Denník N

Ako syna živnostníka ho poslali k čiernym barónom, po návrate ho vyhodili z práce

Dionýz Kurča. Foto – Post Bellum
Dionýz Kurča. Foto – Post Bellum

Ťažká práca, nevyhovujúce hygienické podmienky, bez nároku na dovolenku – tak strávil Dionýz Kurča tri roky pri pomocných technických práporoch. Komunisti ho však aj po návrate kontrolovali a vyhodili ho z práce.

Dionýz Kurča sa narodil 13. decembra 1928 v obci Veľký Cetín, ktorá krátko pred druhou svetovou vojnou pripadla Maďarsku.

Pochádza z maloroľnícko-živnostníckej rodiny z deviatich detí. Jeho rodina vlastnila približne 4,5 hektára rolí a obchod. Otec bol vyučený mäsiar. Starší brat, ktorý do maďarskej armády narukoval iba preto, aby rodina nemala problémy, sa tiež učil za mäsiara.

Dionýz Kurča chodil do základnej maďarskej školy vo Veľkom Cetíne. Po šiestej triede pokračoval štyri roky na gymnáziu v Nových Zámkoch. Tu zažil prvé aj druhé bombardovanie mesta. Všetko bolo také zničené, že posledný rok chodil do školy iba raz za týždeň na konzultácie a potom robil skúšky. Ďalší rok mal prestávku, počas ktorej sa snažil doučiť slovenský jazyk, keďže ho príliš dobre neovládal.

V štúdiu po vojne pokračoval na gymnáziu v Zlatých Moravciach. Jeho otec mal známych v Hosťovciach. Tu Dionýz býval a pomáhal rodine s gazdovstvom. V roku 1949 ukončil štúdium maturitou, potom začal pracovať vo výkupnom podniku v Nitre.

V Hosťovciach si našiel známosť a v roku 1950 sa oženil: „Po vojne som býval v Hosťovciach a cítil som sa tam lepšie ako doma. Zvláštne príjemní ľudia tam boli, každý sa mi prihovoril, každý sa chcel so mnou rozprávať – v Cetíne to bolo inak.“

Nástup na vojenčinu

Keďže sa Dionýz hlásil na vysokú školu, povolávací rozkaz dostal o rok neskôr ako jeho rovesníci. Dňa 1. októbra 1950 narukoval do Vysokého Mýta – leteckého náhradného pluku 1: „Hovorili o nás, že sme elitná armáda.“

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Pri nástupe dostali pracovné aj vychádzkové uniformy. „Výcvik bol však strašne ťažký a ostrý. Budík o 5.30 h, o šiestej raňajky, o siedmej sme už išli na letisko, len obyčajné, trávnaté, a tam sme mali výcvik. Na začiatku len základný, vpravo bok – vľavo bok, ako sa v armáde robí, potom už aj so zbraňou, streľba, všetko sme absolvovali. Trvalo to dva mesiace.“

Potom nastalo rozdelenie. Jeden z politických pracovníkov Dionýzovi naznačoval, že chce, aby išiel do vojenskej školy za dôstojníka. Tam boli preferovaní študenti s maturitou, hoci brali aj iných.

„Nemalo sa to stať. Keby som si to uvedomil, mohol som povedať, že nemám záujem, že nechcem, možno by som zostal v armáde.“

Od tých, ktorí išli do dôstojníckej školy, si vyžiadali kádrové posudky: „Zrejme som dostal taký posudok, aký dostali všetky deti živnostníkov, fabrikantov a tých, ktorí mali príbuzných v zahraničí. Ale ja tvrdím, každý človek sa tam mohol dostať.“

Z leteckého pluku 1 vo Vysokom Mýte, kde bol aj Dionýz, išla do dôstojníckej školy tretina ľudí, ostatných rozdelili. „Bolo nás okolo 70, ktorých mená prečítali, nepovedali, kam ideme, museli sme odovzdať všetko, čo sme mali – zbrane, bodáky a všetky osobné veci sme si mali zbaliť. Brali sme prestieradlá, deky, pyžamá.“

Pripnite si spolu s nami vlčí mak

Zaobstaraním si vlčieho maku alebo darom on-line prispievate na zachovanie spomienok vojnových veteránov pre zbierku Post bellum SK / memoryofnations.eu. Vďaka Vám nezabudneme na ich osudy.

Vlčí mak je symbolom veteránov už od konca 1. svetovej vojny. Vlčie maky v tej dobe boli na hroboch padlých v západnom fronte. Pripnutím jeho symbolického kvetu si ľudia pripomínajú hrdinstvo a obete vojakov.

Do zbierky budete môcť prispieť 11. novembra dobrovoľníkom v uliciach Bratislavy alebo darom on-line, v už aktívnej kampani. 

Ráno po raňajkách išli na železničnú stanicu vo Vysokom Mýte. Tam už čakal motorový vlak, ktorý ich odviezol do Chocne neďaleko Pardubíc. Vyložili ich tam a zase čakali. Potom im pristavili osobné vozne. Pri každých dverách stáli inštruktori so zbraňou. Nikto nesmel ísť na stanicu; ak niekto niečo potreboval, musel sa hlásiť a inštruktor išiel s ním.

