Čistá tragédia pokračuje

Jednou z prvých reakcií ministra Richtera na kauzu Čistý deň bolo avízo, že sa bude novelizovať zákon o sociálnoprávnej ochrane. Táto slávna novela úspešne pokračuje v predstieraní, že dôvodom zistených nedostatkov bola nedostatočná právna úprava, a nie ignorácia existujúcej. Pritom nie vždy sa podarí jednou ranou ukázať aj absolútne nepochopenie legislatívnej tvorby. Ako, prečo?

Predstavte si, že v obci máte vyše roka nevyšetrenú vraždu, lebo niekto sa s niekým dohodol, že nehorí. Zároveň naša ústava, ako aj medzinárodné dokumenty zakazujú pripraviť človeka o život. Myslíte si, že je nutné, aby ste to isté dávali aj do všeobecného záväzného nariadenia u vás v Záručnej Lehote nad Váhom? A ešte si dáte záležať, aby ste rozpísali, že nemožno niekomu spôsobiť smrť zastrelením, obesením, otrávením a tak ďalej. Možno budete mať dobrý pocit, aký fajn právny predpis ste prijali, veď kto by namietal také bohumilé veci.

Niečo podobné sa teraz pokúša spáchať Richterovo ministerstvo, keď by v návrhu zákona rado taxatívne zakázať „kontakt s rodičmi…, sociálne vylúčenie, vyžadovanie neprimeraných fyzických výkonov, zásahy do vonkajšieho vzhľadu a nosenia znevažujúceho oblečenia, neodôvodnené zasahovanie do stravovania a iné výchovné prostriedky a postupy práce, ktoré dieťaťu môžu spôsobiť poníženie a môžu zasiahnuť do jeho ľudskej dôstojnosti“. Navyše chýba napríklad zákaz vystrčiť dieťa na mráz, očividne preto, lebo takýto postup zatiaľ v žiadnom sadistickom zariadení zaznamenaný nebol. Nevadí, toto totiž nemôže byť posledná novela tohto zákona, keďže chorôb v nej nájdeme viac ako v univerzitnej nemocnici.

Legislatíva nie je liečik na všetky neduhy, len čosi ako automatická odpoveď našich orgánov. Napodiv však bolo v týchto dňoch vznesené obvinenie už proti druhému človeku.

Ľudská bytosť v súčasnom štádiu vývoja nie je schopná porozumieť, prečo k obvineniu osoby zvanej kuchár došlo až teraz, do roka a do dňa potom, ako kauzu pochopil aj predposledný novinár. Je pritom známe, že policajti aj so štempľom prokuratúry najprv trestné oznámenia zamietli. Dnes sa aj slušný policajt môže nanajvýš pozerať do zeme, keď vyjadríte názor, že na Slovensku sa trestné veci vyšetrujú prenáramne selektívne. Nevoláte sa Rybanič? Času dosť.

To, že v zariadení sú stále deti, sa ani nedá slušne komentovať. Na ich presun netreba čakať na zrušenie akreditácie. Pripomeňme si len slová bývalej ombudsmanky Dubovcovej, že súdy môžu konať ex offo – a nerobia to. Povinnosť prokuratúry kontrolovať výkon súdnych rozhodnutí v takýchto zariadeniach už hádam ani nespomínajme.

Všetko, okolo čoho sa točí zákon 305 a činnosť sociálnoprávnej ochrany, by malo byť synonymné s výrazom čisté úmysly. Tie tam však nevidieť už veľmi dávno.