ju nepoškodzujeme.
Ktoré lokality v Tatrách máte najradšej?
S lezcami sme najčastejšie chodili do Javorovej doliny, ktorá je ťažko prístupná, veľmi pekná a pre lezcov najviac cenená. Ku skalám v Javorovej doline si treba s lezeckým výstrojom odšliapať celé kilometre pešo, no lákala nás náročnosť steny. Dnes mám pocit, že lezci uprednostňujú nenáročné steny v blízkosti chát, lebo aj to stačí na to, aby sa pred ostatnými pochválili. My sme boli v tomto smere iní. Skôr sme išli za samotou a určitou romantikou.
Pri zimnom lezení sme často prespávali v snehu. Nebolo to nič výnimočné. Vykopali sme si úkryt na bývanie a prespali v ňom.
Bolo spanie v snehu prípravou na zimný prechod Tatier, ktorý dovtedy zvládol len jeden lezec?
Sen o tom, že raz prejdem celý tatranský hrebeň, som mal dlho, no prišlo to postupne. Spolu s kamarátom sme sa pokúsili prejsť celý tatranský hrebeň už v lete v roku 2009, po ôsmich dňoch však prišli veľmi silné búrky a prechod sme nemohli dokončiť. Ale naďalej ma to lákalo, lebo ide o krásnu líniu hrebeňa. Jedinečnú v rámci Slovenska.
Popri lezení v Tatrách som sa dostal aj k skialpinizmu a z toho som prešiel k ľadolezectvu. Mal som vtedy 20 rokov. Kúpil som si mačky a čakany a začali sme liezť ľady – ľahšiu formu zimného lezenia. O dva roky neskôr sme už začali v zime liezť aj prvé tatranské steny.
Neskôr som absolvoval prvú expedíciu – v Kirgizsku sme vystúpili na sedemtisícovku Pik Lenina (7134 m). V roku 2010 som bol liezť na Sibíri a v roku 2011 som bol v Alpách, kde sme spolu s Jánom Čechom vyliezli tri najväčšie severné alpské steny za 16 dní. Jano však pri zostupe zahynul a vtedy som mal ťažké obdobie, keď som už viac nechcel liezť. Trvalo to však asi len pol roka, po ktorom ma to preplo do takého nastavenia, že som začal liezť ešte viac. Vplyvom toho som sa potom rozhodol aj pre zimný prechod Tatier.
Web: michalsabovcik.com
Znamená to, že v Alpách, na Sibíri či v Kirgizsku ste sa pripravovali na to, aby ste zvládli prechod cez Tatry?
Bol to postupný vývoj udalostí a nebral som to len ako prípravu na hrebeňovku Tatier. No keď sa na to pozerám dnes, tak hovorím, že zimný prechod hrebeňom Tatier bol to najťažšie, čo som v živote zažil.
Skúste opísať, o čo v tomto projekte išlo.
V januári 2013 sme v zime za 15 dní spolu s Adamom Kadlečíkom absolvovali zimný prechod celého hrebeňa Tatier – Západných, Vysokých a Belianskych. Pred nami to dokázal len Pavel Pochylý ešte v roku 1976. Dokumentarista Pavol Barabáš o našom prechode natočil dokument Stopy na hrebeni.
Absolvovali sme to bez podpory z doliny, čo znamená, že sme boli nabalení na 15 dní a všetko, čo sme na tento čas potrebovali, sme si niesli so sebou. Mali sme jedlo, stany, spacáky aj horolezeckú výbavu.
Prechod sme začali traja, no kamarát sa na začiatku Vysokých Tatier odpojil. Veľmi ho bolelo koleno a mal problém aj s palcom na chodidle. V takom stave nebol schopný pokračovať.
Stopy na hrebeni
Hovoríte, že to bolo to najťažšie, čo ste v živote zažili. V čom?
V základnom prežití v takých náročných podmienkach. Mali sme asi všetky typy počasia – víchrice, veľa snehu, zlé podmienky na lezenie. Navyše, hneď na začiatku nám navlhli spacáky, čiže sa nám spalo len veľmi ťažko. Síce sme si ľahli a na tri hodiny zaspali, no potom nás zobudil chlad. Vtedy sme si dali teplý čaj a predčasné raňajky, to nás zahrialo, ešte sme na hodinu zaspali a išli ďalej.
Začiatok, Západné Tatry, sme prešli relatívne rýchlo, no vo Vysokých Tatrách to na skalnatom hrebeni začalo byť veľmi náročné. Najťažší bol úplný záver, keď sme mali trochu už aj ponorku, ale bolo fajn, že sme sa aj vedeli navzájom doplniť, a keď som mal ja krízu, pomohol mi Adam a naopak.
Na posledný deň prišla víchrica – orkán Xaver, ktorý mal v nárazoch rýchlosť aj 200 km/h. Keď sme sa to dozvedeli, mali sme práve za sebou Vysoké Tatry, teda najťažšiu časť výletu. Volal nám Pavol Barabáš, aby sme projekt rýchlo ukončili. Ja som si však povedal, že keď sme už prežili tých náročných 14 dní, nevzdám to v posledný deň. Nakoniec prišiel vietor a bol to poriadny masaker, ale zvládli sme to. Celkovo sme prešli tuším 150 vrcholov.
Pomohol tento projekt zviditeľniť Tatry?
Myslím si, že áno. Mali sme veľa pozitívnych ohlasov od verejnosti a všimli si nás aj v zahraničí. Rok po prechode si nás napríklad všimla firma Adidas. Prišli k nám s vrtuľníkom, preleteli ponad Tatry a následne nás oslovili, či v zimných Tatrách nenatočíme ďalší dokument, ktorý bude celosvetová reklama na ich výrobky. Dokument sa volal Žiť pre vášeň a opäť ho filmoval Pavol Barabáš. Bola to dobrá ponuka a je fajn, že sme to zobrali.
Oficiálny trailer k dokumentu Žiť pre vášeň
Následne k nám prišli aj viacerí lezci zo zahraničia a páčilo sa im tu.
Po prechode som však mal pocit, že lezenie ma už tak veľmi nenapĺňa, a hľadal som niečo nové. Vtedy ma oslovilo lietanie, a tak som sa prihlásil aj s kamarátmi do paraglajdového kurzu a začali sme lietať. Pri lietaní som spoznal paraglajdistu Juraja Koreňa, s ktorým dnes plánujeme expedíciu na Antarktídu.
Idete lietať na Antarktídu?
Áno. Chceli by sme sa z Južnej Ameriky plachetnicou preplaviť 1300 kilometrov na Antarktídu, tam vyliezť vrchol, na ktorom ešte nikto nebol, a z neho zletieť dole. Láka nás to dobrodružstvo a možnosť zažiť niečo nové. Momentálne ešte zbierame prostriedky na pokrytie expedície. (Startovač)
Ak sa všetko podarí, cestovať by sme mali v decembri ako osemčlenná výprava, ktorej súčasťou bude aj jeden z najlepších českých lezcov, Marek Holeček, a máme takisto skúseného kapitána plachetnice. Cesta do Antarktídy totiž vedie cez najdrsnejší prieliv sveta, ktorý označujú ako Everest námorníctva. Náš kapitán ho však už vlani zvládol.
Krásne na Antarktíde je to, že hory vychádzajú priamo z mora a plachetnicou môžete zakotviť pod skalou. Kapitán nás tam môže vyložiť, my budeme liezť, a keď výstup zvládneme, zletíme dole a on sa vráti po nás.
Možno nepôjde o najväčší výkon z pohľadu horolezectva, ale z pohľadu dobrodružstva to bude určite výnimočné. Lebo veľa ľudí lieta a veľa ľudí lezie, ale málo projektov tieto aktivity spája.
Dlhodobú víziu máme takú, že by sme radi niečo podobné zopakovali na každom svetadiele. Ale to bude otázka energie, času, zdravia aj prostriedkov. A určite nám to zaberie niekoľko rokov.
Aj na Antarktídu sa pripravujete v Tatrách?
Z väčšej časti áno. Celú minulú zimu sme tu spoločne intenzívne trénovali. Liezli sme krátke cesty čo najrýchlejšie a z vrcholu sme potom zleteli. Príprava v Tatrách bola pre mňa zároveň výbornou prípravou na expedíciu do Himalájí.
Cestoval som tam tento rok v marci a v máji som spolu s Petrom Hámrom bez pomoci kyslíka vyliezol na osemtisícovku Dhaulágirí (8167 m n. m.). Pre Petra to bola posledná osemtisícovka, na ktorej ešte nebol. Keď ju zdolal, stal sa prvým Slovákom, ktorý vyliezol na všetky vrcholy vyššie ako 8-tisíc metrov.
Aké to bolo v Himalájach s Petrom Hámorom?
Urobil by som chybu, ak by som s ním nešiel. Je veľmi skúsený a prakticky všetko vedel vybaviť. Vôbec som sa pri ňom nemusel báť, že by sa stalo niečo zlé, stačilo sa naňho spoľahnúť.
Na vrchol sme z najvyššieho tábora stúpali 13 hodín a boli sme len my dvaja, hoci na výstup sa vtedy chystalo viacero expedícií, no neodvážili sa ísť s nami. My sme však mali dobrého meteorológa, ktorý povedal, že je šanca na to, aby to vyšlo, tak sme to riskli. A podarilo sa.
Bral som to ako ďalší veľký posun v lezení. Vrchol, čo sa dá v lezení dosiahnuť. Ale fyzicky som to zvládal, myslím, dobre. Aj vďaka dobrej príprave som nemal vážnejšiu krízu. Samozrejme, bolo to veľmi náročné a telo nedostatkom kyslíka veľmi trpelo, ale dalo sa to zvládnuť.
V Himalájach sa lezenie zrejme nedá kombinovať s lietaním?
Ale dá. Aj priamo na Dhaulágirí som mal padák, no vedel som, že z vrchu nebudem letieť. Nebolo by to správne a férové voči Petrovi Hámorovi, ktorý by musel schádzať sám, a navyše na let dole mi chýbala odvaha. Možno ak by tam bol so mnou aj Juro (Koreň) a mali by sme vhodné počasie, asi by sme sa na to odhodlali. Určite je to reálne, hoci z Dhaulágirí doteraz nikto na svete nezletel padákom.
Ale počas vynášok sa mi podarilo zletieť z prvého výškového tábora.
Nevyčítajú vám, že ste hazardér?
Nie, to nie som. Možno keď sme boli mladí, tak boli situácie, na ktoré sa s odstupom času pozerám ako na riskantné. Ale bolo to tým, že sme mali na Slovensku dobrých konkurentov v lezení, a tak sme sa navzájom motivovali k hraničným výkonom. Ale, na druhej strane, zároveň sme sa navzájom posúvali vpred.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