„Tak už sme vedeli, že je zle, len sme nevedeli, kam ideme. Lebo vtedy sa ešte netušilo, že existuje nejaké PTP (pomocné technické prápory) v armáde.“

Asi po dvoch hodinách ich pripojili k osobnému vlaku, ktorý jazdil do Prahy. „Vodu nám nosili v šálkach, jeden niesol štyri, kým s tým zo stanice prišiel do vlaku, veľa vody tam nezostalo. Raňajky sme dostali až ďalší deň nadránom. Dostali sme kávu, žiadna strava.“

Vystúpili na stanici v Kolíne, prestúpili do osobného vlaku smer Mimoň, kde čakali na ďalší rozkaz. So všetkým nákladom išli pešo približne osem kilometrov do dediny Hvězdov, čo bol vojenský výcvikový priestor po vysťahovaných Nemcoch a domácich. V noci ich ubytovali v kostole a ráno ich rozmiestňovali do opustených domov.

Stále boli pod dozorom a so zlými hygienickými podmienkami. „Ráno nás rozdelili do jednotlivých opustených domov vo vojenskom priestore pre delostrelectvo a pre tankistov, kde sa cvičili ostré streľby.“

Dionýz sa dostal do rodinného domu neďaleko ošetrovne, kde bolo v dvoch miestnostiach spolu 12 vojakov. Mali jedny kachle pre dve miestnosti a rozbité okná. Dvere sa nezatvárali vôbec. Na umývanie mali studňu s pumpou, kde jeden pumpoval a ostatní sa umývali.

Neľahké podmienky pre pétepákov

„Ďalší deň nás privítali. Mali sme nástup a bol tam kapitán Žížala, bývalý vojak Svobodovej armády. Privítal nás, akoby sme ani neboli ľudia. Bol taký vulgárny, že iné ani nevedel povedať, len nadávať. Nadával nám do všelijakých ľudí, ktorí nechceli pracovať, vykorisťovateľov, špiónov, vatikánskych nepriateľov Sovietskeho zväzu a robotníckej triedy, veď oni nám ukážu, čo je to robotnícka trieda, že nás naučia pracovať. Každé slovo sme boli nepriatelia.“

Na druhý deň poupratovali a ubytovali sa, ďalšie tri dni pripravovali v lese drevo pre kuchyňu, veliteľov a pre seba, aby si mohli zakúriť. „Chodili sme do lesa, lebo pri ostrej streľbe strieľali väčšinou tam, a tak sme vytínali stromy, ktoré boli poškodené. Bol tam hájnik, ktorý označil, ktoré stromy treba vyťať.“

Na jedného muža mali určený kubík dreva a pokým to nesplnili, museli robiť. „Snažili sme sa, aby sme v decembri nemuseli byť do noci.“

Dňa 9. decembra 1950 Dionýz nastúpil na nové pracovisko, na letisko Hradčany. Pracoval tu na rúbaní lesa v rámci rozširovania a predĺženia leteckej plochy pre nové lietadlá, ktoré potrebovali dlhšie štartovacie a pristávacie dráhy.

„Predlžovali sme dráhu, lebo vtedy začínali tryskové lietadlá Mig 15 a tie potrebovali dlhšiu plochu. Tak sme rúbali ten les ďalej do šírky. Drevo, haluze sme pálili a čo bolo súce, sme odtiaľ zase asi 200 metrov vynášali na pleciach. Napadlo asi pol metra snehu, celú zimu sme toto robili.“

Foto – Post Bellum

Dozorcovia ich neustále naháňali do práce, bez oddychu: „Bola to nepríjemná robota, premočené veci, mali sme len normálne vojenské baganče, takže aj po kolená sme boli v mokrom, a keď sme prišli domov, zase sme nemali teplo, nemohli sme to ani usušiť. Ráno boli stále mokré.“

Strava bola slabá a studená. Na Vianoce dostali ženatí na dva dni priepustku. Ako „pétepáci“ na dovolenku nemali nárok: „Keď som prišiel domov, ani ma nepoznali. Jedlo nám vozili z Hvězdova, a kým odtiaľ prišli, všetko bolo studené. Zohrievali sme si to vo vojenských šálkach nad vodou. Potom tak aj tie naše šálky vyzerali.“

Šálky, ktoré dostali, používali skoro dva roky a fasovali do nich obedy aj na iných pracoviskách. „Ani nám nechutilo v takom. Ani teplé, ani studené, a málo. Strašne málo. Pritom sme mali kuchárov pétepákov. Jeden kolega tam robil pol roka kuchára a povedal mi, ako bolo. Dôstojníci a personál sa pred nami najedli a čo zostalo, to sme dostali. Keď som bol vojakom v armáde, kuchár sa spýtal: ,Kto chce ešte?‘ Ak mal niekto málo, ešte mu pridali, ale tu čo sme dostali, to nám muselo stačiť. Moja žena, tá len plakala, či to tam vydržím v takomto stave.“

Na letisku Hradčany pracoval tri mesiace. Nasledoval ďalší presun, a to na Moravu do Šternbergu. Robili iba za žold, čo bolo 60-70 korún mesačne. Mali zvlášť pracovné a vychádzkové uniformy, nikto sa však neprezliekal a v rovnakých uniformách chodili na vychádzky aj do krčmy. Dostávali prevažne nemecké uniformy, ale tiež anglické a rôzne vyradené z československej armády.

