štvrtok

Balkán 2017: „Antika” aj roxor, od extrému do extrému

Macedónske Skopje zaútočí na zmysly gigantickými gýčmi aj skutočným bazárom, Albánsko spomienkami na zlého Bakiho Sadikiho, Sarajevo kabrioletom na rozbitej horskej ceste. Cesta po krajinách, kde sa na vás dejiny valia a vy sa môžete len prizerať

Socha Alexandra Veľkého v Skopje. Foto – Fotolia

Na Balkán som opäť vyrazil preto, aby som konečne našiel definitívnu odpoveď na jednoduchú otázku: Čo to ten Balkán vlastne je? Kde sa dnes nachádza a aká môže byť jeho budúcnosť?

Vrátil som sa tam, kde som dospel; práve na Balkáne som pred rokmi zistil, že niektoré otázky nemajú jasné odpovede. Išiel som aj preto, že o rok to už nemusí byť možné – na Balkáne, žiaľ, vždy treba rátať s najhorším možným scenárom.

Nové staré mesto Skopje. Foto – Samo Marec

Skopje: európske Las Vegas

Prekročíte srbskú hranicu a do Skopje sa veziete po diaľnici Alexandra Veľkého. Pristanete a ste na rovnomennom letisku, vstúpite do mesta a jazdeckých sôch Alexandra Veľkého vidíte za pár minút niekoľko. Názov Macedónia si nárokujú Gréci, ktorí úspešne blokujú integráciu krajiny, Macedónsko odpovedá tým, že si privlastňuje Alexandra.

Volá sa to Skopje 2014 a je to grandiózny projekt bývalého premiéra Nikolu Gruevského. Za 200- až 500 miliónov dolárov, v závislosti od toho, s kým sa rozprávate, vzniklo nové historické centrum hlavného mesta. Desiatky nových budov a množstvo sôch majú všetkým, najmä však susedom, ukázať, že Macedónsko existuje. Výsledok?

Budovy v pseudoantickom slohu pôsobia veľkolepo, ale – a to je ten problém – gýčovo. V obrovskom hoteli Mariott svieti presne nula okien, je to neživé a neskutočné. Z ľubovoľného miesta uvidíte desať a viac sôch, až sa nechce veriť, že macedónska história má toľko postáv. Celé staré mesto žiari; je biele tak, ako sú biele nové veci.

Napadne vám jedno slovo: kulisy.

Vidíte umelo vysadené palmy tam, kde nikdy žiadne nerástli, a príliš veľa nových mostov pre príliš málo ľudí. Vidíte rieku Vardar, ktorá je skôr plytkým potokom, a v nej antické lode s umelo dotrhanými plachtami, ktoré odnikiaľ nepriplávali a nikdy tu nekotvili. Sú zaliate do betónu, ten vyčnieva z plytkej vody, obďaleč z rieky vytryskuje podsvietená fontána.

Európske Las Vegas, akurát myslené vážne. Nevkusné? Absolútne. Gýčové? Ako nikdy. A najmä smutné: nové centrum totiž náhle končí, začína sa bazár, albánska časť, ozajstné jadro Skopje. Tu stretnete zahalené aj odhalené ženy, tu sa hovorí po macedónsky aj po albánsky. Ako v každom balkánskom bazáre, ako po veky vekov, svoje miesto tu majú Turci.

V bazáre sa nič neleskne, nikto tu neinvestoval. Chodník je popraskaný, mnoho poväčšine jednoposchodových budov chátra. Občas nefunguje verejné osvetlenie, život sa odohráva v prítmí. Na chodník si líha žena s dieťaťom, zabalí sa kartónom, okolo chodia davy ľudí.

Nie veľkolepé sochy, ale táto žena je skutočným Macedónskom. Nikto ju totiž nevymyslel, nenaprojektoval, ani nepostavil tam, kde nikdy nebola.

Elektrina na Balkáne. Foto – Samo Marec

Poznáš Bakiho Sadikiho?

Meti vlastní lode, loďky a vodné bicykle, a tak mu patria všetci turisti, ktorí kaňon Matka pár kilometrov od Skopje navštívia. Návštevníkov je dosť, ale nie dosť na to, aby ich bolo priveľa, práve preto je krásny. Metiho víťazná finta spočíva v tom, že keď ho už navštívia, určite si plavbu zaplatia. Meti vie, že 5 eur nie je veľa, a je pripravený.

Dvadsať rokov som žil v Bratislave, hovorí plynulou slovenčinou. Ty si z Tatier? Bakiho Sadikiho poznáš? Prikyvujem. Ešte za komunizmu sme boli v Grandhoteli v Starom Smokovci. Vtedy sme boli Juhoslávia a všetko bolo pre nás lacné. Baki počul, že sa rozprávame po albánsky, celý večer nás hostil.

Potom zmenil biznis, ale to nie je dobrý biznis. Takých ľudí by som ja…, nedopovie a urobí gesto povrazu. Tiež som mohol, ale normálne som žil. Dobre je na Slovensku, nie ako tu, kde nič nefunguje. Tu mám teraz loďky a štyridsať kanoe. Vodné bicykle. Ide o biznis. A šesť synov a u vás dcéru so Slovenkou. Prijali ju za sestru. Dobre je. Ale ten Baki, zlý biznis začal robiť. Čaute, držte sa. Ja som Meti, hej? Pozdrav Slovensko.

Kaňon Matka. Foto – Samo Marec

Zbohatni a môžeš všetko

Od Macedónska cez Kosovo až po Albánsko sa tiahne nepretržitá, ale náhodná zástavba všade tam, kde je to možné. Dediny sa tiahnu nie kilometre, ale desiatky kilometrov po slnkom vysušenej krajine. Nikde sa nekončia, lebo sa nikde nezačínajú, neťahajú sa do šírky, ale do dĺžky. Cestu lemujú budovy, väčšina z nich rozostavaná, ale nedokončená, postavená, ale neomietnutá, s oknami, ale bez skiel, ak so sklami, tak celá presklená.

Tento kút Európy, to sú trčiace roxory, visiace drôty, autoumyvárne a absolútny nevkus; 90. roky, iba horšie. Hodiny sa dá diskutovať o tom, prečo to tak je a čo to znamená, keď však v Albánsku obchádzame Skadarské jazero, odpoveď máme rovno pred sebou: na jeho brehu stojí hotel Prince Of Lake.

Vypína sa na útese, susedí s tým, čo sa nedá opísať inak ako chudoba, sám je však luxusný. Luxusný je však akýmsi pokrúteným spôsobom, veľkolepý je zvláštne, ako zo zlého filmu alebo zo sna. Je ohradený, spoľahlivo oddelený od ulíc, v ktorých nielen nefunguje, ale ani neexistuje verejné osvetlenie. Čulý stavebný ruch navyše prezrádza, že šialený architekt má ešte dostatok nápadov.

Chcel som pochopiť Balkán a tu, pri pohľade na Prince Of Lake, je to zrazu jasné.

Bohatstvo, akokoľvek relatívne a náhle, sa okamžite

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 103524 z vás dostáva správy e-mailom