Denník N

Som futbalový tréner Martin Ševela. Keď som moslimom dal čas na modlitbu, vrátilo sa mi to

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Neuznávam behanie od stromu po strom kdesi v lese, rovnako viem naháňať kondičku aj na ihrisku s loptou. V Trenčíne som viedol mnoho zahraničných hráčov. Dokázal som ich ukočírovať a dvakrát za sebou s nimi vyhrať ligu aj pohár.

„Tréner, potrebujem sa pomodliť, stačia mi tri štyri-minúty niekde v rohu miestnosti,“ prišiel za mnou hráč. Priznávam, že som na chvíľu zapochyboval. Veď je predsa tesne pred dôležitým zápasom, daj to bokom, hovoril som si. No potom ma osvietilo. Povoľ mu pár minút a ver, že ti to vráti, povedal som si.

Pre trenčiansky futbal to bol veľký moment. Mali sme možnosť získať prvú veľkú trofej v našej histórii.

Bolo to predtým, ako sme nastúpili na rozcvičku v Poprade, v ktorom sa v roku 2015 hralo finále Slovnaft Cupu. Hráči už išli na ihrisko, keď za mnou prišiel Ibrahim Rabiu.

Ibrahima som napokon pustil do trénerskej miestnosti. Mal svoj pokoj, nechali sme ho v nej samého. O päť minút vyšiel šťastný, vysmiaty ako lečo. V zápase strelil gól, Senicu sme zdolali na penalty a vyhrali sme náš prvý Slovenský pohár. Potom sme sa už len smiali, ako som mu skoro nedovolil pomodliť sa.

Rozložili sa aj na odpočívadle

Ibrahim bol jedným z mnohých Nigérijčanov, ktorých som trénoval počas štyroch rokov v AS Trenčín. Nie všetci sú moslimovia, sú medzi nimi aj kresťania. No najviac mi utkveli v pamäti dvaja moslimovia – Ibrahim Rabiu a Aliko Bala.

Striktne dodržiavali ramadán, počas ktorého cez deň nemôžu prijímať jedlo ani tekutiny. Očividne im to škodilo po fyzickej stránke, no snažil som sa to chápať a byť k nim ústretový.

Nechcel som byť diktátor a tváriť sa, že ma to nezaujíma. Namiesto toho som sa o nich viac zaujímal a pýtal, či nie sú unavení. Nevieme, čo všetko ramadán znamená, tiež by nás dokrútil.

Moslimovia sa modlia päťkrát denne, majú na to presne určené časy. Raz sme stáli kdesi na diaľničnom odpočívadle a autobus sa mal pohnúť. Vtom za mnou Aliko a Ibrahim prišli s tým, či by sme ešte chvíľu nepočkali. Potrebovali sa pomodliť.

Na Jedenástke Fortuna ligy 2015/2016 so svojimi hráčmi: Matúš Bero, Gino van Kessel, Ibrahim Rabiu a Martin Šulek. Foto – TASR

Dal som im teda pár minút. Zobrali si svoje modlitebné podložky a telefóny, ktoré im ukázali, kde je Mekka. Tichučko a pokorne sa modlili. Na parkovisko prichádzali aj ďalšie autobusy, ľudia na nich pozerali ako puci.

Nemal som predsudky. S hráčmi sme chodili na stredné školy v Trenčíne hlásať boj proti rasizmu, náš klub je známy ako multi-kulti.

Nám Slovákom by sa tiež nepáčilo, keby na nás niekde v Afrike pokrikovali alebo by na nás ukazovali prstom. Ľudia by sa mali vžiť do pozície daného človeka, že aj im sa niečo také môže stať. Všetci sme ľudia.

Myslím si, že pôsobenie v Trenčíne, v ktorom je len tretina hráčov zo Slovenska, ma naučilo byť tolerantnejším človekom. Razil som filozofiu, že pokiaľ budem tolerantný pri moslimoch, vráti sa mi to v dobrom. Tých päť minút na ich modlitbu nám nikdy neuškodilo.