Civilisti im však za oblečenie nadávali: „My sme tam boli údajne ako prví pétepáci a ľudia nám nadávali do Nemcov. V dedine som bol na pive možno len trikrát. Raz sa tam jeden nahneval, pobili sa a narobili škodu v krčme. Na druhý deň prišla vojenská polícia.“

Dionýz mal anglickú pracovnú bundu a nemecké nohavice. Neskôr mu ich vymenili: „Bolelo nás, že nám nadávali. Možno mali pravdu, nadávali na Nemcov, ale z nás nikto nebol Nemec. Prevažne sme v tej skupine boli Slováci. Zvyčajne Slováci rukovali do Čiech a Česi k nám.“

O tri dni nato sa znovu presúvali na nové pracovisko do vojenského priestoru Krhanice a odtiaľ do Lešian. Keď to bolo možné, Dionýz sa aj s partiou kamarátov prihlásil na výstavbu a opravu ciest. „Dnes sú stroje, vtedy žiadne také neexistovali.“

Práca bola náročná. Občas išiel okolo veliteľ armády a chválil ich. „‚Dobre robíte, chlapci.‘ A bol spokojný.“

Napriek spokojnosti veliteľa s prácou tu nemali pokojný život. V sobotu a v nedeľu doobeda často bývali poplachy. „Prišiel večer o desiatej a kontrolovali, či máme čisté bagandže. Či máme ešte aj cvoky. Tak sme sa sťažovali. Samé školenie, buzerujú nás a chcú, aby sme aj výkon mali. Tak ešte týždeň, dva a potom sa to úplne zarazilo.“

Nakoniec sa pomery trochu uvoľnili a dostávali aj priepustky, prestali sa robiť kontroly, dôležité bolo prísť do práce.

V Lešanoch Dionýz pracoval jedenásť mesiacov. V barakoch síce mali WC aj umyváreň, no umyť sa tam mohli iba v studenej vode a záchody nemohli používať, pretože bolo vždy upchaté.

„Mali sme latríny, bola tam vykopaná jama, nad ňou lavička, niekedy tam sedelo osem aj desať vojakov. Viete si to predstaviť? Cez leto možno raz do mesiaca nám dali vápno a posypalo sa to. To bolo nepríjemné.“

Osprchovať sa mohli ísť podľa baraku každý druhý týždeň v určený čas. Keď sa dostali na rad, voda už často bola studená. „Ako sa mohol robotník na stavbe poriadne umyť v studenej vode?“

Koncom novembra 1953 začali prepúšťať tých, ktorí narukovali v rokoch 1950 a 1951. Prepúšťali všetkých okrem kňazov, ktorí mali ostať ďalej bez obmedzenia. „Ja som však zase zle pochodil, ohlásil som sa u nášho veliteľa: ‚Prečo nejdem domov?‘“

Keďže na farárov sa rozkaz o uvoľnení nevzťahoval, trvalo desať dní, kým jeho veliteľ prešetril, prečo je Dionýz zaradený medzi kňazmi. To obdobie bolo psychicky veľmi náročné, plné strachu a neistoty.

Dňa 5. decembra 1953 mu po práci povedali, aby si zbalil veci, že ich má odovzdať v Bíline neďaleko Ústí nad Labem a môže ísť domov. „Išiel som do Bíliny a nemohol som to nájsť. Potom sa jeden starší pán obetoval a išiel so mnou. Na mieste však stál pétepák, díval sa na mňa a nič nevedel.“

Dionýz Kurča mal smolu – prepúšťací rozkaz prišiel v sobotu a veliteľ vraj už išiel domov. Až v pondelok sa mu teda podarilo odcestovať domov. Z Prahy cez Nové Zámky do Zlatých Moraviec, a odtiaľ pešo sedem kilometrov do Hosťoviec.

Neľahký život po PTP

Po príchode domov išiel do podniku, kde pracoval predtým. Tam sa dohodli, že nastúpi 2. januára, mesiac robil poctivo a spoľahlivo: „Dozvedeli sa z môjho posudku, že som bol v PTP. Tak som dorobil ešte mesiac február a na hodinu ma prepustili na príkaz okresného výboru KSS Zlaté Moravce.“

Až kamarát Dionýzovi pomohol nájsť novú prácu. „Potrebovali účtovníka do maliarskeho družstva. Hovorím: ,Ak vybavíš, pôjdem do maliarskeho družstva.‘ Išiel so mnou a hneď ma zobrali. Tam som robil tri či štyri roky a odtiaľ som dobrovoľne prešiel do bytového družstva.“

Celý komunistický režim však žil stále s obavami: čo ak sa znovu naňho niečo nájde, čo ak si znovu niekto niečo vymyslí? Koniec tohto režimu v novembri 1989 preto s radosťou privítal.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie