Balkán 2017: „Antika” aj roxor, od extrému do extrému

Na Balkán som opäť vyrazil preto, aby som konečne našiel definitívnu odpoveď na jednoduchú otázku: Čo to ten Balkán vlastne je? Kde sa dnes nachádza a aká môže byť jeho budúcnosť?

Vrátil som sa tam, kde som dospel; práve na Balkáne som pred rokmi zistil, že niektoré otázky nemajú jasné odpovede. Išiel som aj preto, že o rok to už nemusí byť možné – na Balkáne, žiaľ, vždy treba rátať s najhorším možným scenárom.

Skopje: európske Las Vegas

Prekročíte srbskú hranicu a do Skopje sa veziete po diaľnici Alexandra Veľkého. Pristanete a ste na rovnomennom letisku, vstúpite do mesta a jazdeckých sôch Alexandra Veľkého vidíte za pár minút niekoľko. Názov Macedónia si nárokujú Gréci, ktorí úspešne blokujú integráciu krajiny, Macedónsko odpovedá tým, že si privlastňuje Alexandra.

Volá sa to Skopje 2014 a je to grandiózny projekt bývalého premiéra Nikolu Gruevského. Za 200- až 500 miliónov dolárov, v závislosti od toho, s kým sa rozprávate, vzniklo nové historické centrum hlavného mesta. Desiatky nových budov a množstvo sôch majú všetkým, najmä však susedom, ukázať, že Macedónsko existuje. Výsledok?

Budovy v pseudoantickom slohu pôsobia veľkolepo, ale – a to je ten problém – gýčovo. V obrovskom hoteli Mariott svieti presne nula okien, je to neživé a neskutočné. Z ľubovoľného miesta uvidíte desať a viac sôch, až sa nechce veriť, že macedónska história má toľko postáv. Celé staré mesto žiari; je biele tak, ako sú biele nové veci.

Napadne vám jedno slovo: kulisy.

Vidíte umelo vysadené palmy tam, kde nikdy žiadne nerástli, a príliš veľa nových mostov pre príliš málo ľudí. Vidíte rieku Vardar, ktorá je skôr plytkým potokom, a v nej antické lode s umelo dotrhanými plachtami, ktoré odnikiaľ nepriplávali a nikdy tu nekotvili. Sú zaliate do betónu, ten vyčnieva z plytkej vody, obďaleč z rieky vytryskuje podsvietená fontána.

Európske Las Vegas, akurát myslené vážne. Nevkusné? Absolútne. Gýčové? Ako nikdy. A najmä smutné: nové centrum totiž náhle končí, začína sa bazár, albánska časť, ozajstné jadro Skopje. Tu stretnete zahalené aj odhalené ženy, tu sa hovorí po macedónsky aj po albánsky. Ako v každom balkánskom bazáre, ako po veky vekov, svoje miesto tu majú Turci.

V bazáre sa nič neleskne, nikto tu neinvestoval. Chodník je popraskaný, mnoho poväčšine jednoposchodových budov chátra. Občas nefunguje verejné osvetlenie, život sa odohráva v prítmí. Na chodník si líha žena s dieťaťom, zabalí sa kartónom, okolo chodia davy ľudí.

Nie veľkolepé sochy, ale táto žena je skutočným Macedónskom. Nikto ju totiž nevymyslel, nenaprojektoval, ani nepostavil tam, kde nikdy nebola.

Poznáš Bakiho Sadikiho?

Meti vlastní lode, loďky a vodné bicykle, a tak mu patria všetci turisti, ktorí kaňon Matka pár kilometrov od Skopje navštívia. Návštevníkov je dosť, ale nie dosť na to, aby ich bolo priveľa, práve preto je krásny. Metiho víťazná finta spočíva v tom, že keď ho už navštívia, určite si plavbu zaplatia. Meti vie, že 5 eur nie je veľa, a je pripravený.