Martin Ševela

Narodil som sa 20. novembra 1975 a vyrastal som v Moste pri Bratislave. Väčšinu futbalovej kariéry som strávil v najvyššej slovenskej súťaži v Interi, Slovane, Dubnici či v Trenčíne. V roku 2013 som sa stal trénerom AS Trenčín, s ktorým som dvakrát za sebou vyhral Slovenskú ligu aj Slovenský pohár  (2015 a 2016) a vždy postúpil do pohárovej Európy. V septembri som v Trenčíne skončil a zatiaľ netrénujem žiadny iný klub.

Ocenia to neskôr

Presne si pamätám svoj prvý zápas v pozícii trénera Trenčína. Sezónu 2013/2014 som začal ako asistent Ľuboša Nosického, tomu sa však nedarilo podľa predstáv a skončil.

Generálny manažér Róbert Rybníček sa ma spýtal, či by som do toho nešiel. Neváhal som ani sekundu.

Nemal som síce dokončenú potrebnú trénerskú licenciu, na papieri som teda zostal asistentom a kurz som si čochvíľa dorobil.

No a k tomu prvému zápasu – hrali sme doma proti Ružomberku, no a – prehrali sme. Vypracovali sme si veľa šancí, no nedali sme góly. Sezóna však bola výborná, skončili sme druhí a dosiahli historický úspech. V ďalších dvoch rokoch sme už vyhrali ligu aj pohár.

Myslím si, že tieto úspechy v Trenčíne ocenia až neskôr, pretože takéto niečo nie je jednoduché dosiahnuť.

Po tituloch prišla sezóna, v ktorej sme skončili „až“ na štvrtom mieste. To však znamenalo, že sme sa kvalifikovali do Európskej ligy. Európu sme si pod mojím vedením zahrali štyrikrát po sebe!

Na lavičke Trenčína som skončil v septembri po remíze 2:2 so Slovanom. V klube som strávil v pozícii hlavného trénera štyri roky, ktoré, dúfam, budú len odrazovým mostíkom mojej kariéry.

AS Trenčín má jasnú filozofiu – lacno nakúpiť hráčov, pracovať s nimi a následne ich predať do kvalitnejších súťaží.

Klamal by som, ak by som povedal, že ma to niekedy neštvalo. Akonáhle som hráča dostal na nejakú úroveň, klub sa rozhodol predať ho. Klub však tak bol nastavený, vedel som o tom dopredu.

Za tie štyri roky mi takto rukami prešlo určite viac ako dvadsať hráčov, za ktorých klub dostal zaujímavé peniaze.

Cudzinci mi najskôr neboli po vôli

Do Trenčína som prišiel v roku 2009 ako hráč, o osem rokov neskôr som odišiel ako tréner, ktorý získal dva tituly.

Keď som prichádzal, Trenčín hrával v druhej lige. To však už patril holandskému majiteľovi Tschen La Lingovi, ktorý doň posielal zahraničných hráčov.

A v roku 2013, keď som sa stal trénerom, tvorili tretinu kádra. Dnes tvoria tretinu kádra Slováci.

Ako hráčom nám to nebolo vždy po vôli. Pýtali sme sa, čo tu chcú. Chcú nám zobrať prácu, veď si predsa vystačíme aj so Slovákmi, hovorili sme si.

Postupne ma však presvedčili. Veriť sme im však začali až vtedy, keď sme videli, že priniesli kvalitu a môžu nám pomôcť. Samozrejme, nie všetci sa uchytili, ale kvalita, ktorá zostala, nám pomohla.

Ako tréner som mal v šatni hráčov viacerých národností a vierovyznaní. Nigérijčania, Juhoameričania, Stredoameričania, Holanďania, hráči z bývalej Juhoslávia, Slováci a jeden čas aj Číňania.

