Denník N

Katalánsko, Kosovo, Krym: paralely, ktoré neobstoja

Oslavy nezávislosti Kosova. Foto – Andrej Bán
Oslavy nezávislosti Kosova. Foto – Andrej Bán

Čo spája Srbov, Španielov a Rusov? Neznášajú separatistov. Pravda, najmä tých vlastných.

Najskôr drobné sci-fi. Podnikala akási katalánska oslobodzovacia armáda teroristické útoky na španielske policajné stanice? Poslal v reakcii na to španielsky kráľ Felipe VI. či premiér Mariano Rajoy (ktorí predtým odobrali územiu dlhoročnú autonómiu) polovojenské a vojenské jednotky, aby etnicky čistili Katalánsko, zabíjali, vyhnali z domova polovicu zo sedemmiliónovej populácie a zapálili každý tretí dom? Boli tam nálety NATO a desaťtisíce obetí? Prišla napokon aj pomsta Kataláncov voči Španielom?

To nie sú hlúpe otázky, také sú iba paralely s Kosovom.

Nemožno byť trochu nezávislý

Separatisti nie sú nikde obľúbeným živočíšnym druhom. S tou­to stigmou musia počítať od Čierneho mora po Atlantik. Separatizmus a iredenta sú dedičné hriechy civilizácie, vrhajú ľudstvo v ústrety temnej, nepredvídateľnej budúcnosti. Takej, aká sa ľahko vymkne spod kontroly, takej, v akej mali ostať vojny a etnické konflikty iba mementom v učebniciach. V medzičase piatich dní od vyhlásenia „dočasne odloženej nezávislosti“ z Barcelony, keď má katalánsky premiér vysvetliť tomu španielskemu, ako to vlastne myslí, je užitočné sa vrátiť na Balkán a tak trochu aj k Čiernemu moru. Trochu nezávislý je pritom podobný nezmysel ako trochu tehotná.

Zrozumiteľné dôvody, pre ktoré Katalánsko ako najbohatšia časť piatej najsilnejšej ekonomiky EÚ vypísalo v septembri protiústavné referendum o nezávislosti, ostávajú naďalej utajené. Dobre, sú tu jazykové práva, širšie autonómne práva, zmeny ekonomických pravidiel… a? To si naozaj v Barcelone hráči zvláštneho druhu pokra myslia, že v roku 2017, v zjednocujúcej sa Európe (ku ktorej sa inak vehementne hlásia) s touto agendou uspejú? Ani rýchle a jasne odmietavé reakcie veľkých hráčov, lídrov Nemecka, Francúzska či Únie ako takej ich, zdá sa, neodradili od hazardu. Katalánskych separatistov trochu spomalili najmä ekonomické faktory, skutočné a hroziace odchody bánk a firiem. A pritom, referendum malo iba 42-percentnú účasť, tamojšia spoločnosť je ostro polarizovaná.

Neobratne sa pritom správajú obidve strany – Barcelona aj centrálna vláda v Madride. Policajti, ktorí zmastia obuškami voličov, to je mimoriadne hlúpy obraz civilizovanej Európy. Táto brutalita však určite nie je príčinou, pre ktorú si Katalánsko zaslúži nezávislosť. Dnes pritom nevieme, či táto hra nie je rozbehnutá do takej miery, že sa nebude môcť zastaviť. Skôr, než sa začnú všakovakí demagógovia oháňať paralelami, skôr, než začnú horlivo spomínať „neodňateľné právo na sebaurčenie“, pripomeňme si, čo sa stalo pred dekádou v Kosove a pred tromi rokmi na Kryme. Obidva kúsky územia sú nepomerne chudobnejšie a bezvýznamnejšie ako Katalánsko. Treba si povedať, čo tam nezávislosti (v prípade Krymu anexii Ruskom) predchádzalo a prečo k nej napokon došlo.

Od paralelného štátu k tomu skutočnému

Dňa 17. februára 2008 Kosovo jednostranne vyhlásilo nezávislosť od Srbska, doteraz ju uznalo 113 krajín sveta. Až do vojny na jar 1999 to bola de facto dvojmiliónová provincia. Nacionalistický prezident Slobodan Miloševič jej v roku 1987 odobral autonómiu udelenú v roku 1974 vodcom socialistickej Juhoslávie Josipom Brozom Titom. Kosovo po stáročia spoločne obývajú Albánci aj Srbi, obe etniká (aj náboženstvá, islam a kresťanstvo) majú na toto územie nepochybne nárok. V 7. storočí sem prišli Slovania, predchodcovia Albáncov tu žili už za Rímskej ríše. Od 15. storočia Kosovu pol tisícročia vládla Otomanská ríša, v 20. storočí sa tu štyrikrát krvavo zmenili mocenské pomery a roztočil sa reťazec pomsty.