Dvadsať rokov som žil v Bratislave, hovorí plynulou slovenčinou. Ty si z Tatier? Bakiho Sadikiho poznáš? Prikyvujem. Ešte za komunizmu sme boli v Grandhoteli v Starom Smokovci. Vtedy sme boli Juhoslávia a všetko bolo pre nás lacné. Baki počul, že sa rozprávame po albánsky, celý večer nás hostil.

Potom zmenil biznis, ale to nie je dobrý biznis. Takých ľudí by som ja…, nedopovie a urobí gesto povrazu. Tiež som mohol, ale normálne som žil. Dobre je na Slovensku, nie ako tu, kde nič nefunguje. Tu mám teraz loďky a štyridsať kanoe. Vodné bicykle. Ide o biznis. A šesť synov a u vás dcéru so Slovenkou. Prijali ju za sestru. Dobre je. Ale ten Baki, zlý biznis začal robiť. Čaute, držte sa. Ja som Meti, hej? Pozdrav Slovensko.

Zbohatni a môžeš všetko

Od Macedónska cez Kosovo až po Albánsko sa tiahne nepretržitá, ale náhodná zástavba všade tam, kde je to možné. Dediny sa tiahnu nie kilometre, ale desiatky kilometrov po slnkom vysušenej krajine. Nikde sa nekončia, lebo sa nikde nezačínajú, neťahajú sa do šírky, ale do dĺžky. Cestu lemujú budovy, väčšina z nich rozostavaná, ale nedokončená, postavená, ale neomietnutá, s oknami, ale bez skiel, ak so sklami, tak celá presklená.

Tento kút Európy, to sú trčiace roxory, visiace drôty, autoumyvárne a absolútny nevkus; 90. roky, iba horšie. Hodiny sa dá diskutovať o tom, prečo to tak je a čo to znamená, keď však v Albánsku obchádzame Skadarské jazero, odpoveď máme rovno pred sebou: na jeho brehu stojí hotel Prince Of Lake.

Vypína sa na útese, susedí s tým, čo sa nedá opísať inak ako chudoba, sám je však luxusný. Luxusný je však akýmsi pokrúteným spôsobom, veľkolepý je zvláštne, ako zo zlého filmu alebo zo sna. Je ohradený, spoľahlivo oddelený od ulíc, v ktorých nielen nefunguje, ale ani neexistuje verejné osvetlenie. Čulý stavebný ruch navyše prezrádza, že šialený architekt má ešte dostatok nápadov.

Chcel som pochopiť Balkán a tu, pri pohľade na Prince Of Lake, je to zrazu jasné.

Bohatstvo, akokoľvek relatívne a náhle, sa okamžite dáva najavo. Je cieľom, nie prostriedkom, žiaden ďalší krok nenasleduje. Každý tu hrá na seba, svet sa končí tam, kde sa končí múr okolo hotela – nikoho netrápi, kde žije, ako žije, ako vyzerá cesta, ako vyzerá krajina a ako vyzerá štát. Ako a či vôbec funguje.

Vedomie, že jestvuje akési spoločenstvo, v ktorom sú všetci spolu, je slabé – ak vôbec existuje. Máš peniaze, môžeš všetko a aj to urobíš. Vieš, že ak by mohli, urobili by to všetci. Postavíš hotel alebo nové staré mesto. Istým spôsobom staviaš pomník: sebe, svojmu bohatstvu a tomu, že ty si to dokázal. Nezáleží ti na tom, že hneď za rohom deti zaspávajú v škatuliach, lebo s nimi nič nemáš. Ty si postavil hotel. Alebo sochy. Vyhral si. A o to ide.

Najhoršie sú pohľady chlapov nad štyridsať

Prvou zastávkou v Bosne je Stolac, malé, vlastne bezvýznamné mesto, v ktorom nás okamžite dobehne história.

Stolac stál na obchodnej ceste z Istanbulu do Sarajeva, kedysi v ňom bol veľký bazár. Väčšinu z neho zbúrali v 70. rokoch, čo ostalo, zničili cez vojnu Srbi s Chorvátmi. Sutiny sypali do rieky, nemuseli ísť ďaleko.

