Kreslil Budkáčika, Dubkáčika aj Smelého zajka

Jaroslav Vodrážka, rodák z Prahy, sa dostal prvýkrát na Slovensko v roku 1923 počas výletu do Turčianskeho Svätého Martina. Na základe jeho spomienok je známe, že mal Martina (ako na vtedajšie významné kultúrne centrum) priveľké očakávania a napokon ho ako mesto sklamal.

No ako naschvál Vodrážku v tom istom roku preložili z gymnázia v Tábore, kde vtedy učil, práve na gymnázium do Martina. Už krátko po nasťahovaní sa však zúčastnil súťaže na grafickú úpravu matičného diplomu a týmto spôsobom sa rýchlo dostal do povedomia tamojšej kultúrnej spoločnosti.

Začal spolupracovať s Maticou slovenskou a Kníhtlačiarskym účastinárskym spolkom, malou martinskou tlačiarňou. Popri učení sa tak mohol profesionálne venovať ilustrácii a knižnej grafike.

Nakoniec sa v Martine usadil a zostal tam až do roku 1939. Žiak Maxa Švabinského a absolvent Umeleckopriemyselnej školy a Akadémie výtvarných umení sa práve v Martine stal jedným z prvých ilustrátorov kultového detského časopisu Slniečko a podarilo sa mu i rozprúdiť miestnu výtvarnú produkciu.

Ilustrátor aj spisovateľ

Vodrážka v Martine spolupracoval s mnohými spisovateľmi a redaktormi – so Štefanom Krčmérym, s Jozefom Cígerom-Hronským či s Máriou Rázusovou-Martákovou. Pracoval aj pre takmer všetky významné vydavateľstvá medzivojnového obdobia: pre vydavateľstvo Matice slovenskej, pre Učiteľské nakladateľstvo, nakladateľstvo Ondreja Trávnička v Žiline a nakladateľstvo Leopolda Mazáča v Prahe.

Knihy, najmä pre deti, písal a sám si ich aj ilustroval. V roku 1925 vyšla prvá významná Vodrážkom upravená kniha – Adam Šangala od Jégého, vydaná Maticou slovenskou. Výtvarne bola riešená striedmo (celkovo obsahuje len jednu ilustráciu), dominantným prvkom však boli ozdobné iniciály.

V rokoch 1925 až 1927 pracoval Vodrážka ako ilustrátor a grafik pre detský časopis Včielka, potom prešiel do časopisu Slniečko. Ilustroval už celkom prvé čísla z roku 1927. Najznámejšími sa stali jeho komiksy bez textu o Smelom zajkovi a Budkáčik a Dubkáčik. Aj vďaka Vodrážkovmu humoru a nápaditosti sa Slniečko rýchlo rozvíjalo a stalo sa najvýznamnejším detským časopisom v celej slovenskej kultúrnej histórii.

Vodrážka sa okrem ilustrovania zaslúžil aj o zavedenie farebnej tlače Slniečka v 30. rokoch. V roku 1934 vydal ako autor svoju vlastnú bibliofíliu s názvom Štôla, ktorú sám napísal, ilustroval a graficky upravil. Trojice úloh spisovateľa, ilustrátora a grafika sa zhostil aj pri tvorbe detskej knižky Piráti a knižky O strašiakovi z roku 1939.

Medzi tradičným a moderným

Vodrážka výrazne zmodernizoval slovenskú knižnú grafiku na vysokú profesionálnu úroveň. Do niektorých publikácií pridával aj svoj doslov ilustrátora. Pozdvihoval tým pozíciu výtvarníka na rovnocenného partnera v knižnej produkcii, nielen ako remeselníka vykonávajúceho zadanú úlohu.

Nebol však prívržencom výtvarnej moderny ani avantgardistom (ako to v tej dobe bývalo u mnohých bežné), na čo malo vplyv aj jeho vzdelanie u pomerne konzervatívnych výtvarníkov.

Svoj vizuálny prejav prispôsoboval potrebám zadania, balansoval medzi tradíciou a modernou a navzájom ich prvky kombinoval. Často pracoval s ornamentom, ktorý rád využíval hlavne pri iniciálach písem. Istým spôsobom bol ovplyvnený aj secesiou, čo sa prejavovalo v častej štylizácii tvarov.

Bolo, nebolo

Po vzniku samostatného slovenského štátu v roku 1939 Vodrážku ako Čecha prepustili z martinského gymnázia a vrátil sa do Prahy. Tam si našiel uplatnenie ako profesor kreslenia na Štátnej grafickej škole v Prahe.

Jeho spolupráca so slovenskými kolegami pokračovala aj naďalej, hoci už nebola taká intenzívna ako predtým. Počas socializmu spísal svoje spomienky, v ktorých ho trápila najmä neochota veľkých tlačiarní spolupracovať s výtvarníkmi a zánik tých malých, pričom s veľkou nostalgiou spomínal na svoje začiatky v Martine.

V roku 1968 vyšiel v časopise Typografia jeho dôležitý rozhovor o knižnej grafike s typografom Dušanom Šulcom a v roku 1977 vydal svoju knihu spomienok s názvom Bolo, nebolo. Zomrel v roku 1984 v Prahe.