Denník N

Nová zraniteľnosť

ADAM RIHÁK – z cyklu Mi España, 1999
ADAM RIHÁK – z cyklu Mi España, 1999

Hranice a ročné obdobia sa menia. Scvrkávajú sa už od Rímskej ríše.

Zobudil som sa, rozospato nahmatám hodinky: 8. december 2051. Á, narodeniny, dokonca okrúhle. Sto rokov. Spomenul som si na starých portugalských priateľov, Jorge Listopad mal skoro sto, Manuel de Oliveiras sto a niečo. Chcel som o nich na búrlivom Atlantiku nakrúcať dokument. „Vzpomínky deformují pravdu,“ hovoril mi pri čaji Jorge Listopad.

Pri raňajkách čítavam. Kde sa tu vzal Denník N z októbra 2017? Písali o referende v Katalánsku, o Ficovi, Dankovi a Kotlebovi. Tie mená dnes nikomu nič nehovoria. Vybavujem si tie roky. Po páde železnej opony (čo to je za nezmysel, železná opona bola predsa v divadlách proti požiaru?) moji synovia, vtedy tridsiatnici dnes sedemdesiatnici, prechádzali cez hranice a už zabúdali, kde vlastne boli. Závidel som im.

Raz k nám prišla bulharská sociologička, manželkina spolužiačka z univerzity. Cestovala vlakom z Viedne a fascinovane sa dívala na desiatky veterných generátorov, v pozadí Hrad. Z jej pohľadu vyzerala Bratislava ako moderné ekomesto (medzičasom sa pod tlakom väčšiny premenovalo na Blavu), plné postkomunistických zmien. Netušila, že je ešte v Rakúsku, a nie na Slovensku. Mestskou hromadnou dopravou išla do Hainburgu, kde sa vtedy ešte rozprávalo po nemecky. Dnes vie po nemecky už len pár starších, väčšina hovorí po turecky a po slovensky. Slnečnicové polia medzi Bratislavou a Hainburgom neexistujú, zmenili sa na obytné štvrte.

Kedysi bol za Bratislavou bod, uprostred kukuričného poľa sa zbiehala hranica Slovenska, Rakúska a Maďarska. Dnes si hranice nikto nevšíma. Aj tak na nich tiekla len krv. Menia sa názvy a tabule a nikto nevie, či je už v Katalánsku alebo v Španielsku. Pri pohľade z okienka lietadla je všetko ešte jednoduchšie. Obloha a krajina. V cene letenky je poplatok za používanie neba symbolických krajín, niečo ako kúpeľný poplatok. Hranica je len o počasí a kultúre. Keď idem autom z Lisabonu na východ, prechádzam cez vlhký kraj s balvanmi ako pri Ďumbieri a odrazu je o desať stupňov viac. Vyprahnutá krajina, zapnem klimatizáciu a viem, že som v Španielsku. Prejdem ďalších tisíc kilometrov, teplota klesne, viem, že som v inej krajine. Takéto hranice sa mi páčia.

Deti sa učia o nezmyselnosti hraníc, aby nikoho nemlátili ani sa nenechali mlátiť pre hranice (aj tak sa občas na pieskovisku pobijú). Hranice a ročné obdobia sa menia. Scvrkávajú sa už od Rímskej ríše. Vždy ide len o to, ako sa kde žije a nie, ako sa to volá. Všetko ostatné je o sentimente. Iné hranice sú dôležité: hranice lesa, ľadu, tolerancie. Deformujú spomienky pravdu? V detstve mi o Katalánsku rozprával sused, interbrigadista. Aj môj madridský syn videl katalánske referendum inak ako ja.

Keby som sa narodil o sedem rokov skôr a teraz by som mal stosedem rokov a nie sto, dom pri Dunaji, v ktorom bývam, by bol na území Tretej ríše. Začarovaný kruh.

Teraz najčítanejšie