Denník N

Babišovi zatrhli falšovanie dejín

Andrej Babiš. Foto – TASR
Andrej Babiš. Foto – TASR

Ak niekoho netrápi zneužívanie politickej moci pre vlastné bohatnutie a klamanie na verejnosti, nebude mu prekážať ani spolupráca s ŠtB.

Slovenský Ústavný súd ťažko považovať za stelesnenie spravodlivosti, na to až príliš často išiel na ruku Mečiarovým a Ficovým vládam. Občas však príjemne prekvapí. Presnejšie existuje aspoň jeden senát, jedna kombinácia sudcov Ústavného súdu, za ktorých rozhodnutia sa netreba hanbiť.

Andrej Babiš má smolu, že narazil práve na ňu. Preto padol rozsudok, ktorý je v súlade s prirodzeným citom pre spravodlivosť, odbornosťou i so zdravým rozumom.

Všetky tri sa totiž zhodnú na tom, že bývalí agenti ŠtB nie sú práve dôveryhodní svedkovia ani vtedy, keď práve o sebe tvrdia, že si vymýšľali. A že ich slovo určite nemá väčšiu váhu než množstvo navzájom sa potvrdzujúcich a previazaných dobových dokumentov.

Najmä keď sa historici, odborníci zaoberajúci sa tým, ako komunistická tajná služba fungovala a dokumentovala vlastnú činnosť, zhodnú na tom, že predloženým spisom ŠtB možno veriť aspoň v hlavnom bode: Babiš s ŠtB vedome spolupracoval.

Principiálne ešte dôležitejšie je rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré by malo ukončiť absurdnú prax žalôb na Ústav pamäti národa od tých, čo tvrdia, že sa v evidencii agentov ŠtB ocitli neprávom. Nižšie súdy im často dávali za pravdu a nariadili ich vyňať z evidencie napriek tomu, že to bolo v rozpore so zákonom, ktorý definoval povinnosti ÚPN. Nehovoriac o obyčajnej súdnosti.

Materiály ŠtB vrátane registračných protokolov sú historickými dokumentmi. Povinnosťou ústavu je ich zverejňovať bez ohľadu na to, či sú vo všetkých svojich detailoch pravdivé. Tak to totiž s historickými dokumentmi býva, že ich treba zachovať, sprístupniť a skúmať v ich úplnosti. Len tak sa dopátrate historickej pravdy – vrátane toho, či mohol byť niekto v dokumentoch úplne neprávom, alebo bol napríklad k spolupráci donútený.

Vyrovnaniu s minulosťou nepomôže súdne nariadené falšovanie historického zdroja, ale vysvetlenie toho, akými cestami sa v ňom niekto mohol ocitnúť, že za to konkrétny človek skutočne vždy nemohol a neraz si zaslúži skôr pochopenie než odsudok.

A ak má niekto pocit, že sa v zozname agentov ocitol neprávom, mal by logicky žalovať tých, čo tieto spisy vytvorili. Babiš by sa teda mal súdiť s eštebákmi, ktorí mu, aspoň podľa neho, tak strašne ukrivdili. A nie s ústavom, ktorý túto „krivdu“ len zverejnil.

Druhou stranou mince je, že rozsudok síce mnohých slušných ľudí poteší a sťaží falšovanie dejín, Babišovými voličmi však nehne. Ak niekoho netrápi permanentné zneužívanie politickej moci na vlastné bohatnutie a ani to, že Babiš bol opakovane pristihnutý pri klamstve, nebude mu prekážať ani spolupráca s ŠtB. Ak teda vôbec uverí tomu, že môže byť niečo na kritike jeho idolu pravdivé.

Možno maximálne dúfať, že aspoň časť nerozhodnutých primaje dať svoj hlas demokratickejším politikom. Babiš aj v takom prípade síce české voľby vyhrá, nebude však po nich taký silný, ako by mohol byť.

Teraz najčítanejšie