Je prirodzené, že jednotlivé národnosti sa skupinkujú. Najviac to vidieť podľa toho, ako sedia v šatni. To mi však neprekážalo.

Počas toho, ako som bol trénerom, nebol medzi nimi ani jeden problém, ktorý by sa týkal rasizmu, to som ukočíroval. Aj vo svetových veľkokluboch sa stane, že sa hráči medzi sebou pobijú, to sme my nikdy nemuseli riešiť.

Zdôrazňoval som im, že každý jeden je dôležitý, máme jeden spoločný cieľ a je dôležité, aby sme si priali navzájom.

Pri chalanoch z Nigérie som sa niekedy cítil ako vychovávateľ. Spočiatku nemali disciplínu a počas tréningov mali problémy so sústredením sa. Pátral som prečo.

Jedného z nich som sa spýtal, ako trénovali v akadémii, z ktorej k nám chodili. Tréning sa začínal o desiatej, povedal. A kedy ste naň prišli? spýtal som sa. Vraj niekedy aj o desať či pätnásť minút neskôr, no trénerovi to neprekážalo.

Tak to teda nie! Vysvetlil som im pravidlá, že keď majú byť na tréningu o desiatej, radšej nech prídu o desať minút skôr. Nie o minútu neskôr, to bude problém. Stačil jeden pohovor, aby som im to vysvetlil a pochopili to.

Keď sa im potom náhodou stalo, že meškali, tak sa pokorne prišli ospravedlniť. To už zrazu bola iná káva. Dovtedy iba nenápadne prebehli okolo mojej kancelárie, aby som si nič nevšimol.

S Aďom Guľom. Foto – TASR

Detskou hrou

Keď máte v kabíne viacero národností, musíte dbať, aby ste vytvorili pocit tímovosti. V kádri je okolo dvadsať hráčov, do základnej zostavy sa ich zmestí len jedenásť.

No a tí, ktorí zostanú na lavičke, potrebujú vedieť prečo. Každému som to osobitne vysvetľoval. Vysvetlil som, na čom ešte má pracovať. Dôležité však bolo, že vedeli, na čom sú a nemuseli si nič domýšľať.

Na udržanie tímovosti sme napríklad mali aj špeciálne akcie, takzvané teambuildingy.

Po sobotňajšom zápase býva v nedeľu regenerácia. Chalanom sme v nedeľu ráno povedali, že sa ide behať do lesa. Frflali, ani sa im nemôžem čudovať, beh bez lopty tiež neuznávam.

Keď si už naozaj mysleli, že budú len behať, dostali sa k miestu, ktoré sme predtým pripravili – ohnisko a pečené kurence. Medzitým sme v okolí poskrývali rôzne predmety, ktoré súvisia s futbalom: rozlišovačky, kužele či činky.

Rozdelili sme ich do troch tímov tak, aby v každom bolo zastúpených čo najviac národností. Usporiadali sme malý turnaj, víťazom sa stal tím, ktorý nazbieral najviac predmetov. Navzájom si museli pomáhať, napríklad si dať rabaka, aby dosiahli na vysoký konár.

Do desiatich minút všetko našli, bola to veľká zábava. Za odmenu sme si posedeli a zajedli kurence. Hráči to veľmi ocenili.

Táto detská hra poslúžila na budovanie víťaznej mentality.

Už ako hráčovi mi veľmi nechutili dlhé behy počas zimnej prípravy. Išlo sa do Tatier, kde sme mali denne tri tréningy – ťažký beh, posilňovňa a napokon tréning s loptou. Tá sa po takých tréningoch od nás len odrážala. Navyše, počas behu sme si museli dávať veľký pozor, aby sme sa nezranili na zľadovatenom teréne.

V Trenčíne bol potom mojím trénerom Adrián Guľa. Veľa sme sa rozprávali o tom, ako by sme to mohli zmeniť. Mali sme informácie zo zahraničia, že kondička sa dá naberať aj inde ako v lese. Hráčov, ktorí hrávali v zahraničí, sme sa pýtali, ako trénujú, veľa sme čítali.