Oslavy kosovskej nezávislosti. Foto – Andrej Bán

Autonómne Kosovo aj Vojvodina boli do Miloševičovej éry vo všetkých parametroch republikami, podobne ako Chorvátsko, Slovinsko a iné – okrem názvu. Mali svoj parlament, prezidenta a podobne. Odobratie autonómie, čo môže slúžiť ako prvé memento dnešnému Španielsku, spustilo problémy. Čoraz radikálnejší albánski lídri v Kosove smerovali počas 90. rokov svoje úsilie jednoznačne k nezávislosti. Iba autonómia by bola pre nich zradou. Každého, kto by ju so Srbmi opätovne dohodol, chceli dokonca trestať smrťou. Koncept pasívneho odporu voči srbským represáliám, ktorý presadzoval intelektuál, fantómový prezident fantómového štátu Kosovo Ibrahim Rugova, však zlyhal. Rugova mal pravdu, keď už v roku 1992 povedal, že je lepšie nerobiť nič a ostať nažive, než bojovať s puškami proti tankom. Hlboko sa však mýlil v odhade situácie. Zrušenie autonómie Kosova prinieslo stovky nových zákonov nastolených mocou v Belehrade. Tie najdôležitejšie z nich zabraňovali Albáncom kupovať od Srbov pôdu. Polícia sa posilňovala a menila na čisto srbskú inštitúciu. Najdramatickejšie zmeny sa však týkali školstva. Prepustili 21-tisíc učiteľov. S podporou polmiliónovej diaspóry v zahraničí, ktorá platila Rugovovej vláde tri percentá svojich príjmov, tak v Kosove vznikol paralelný štát, ktorý ignoroval ten oficiálny. V súkromných domoch, pivniciach a garážach sa učilo viac ako 300-tisíc albánskych žiakov a študentov.

V roku 1993 vznikla Kosovská oslobodzovacia armáda (UÇK). Z „málopočetnej 150–člennej skupinky obskurných vidieckych militantov“, ako ju nazvala americká sociologička a novinárka Anna di Lellio, sa v druhej polovici dekády sformovalo obávané gerilové hnutie. Z Albánska, kde dostávali aj výcvik, pašovali zbrane, na nákup ktorých im posielal peniaze emigrantmi založený fond Domovina volá. Odhaduje sa, že jeho americká pobočka, ktorú v New Yorku viedol majiteľ stavebnej firmy Florin Krasniqi, zozbierala 30 miliónov dolárov.

Od vypuknutia študentských demonštrácií a tankov v uliciach Prištiny v roku 1981 sa postupne ocitlo postupne vo väzbe 584-tisíc kosovských Albáncov, teda takmer tretina populácie.

Neodpustiteľným zločinom Miloševiča bola po začiatku náletov NATO na jar 1999 stratégia vyhnať z Kosova všetkých Albáncov. Medzinárodné spoločenstvo by tak stálo pred neriešiteľnou humanitárnou katastrofou. Ten plán zlyhal, lebo jeho nájomní vrahovia vyhnali „iba“ polovicu albánskej populácie, podľa UNHCR to bolo 858-tisíc ľudí. Efekt bol však presne opačný, ako Miloševič očakával. Zhrozená verejná mienka na Západe podporila svojich lídrov v odhodlaní nasadiť aj pozemnú ofenzívu, takže pod touto hrozbou po 78 dňoch Belehrad kapituloval. Mylne sa predtým spoliehal, že mu Rusko dodá sofistikované systémy protileteckej obrany. Jeľcin neriskoval tretiu svetovú vojnu. Jedno americké tzv. neviditeľné lietadlo sa však Srbom predsa len podarilo zostreliť a dodnes na srbskom severe Kosova kúpite pohľadnicu s príslovečným šibeničným humorom: „Sorry, nevedeli sme, že je neviditeľné.“

Pohreb Slobodana Miloševiča. Foto – Andrej Bán

Azda najpresvedčivejšie svedectvo o pokrytectve Miloševiča podal Otec Sáva, statočný mních zo srbského kláštora Visoki Dečani na západe Kosova, ktorý v časoch najťažších bojov ukrýval Srbov aj Albáncov: „Miloševič sa roky hral so strachom kosovských Srbov. Nestaral sa však o srbský ľud, pre neho to boli iba zvieratá.“ Prorocké slová po masakri v Drenici, kde srbské sily v marci 1998 povraždili 58 členov rodiny jedného z vodcov UÇK Adema Jashariho, vrátane žien a detí, vyslovila aj hlava srbskej pravoslávnej cirkvi v Kosove biskup Artemije: „Po Drenici zmizli šance na dialóg. Čo ostalo a čo si páni v Belehrade vybrali, je strata Kosova. Vojna bude znamenať pre Srbsko definitívnu stratu Kosova.“

Tak aj bolo. Nebyť brutálnych etnických čistiek a masak­rov, Srbsko by nikdy nestratilo Kosovo.