Dnes sú pri mešite moslimské hroby a hneď za plotom pomníky chorvátskych vojakov. O päťdesiat metrov ďalej nájdete park a v ňom budovu, v ktorej Chorváti počas vojny mučili moslimov. Potom sa Chorváti s moslimami spojili a vyhnali Srbov. Kedysi ich bola tretina, dnes Srbov niet, ostali Chorváti a moslimovia a v zarastenom parku mučiareň.

Je rozpadnutá a opustená a práve to je na nej desivé. Bol som na miestach, kde sa diali hrozné veci, a preto ich zbúrali – ostali len tabule. Bol som na iných miestach, kde sa diali hrozné veci, preto ich zreštaurovali a ovešali tabuľami. Ale až tu sa diali strašné veci a nikto neurobil nič.

Park aj budova stoja tak, ako ich ktosi pred vyše dvadsiatimi rokmi opustil. Mohli sme ísť dovnútra, ale načo by sme to robili? Rozumiete; žiaden tábor hlboko v lese, ale budova priamo v centre mesta, ktorá každý deň každému, kto okolo nej prejde, pripomenie, čo sa v nej dialo. Stojíme tam a nevieme, čo máme robiť, toto sme nečakali a ani nechceli. Zavládne medzi nami ťažké ticho, do ktorého ktosi povie: Nič.

Bazár po vojne postavili opäť, ale v parku, v Stolaci aj v Bosne je ticho. Smútok, paralýza, nič. Mlčí sa. Žije sa. Stolac je 25 rokov po vojne stále rozbitý, každá tretia budova je zničená, hádam polovica prázdna. Najhoršie sú tie pohľady chlapov nad štyridsať, povedal ktosi.

V meste cintorínov

Sarajevo je mesto cintorínov postavené na vrstevniciach. Kopce sú všade navôkol a keď ho večer pozorujete z jedného z nich, do tmy svietia biele náhrobky. Vidíte bazár, z ktorého sa do všetkých strán tiahnu strmé ulice; svietiace lampy ukazujú, kde sa po úbočiach tiahnu cesty, ktoré ich spájajú.

Sarajevo dnes pôsobí pokojným, obyčajným dojmom. Obyčajnosť, nudná každodennosť ako požehnanie – v centre nájdete reštaurácie a bistrá s rovnakým dizajnom ako v Bratislave, aj logá a písmo sú rovnaké. V bazári je všetko po starom: u Bosniakov si dáte čevap, u Turka kávu.

Večer sedíme v jednom z európskych podnikov – európskych v zmysle, že by mohol byť aj v Berlíne – a turecké bistro naproti má záverečnú. Dievčatá zatvoria, prídu na návštevu a vidíme, že v kuchyni našej čašníčke ukazujú, ako sa viaže hidžáb. Možno takto vyzerá normálny život, Bosna nemôže existovať ako jednofarebná krajina, prestala by byť Bosnou.

Potom je tu však opäť história.

Sánkarská dráha nad mestom splýva s lesom, betónová štruktúra zarastá a pozvoľna sa rozpadáva. Môžete si predstavovať, že práve tu v roku 1984 súťažili najlepší športovci sveta – znie to neuveriteľne – ale dráha je dnes skôr turistickou atrakciou. Stal sa z nej pomník, nepravdepodobná spomienka na nepravdepodobnú udalosť, na systém, krajinu a svet, ktorý kedysi existoval.

Môžete si tiež predstavovať, že aj odtiaľto sa strieľalo, že aj tu sa vraždilo. Keď sa obliehanie Sarajeva v roku 1992 začalo, svet šokovalo, čo sa deje s mestom, ktoré len nedávno zorganizovalo jednu z najkrajších olympiád. Hovorilo sa o radosti, pohostinnosti a rodinnej atmosfére, svet Sarajevo miloval – teraz sa na tom istom mieste odohrávali jatky a nikto nevedel, čo robiť.