Aďo je môj veľmi dobrý kamarát, navštevujú sa naše rodiny a chodíme spolu na dovolenky. Zmenil môj pohľad na futbal.

Za tie štyri roky, ktoré som potom viedol Trenčín, sme mali beh v lese možno tri- či štyrikrát. Aj to len regeneračný či ako psychohygienu.

Meraniami som zistil, že cvičeniami a prípravnými hrami na ihrisku s loptou dokážeme dostať tepovú frekvenciu srdca na rovnakú úroveň, akoby hráči behali v lese od stroma k stromu. Rozdiel je však v tom, že kým v lese vám to nič nedá po futbalovej stránke, na ihrisku sa počas naberania kondičky zároveň môžete zlepšovať.

Musíte rozmýšľať, podmienky sú premenlivé, protihráč vás napáda, zavrie vám stranu, musíte reagovať. Pre trénera je veľmi jednoduché spraviť tréning bez lopty, to sme však nechceli.

S loptou pracujeme oveľa viac ako predtým, hráči potom majú aj vyššie sebavedomie a viac si dovolia. Pri futbale je veľmi dôležitá psychika.

Nemám rád alibi futbal. Keď hráč radšej prihráva dozadu, aby náhodou nestratil loptu. Ako hráč som to niekedy robieval aj ja. Keď som na začiatku zápasu niečo pokazil, nedokázal som to hodiť za hlavu.

To je napríklad problém slovenských krídelných hráčov. Boja sa ísť do súboja jeden na jedného, aby nestratili loptu.

Stále im opakujem: Messi je najlepší futbalista na svete a tiež sa mu stane, že stratí loptu. Nejde o to, či stratíte loptu, ale ako sa zachováte potom. Nemôžete sa strachovať, ako vás potom tréner zvozí. Naopak, treba vyvinúť čo najvyššie úsilie, aby ste loptu získali naspäť.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Všetko je rýchlejšie

Som veľkým fanúšikom futbalu Barcelony za éry trénera Pepa Guardiola. Boli pánmi na ihrisku, nemuseli reagovať na dianie. Ja mám rovnakú filozofiu, aj keď som, paradoxne, bol obrancom.

Súčasný futbal je rýchlejší, hráči sú veľmi dobre atleticky pripravení. Nejde len o bežeckú rýchlosť, ale aj o rýchlosť myslenia. Už predtým, ako prijmete loptu, musíte mať dve-tri možnosti, čo s ňou spravíte potom.

Mám najvyššiu trénerskú licenciu a ďalej sa vzdelávam. Čítam odborné knihy či autobiografie trénerov. Bol som na stáži v Holandsku a najbližšie sa chystám do dánskeho Nordsjaellandu.

Je to klub, v ktorom si veľmi dobré meno spravil Stanko Lobotka, ktorý mi doň uľahčil cestu. Preferujú ofenzívny štýl, čo mi veľmi imponuje.

Keďže som momentálne bez práce, chystám sa veľa cestovať po Európe a naživo sledovať ligové zápasy či Ligu majstrov a Európsku ligu. Je dôležité nezastaviť sa a stále hľadať niečo nové.

Treba zachytávať trendy. Trenčín ako jeden z mála slovenských klubov hral futbal, na ktorý sa dalo pozerať.

Pokiaľ ide o moje ďalšie pôsobisko, je to ešte otvorené. Veľmi mi lichotia pochvalné slová od Jána Kozáka. Trénerom som ešte len štyri roky, preto by som rád zostal na klubovej úrovni, na ktorej budem mať hráčov každý deň a budem mať na nich väčší dosah.

Do reprezentácie dostanete tých najlepších a ste viac manažérom či psychológom.

Text vznikol po rozhovore reportéra Michala Červeného s Martinom Ševelom.

Športovci píšu

Teraz najčítanejšie