Zlyhanie rozhovorov

Otázka: dokázali by sme my, Slováci, žiť v spoločnom štáte s Čechmi, keby títo vyhnali z domovov polovicu našej populácie a tisíce pozabíjali? Akokoľvek je dnešná nezávislosť Kosova problematickým riešením, nič lepšie nemal svet po ruke.

No najmä, deklarácii nezávislosti predchádzalo dlhých deväť rokov úporného úsilia medzinárodného spoločenstva o vyriešenie nejasného štatútu Kosova, ktoré bolo od vojny pod správou OSN, neskôr EÚ. Striedali sa tu a, obrazne povedané, leštili kľučky vyjednávači Kontaktnej skupiny, vo Viedni prebehlo desať kôl rokovaní medzi Belehradom a Prištinou.

V roku 2005, keď dala Bezpečnostná rada OSN zelenú rokovaniam o budúcom štatúte Kosova, sa stal hlavným vyjednávačom skúsený fínsky diplomat Martti Ahtisaari. Už na prvom kole rokovaní srbský prezident Boris Tadič ponúkol kosovským Albáncom najvyššiu možnú autonómiu v rámci hraníc Srbska. Kosovský prezident Fatmir Sejdiu to odmietol s tým, že nezávislosť je jedinou možnosťou, na ktorú sú ochotní kosovskí Albánci pristúpiť. V marci 2007 Ahtisaari vo svojej konečnej správe pred Bezpečnostnou radou OSN navrhol pre Kosovo kontrolovanú nezávislosť. „Reintegrácia Kosova do Srbska nie je reálna možnosť, preto je nezávislosť pod medzinárodným dozorom najlepšie riešenie,“ konštatoval.

Ani to však nestačilo. Nasledoval ešte posledný pokus o dohodu medzi Belehradom a Prištinou, trojica vyjednávačov z EÚ, Ruska a USA začala nové, 120 dní trvajúce kolo rokovaní o štatúte Kosova. Aj to zlyhalo.

Vojna v Kosove. Foto – Andrej Bán

Prípad Krym

Nič podobné sa ani náhodou neudialo v Katalánsku, nehovoriac o ukrajinskom polostrove Krym, ktorý v marci 2014 Rusko jednoducho anektovalo. Teda pričlenilo si ho na základe tamojšieho protiprávneho referenda, pretože ukrajinská ústava podmieňuje podobné veci referendom na celom území štátu, čo sa nestalo. Opäť paralela: nikto tú hrozbu dnes ani náznakom nespomína, no ako by sme prijali, keby si Maďari na južnom Slovensku usporiadali referendum o odtrhnutí „Felvidéku“ či o jeho pričlenení k Maďarsku?

Krym je tragický prípad aj pre obrovské množstvo prokremeľských dezinformácií, ktoré jeho anektovanie sprevádzajú. Bol som tam v marci 2014 svedkom emotívnych vystúpení a demonštrácií prevažne proruského obyvateľstva, opakovali z médií nezmysly o fašistických bandách banderovcov, ktoré sa údajne blížia z Kyjeva. V skutočnosti tam nijakému etnickému Rusovi nikto neublížil, nebola jediná obeť. Naopak, na vlastné oči som videl, ako sa posádky ukrajinských vojenských základní bez boja a krviprelievania vzdávali presile tzv. neznámych zelených mužíčkov, teda neoznačených ruských vojakov, ktorých tam poslal Putin. Ten ich prítomnosť na Kryme najprv popieral, neskôr ich vyznamenal.

Krym 2014. Foto – Andrej Bán

Krym je tragický príbeh aj pre postoje českého prezidenta Miloša Zemana, ktorý najnovšie vystúpil na zasadnutí Rady Európy s tým, že jeho pričlenenie k Rusku je hotová vec. A jediné, čo vraj môže Kyjev urobiť, je pokúsiť sa za to s Putinom dohodnúť nejakú finančnú či surovinovú (ropa, plyn) kompenzáciu. Tieto slová vyvolali oprávnené všeobecné pobúrenie.

Ukrajinskí politici sa pýtajú, či by Zeman predal Rusku Prahu či Karlove Vary, alebo či súhlasí s anexiou Sudet Hitlerom.

Súd v Haagu

V októbri 2008 Valné zhromaždenie OSN vyhovelo žiadosti Srbska, aby sa medzinárodný súdny dvor v Haagu vyjadril, či je jednostranná nezávislosť Kosova v súlade s medzinárodným právom. O dva roky neskôr súd väčšinou hlasov 10:5 konštatoval, že je. Medzi najhlasnejších kritikov nezávislosti Kosova (okrem Ruska či Číny) patrilo práve Španielsko ako jedna z piatich krajín EÚ, ktorá ju doteraz neuznala. Madrid sa, pochopiteľne, obával separatizmu Kataláncov, ale aj Baskov. Podobne z obáv pred separatizmom svojej maďarskej menšiny neuznali Kosovo ani Slovensko a Rumunsko.

V Haagu španielska delegácia podmienila súhlas s nezávislosťou Kosova odobrením zo strany Bezpečnostnej rady OSN, čo bolo pre postoje Ruska a Číny úplne nereálne. Španieli argumentovali aj tým, že takýto krok posilní separatistov kdekoľvek vo svete. Na prvý pohľad sa zdá, že to bolo predvídavé, v skutočnosti sa však nikto z nich, ani Katalánci, neskôr na príklad Kosova neodvolával. A celý Balkán, ktorý smeruje do EÚ, je dnes stabilnejší ako kedykoľvek v nedávnej histórii.

Trpkou ranou pre Belehrad muselo byť aj to, že nezávislé Kosovo uznali všetky štáty bývalej Juhoslávie, teda okrem Srbska a Bosny a Hercegoviny. Pre nás je osobitne zaujímavé, ako diametrálne odlišne v Haagu v roku 2010 argumentovali Slovensko a Česko, ktoré Kosovo uznalo. Bratislava v pomerne stručnom šesťstranovom stanovisku, ktoré ani slovom nespomína kontext vojen a rozpadu Juhoslávie, opiera svoju argumentáciu proti nezávislosti Kosova o tri argumenty. O princíp územnej integrity štátov, o právo národov či menšín na samourčenie a o rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN č. 1244 z roku 1999. Podľa Slovenska neexistuje v medzinárodnom systéme právo na odtrhnutie. Slovensko ďalej tvrdí, že menšiny nemajú právo na samourčenie, pričom tento argument neopiera o nič, iba o to, že mimo koloniálneho kontextu ho OSN priznáva iba veľmi neochotne.

V dvanásťstranovom stanovisku Praha uvádza argumenty pre uznanie nezávislosti Kosova. Ale aj, na rozdiel od Bratislavy, podrobný opis kontextu, rozpadu Juhoslávie, vojen, medzinárodnej správy (UNMIK) v Kosove a dlhoročných neúspešných multilaterálnych rokovaní. „Nezávislé Kosovo pod medzinárodným dohľadom je jedinou cestou k mieru, stabilite a ekonomickej prosperite Západného Balkánu,“ píše sa v českom stanovisku. Dnešná realita je jasným dôkazom správnosti tohto tvrdenia. Ku kľúčovému sporu o princíp územnej integrity české stanovisko uvádza dva aspekty. Po prvé, je to síce zásadný, no nie absolútny princíp. A po druhé, tento princíp chráni územie a hranice štátov osobitne proti použitiu sily zo strany iných štátov, avšak odtrhnutie nemôže byť považované za porušenie územnej integrity. Praha opiera svoj argument, že nezávislosť Kosova nie je v rozpore s rezolúciou č.1244, aj o paralely s minulosťou. Keď sa v roku 1961 odtrhlo Katango od Konga, keď v roku 1965 vznikla Rodézia a keď v roku 1983 Turecká republika severného Cypru, tak v každom z týchto troch prípadov OSN okamžite označila odtrhnutia týchto území za nelegálne a vyzvala štáty sveta neuznať ich. V prípade Kosova tak neurobila.

Zhrnuté: nezávislé Kosovo je pre genocídnu politiku Slobodana Miloševiča osobitným prípadom, ktorý nemôže slúžiť ako inšpirácia nikomu, ani Kataláncom. Naopak, Krym je odstrašujúcim príkladom toho, čo sa stane, keď niekto (Rusko) v podstate beztrestne anektuje cudzie územie. To isté Rusko pritom odmieta uznať Kosovo, nad ktorým malo po vojne deväť rokov spolu s inými krajinami OSN správu. Katalánci by dnes urobili najlepšie, keby sa trochu poohliadli po tom, čo sa dialo na východe Európy pred pár rokmi. A keby sa z toho poučili.

Trochu oheň, trochu voda, nová kniha Andreja Bána

zobraziť

Teraz najčítanejšie