Viac ako premena Sarajeva svet šokovala už len nesmierna brutalita obliehania, návrat do reality napokon netrvá dlho: vraciame sa zo sánkarskej dráhy a vidíme ohradenú lúku stráženú policajtmi. Posledný masový hrob objavili v septembri, už po našom návrate.

So you guys wanna go to the waterfall?

Sme na rozbitej horskej ceste na hrebeni. Slnko páli. Sme tiež dvanásť kilometrov od Sarajeva, ale predsa hlboko v horách. Vybrali sme sa k vodopádu Skakavac, ale nebol to dobrý nápad.

Po rozbitej ceste plnej skál a výmoľov sa blíži tridsaťročný Golf. Trápi sa, stúpa len o niečo rýchlejšie ako my. Skôr z recesie ho skúšam stopnúť, ale šofér ukazuje, že v takomto svahu zastaviť nemôže. Pravda: už by sa nepohol. Zastavuje však na najbližšej rovine.

Sú veci, ktoré v živote neočakávate a jedna z nich je, že na horskej ceste hlboko v Bosne z auta vystúpi sotva pätnásťročný chalan a prihovorí sa vám plynulou angličtinou s dokonalým americkým prízvukom: You guys wanna go to the waterfall? Jump in!

Neveriacky sa pozrieme na seba, potom naňho a natlačíme sa na zadné sedadlá auta, ktoré si určite pamätá Juhosláviu. Prakticky krokom vyrazíme, kľučkujeme medzi dierami a kameňmi. Auto sa potí hore kopcom, potíme sa aj my. Otec šoféruje a smeje sa, chlapec sa s nami rozpráva. Kde sa tak dobre naučil po anglicky? Z televízie, odpovie. Dajte si pivo. V kufri je sixpack, vďačne si jednu plechovku berieme.

Zlatko má kabriolet, Zlatko to dokázal

Skakavac je stometrový vodopád dômyselne ukrytý v tiesňave, v ktorej niet miesta pre nič iné. Návštevníkov spočítame na prstoch oboch rúk, všetkých sme ich cestou stretli. Pri východe z doliny stojí pri ceste pomník: Srbi tu počas vojny zastrelili siedmich moslimov. O niekoľko desiatok metrov ďalej žije Dragan. Dragan je Srb.

Tu, ďaleko od všetkého, si sám postavil chatu a tá je pre turistov jediným miestom, kde sa môžu občerstviť a ukryť pred slnkom. Má po päťdesiatke, vyzerá na menej, žije tu sám, ale vždy sa nájde niekto, kto potrebuje strechu nad hlavou a ticho. Napríklad:

Eva from Germany, great woman. One day was demonstration, she piss in policeman helmet. Stayed here four months. Was beautiful. Was katastrof. Tak hovorí Dragan a vyťahuje rakiju.

Hovoríme jednoduchou angličtinou, v ktorej dávame ťažké myšlienky. Čas tu plynie rýchlo a zároveň pomaly, život chutí skutočne, nech to znamená čokoľvek. Stmieva sa a my sa na noc musíme vrátiť do Sarajeva. Dragan sľubuje, že nám zavolá jediný taxík, ktorý vyjde až k nemu, potom však prichádza so spásonosnou myšlienkou. Kam by ste sa ponáhľali? Príde Zlatko!

Jeho syn Zlatko žije v Istanbule, ale práve teraz pristáva na sarajevskom letisku a odtiaľ smeruje rovno k nemu. Zlatko nás do Sarajeva odvezie.

V tejto situácii a na tomto mieste to dáva dokonalý zmysel.

Otec Dragan je zarastený a chudý, u Zlatka sa obezita mieša s činkami. Na tú neuveriteľne rozbitú cestu do hôr, ktorá cestou ani nie je, na tú cestu, ktorú zvládol iba starý Golf, si na letisku prenajal kabriolet. Zoberie nás do Sarajeva? Samozrejme.

Keď sa vezieme, je už tma. Čo robím v Istanbule? Pracujem, hovorí. Robím šoféra jednému veľmi bohatému človeku. Vidíme len cestu pred sebou, aj z nej len to, čo ožarujú reflektory. Nemám život, pracujem od šiestej ráno do druhej v noci, ale baví ma to a je to výborne zaplatené. Tritisíc eur. Pár rokov to vydržím. Navyše, mám rád autá. A otec je na mňa hrdý.

Pešou rýchlosťou, krok za krokom a kameň za kameňom zostupujeme do doliny v kabriolete, ktorý si Zlatko prenajal, aby ukázal, že sa mu darí. Že môže. Snaží sa naladiť rádio, ale nejde to; sme v kopcoch. Fucking radio, povie, zajtra idem na letisko a zoberiem si poriadne auto.

Nezdá sa mu to absurdné, ale ja si spomeniem na Macedónsko, na nové staré mesto v Skopje a bazár. Spomeniem si na Albánsko, hotel Prince Of Lake a ulice bez osvetlenia. Teraz som v Bosne a veziem sa v kabriolete po neexistujúcej ceste. Stále je to rovnaké.

Balkán: silácke gestá navonok a krehkosť vnútri

Balkán je zvláštny mix bezprostrednosti a úplnej ignorancie. Chudoba nie je stigmou, pomáhať žobrákom sa považuje za slušné. Na každom kroku sme sa stretli s ochotou ďaleko za hranice nevyhnutnosti, na druhej strane udrie do očí nesmierny neporiadok. Smeti sa nevyhadzujú, ale zahadzujú, odpadky sú všade. Človek sa stará o človeka, aj keď ho nepozná, ale spoločné dobro je abstraktný koncept.

Balkán, to sú neprenosné paradoxy: žena s dieťaťom zaspávajúca v kartóne vedľa vysvietených sôch. Bosniaci a Chorváti, ktorí každý deň míňajú miesto, kde Chorváti mučili Bosniakov. Srb žijúci v Bosne niekoľko metrov od miesta, kde Srbi zavraždili Bosniakov. Práve tu dospejete k presvedčeniu, že je to zložité.

Balkán je absurdný, a práve preto je skutočný. Všetko je tu viac skutočné, ako v bájnych starých časoch, na ktoré sa dobre spomína, ale v skutočnosti nechcete, aby sa vrátili. Radosť, smútok, priateľstvo aj nepriateľstvo je nasmrť. Balkán, to sú veľké gestá navonok a nesmierna krehkosť vnútri.

Na Balkáne môžete dospieť, práve tu som pred rokmi zistil, že niektoré otázky nemajú jasné odpovede. Rovnako nejasná je aj odpoveď na otázku o budúcnosti regiónu. Išli sme sem aj preto, že o rok to už nemusí byť možné. Na Balkáne, bohužiaľ, vždy treba rátať s najhorším možným scenárom.

Čo s ním? Žiadna z krajín nie je v tom pravom zmysle slova failed state. Každá funguje a poskytuje svojim občanom základné – niekedy veľmi základné – služby. Sú na to zvyknutí, zaobídu sa.

Žiadna z týchto krajín zároveň nie je a v dohľadnom čase ani nebude pripravená na členstvo v Európskej únii, ale každý rok mimo nej zvyšuje frustráciu, napätie a riziko konfliktu. Frustrácia na Balkáne neomylne vedie k nárastu nacionalizmu, v Macedónsku a Bosne tieto hrozby začínajú mať konkrétnu podobu. Riešenie? Nemám, lebo presne taký je Balkán.

Dlho som rozmýšľal, ako to všetko zhrnúť do jednej vety, a toto by mohla byť ona: verím, že to dopadne dobre, ale obávam sa, že to dopadne ako vždy. Ak sa to stane, ľudia ako Meti alebo Dragan s tým nebudú mať nič. Nebudú súhlasiť, ale nikto sa ich nebude pýtať.

Keď sa to totiž začne, na Balkáne sa nikto na nič nepýta; dejiny sa zrazu rozbehnú, potom sa valia a svet je v šoku.