Denník N

Daniel Vražda: Kotleba netúžil byť županom. Kandiduje, lebo nechce byť za sraba

Reportér Daniel Vražda napísal knihu o Marianovi Kotlebovi. Hovorí, že líder ĽSNS zrejme trpí nejakým druhom paranoje. Vo svojej ideológii je konštantný, ale cesty, ktorými sa k nej prepracúva, dokáže variovať.

Odpovedá ešte Marian Kotleba na vaše otázky?

Nemám žiadnu možnosť baviť sa s ním. Na úrade samosprávneho kraja nie sú agresívni, len slušne povedia, že nie som na zozname, nie som pozvaný.

Nepúšťajú vás teda na žiadne akcie, kde sa objaví Kotleba? K čomu nemáte prístup?

Nemám prístup k žiadnym informáciám. Ak nejaké informácie môžem získať, tak jedine cez infozákon. A to hovorím o Banskobystrickom kraji, stranícke informácie mi neposkytnú vôbec.

Zo strany teda s vami nikto nekomunikuje?

Nikto.

Kedy prestali komunikovať?

Asi pred dvoma rokmi.

Čiže keď sa Kotleba stal županom, ešte ste s ním mohli hovoriť?

Púšťal ma na tlačovky. Položil som mu trikrát tú istú otázku – napríklad o neonacizme, holokauste – a on si rozprával svoje. Pýtal som sa, či má problém na to odpovedať, veď je to jednoduchá otázka. Buď poviem, že s holokaustom nemám nič spoločné a považujem ho strašidelnú vec, alebo poviem, že to bola brnkačka, že šesť miliónov židov nezahynulo a že sú to hovadiny. No on rozprával o svojich diplomových prácach, o holografii… Takže aj keď odpovedal, tak neodpovedal.

Sú aj iné médiá u Kotlebu na čiernom zozname?

Na poslednej tlačovej besede, keď ohlasoval svoju kandidatúru, sa všetky médiá okrem mňa dostali do jeho straníckeho sídla. Nejaký rok-dva predtým ešte nepustil Nový Čas a asi JOJ-ku, ak si dobre spomínam, ale to sa zmenilo.

Prečo práve vy nemôžete ísť na jeho tlačovku?

Ťažko povedať, aký má kľúč. Ale o niečom svedčí situácia, že na vrátnici je moje meno napísané červenou fixkou, aby som sa ani náhodou nedostal dnu. Svedčí to o nejakej fóbii a je to úplne iracionálne, pretože čo sa zmení tým, že ma tam nepustí? Nič.

Možno tak demonštruje svoj postoj a silu.

Demonštruje svoj postoj, nič viac. Silu nedemonštruje. To je aká sila, keď nepustí do svojho sídla nejakého novinára? To nie je sila, to je administratívny úkon.

Vy ste vo svojej novej knihe písali, že Kotleba podľa niektorých svedectiev trpí nejakým typom stihomamu či paranoje. Bojí sa, že ho niekto odpočúva, je podozrievavý. Cíti niečo také aj voči vám?

Myslím si, že vo vzťahu ku mne je to čisto osobný postoj. Nedávno sa ho pýtali, prečo jedno médium nepustil. Povedal, že si nebude kaziť deň. To hovorí o jeho osobnej averzii skôr ako o pocite ohrozenia. Ale to, že trpí nejakou formou chorobnej nedôverčivosti alebo paranoje, o tom hovoria ľudia, ktorí s ním koexistovali. Ja takú skúsenosť nemám, ak nepočítam niektoré jeho mítingy, na ktorých mal oblečenú nepriestrelnú vestu. Ale jeho ľudia, ktorí s ním žili a komunikovali, sami hovoria, že je chorobne nedôverčivý. Podľa nich sa bojí, že ľudia, ktorí sú ku nemu nasadzovaní alebo zaujímajú nejaký stranícky či úradný post, prichádzajú ako agenti alebo spolupracovníci, ktorí budú vynášať informácie. A hlavne sú tam podľa neho na to, aby pracovali na jeho zničení. Aby niečo vymysleli, niečo mu podsunuli, niečo urobili. Toto hovoria ľudia okolo neho.

Takže keď Marian Kotleba hovorí o kadekom, že škodí Slovensku, tak to môže byť jeho autentický postoj, nie len politická póza?

Áno, a o to je to nebezpečnejšie.

Knihu Kotleba. Odkiaľ prišiel a ako je možné, že sedí v parlamente od Daniela Vraždu nájdete v kníhkupectvách. Kúpiť si ju môžete aj na obchod.dennikn.sk, k dispozícii je aj e-kniha.

Pozývame vás aj na predstavenie knihy v Nitre (18.10.) a v Banskej Bystrici (26.10.).

Je ťažké nájsť niekoho, kto chce o Kotlebovi v Banskej Bystrici hovoriť?

Je to veľmi ťažké. A nielen v Banskej Bystrici. Skúsim to vysvetliť tak, aby tá situácia bola úplne jasná. Ja ako novinár som pre nich väčší hmyz ako Marian Kotleba, ktorý ich zradil. Sami hovoria, že keď mali problémy, tak sa na nich vykašľal. Fluktuácia okolo neho, až na pár ľudí, je dosť veľká. No keď som ich kontaktoval, tak mi len odkázali, že so mnou nebudú hovoriť.

Čo to vypovedá?

Aké to už musí byť mentálne nastavenie človeka, keď si má vybrať medzi niekým, kto ho zradil, a človekom, ktorý len píše niečo, s čím možno nesúhlasí. Ja som im nevravel, že potrebujeme na Kotlebu zohnať niečo hrozné. Ja som ich prosil o čo najobjektívnejší pohľad. Tu by sa dala vystopovať tá ideologická záťaž, ktorú nosia so sebou. Keď niekto niečo napíše na Tisa, fašistov alebo na Kotlebu, je to pre nich horšie, ako keď ich Kotleba zradí.

Ako kotlebovci a ich sympatizanti reagujú na to, že ste vydali knihu o Kotlebovi?

Nijako. Zatiaľ nijako a dúfam, že to tak aj ostane. Tá kniha je určená pre každého, takže keď si ju prečítajú, môžu zareagovať akokoľvek, ak to bude v súlade so zdravým rozumom a v medziach morálky.

Každopádne sa Kotlebovi venujete roky, keďže pôsobí v regióne, ktorý dlhodobo pokrývate. A dá sa predpokladať, že novinár, ktorý sa venuje týmto témam, asi dostáva aj množstvo hejtov.

Nie.

Ako je to možné?

Číslo by si vedeli zohnať, ale nedostávam od nich také správy. A mail nemám na adrese Denníka N, takže ak píšu tam, tak to tam aj končí.

Čiže vaša technologická blokáda funguje.

Áno. Mám 500 rokov, takže niečo som si už preskákal a boli možno aj nebezpečnejšie veci, ako sú títo ľudia. Ale necítil by som sa príjemne, keby som to musel čítať. Nečítam radšej ani diskusie pod článkami.

Kedy ste si Mariana Kotlebu všimli prvýkrát?

Pri jeho fakľových pochodoch asi v roku 2004 alebo 2005.

Vaša kniha je práve o tom, ako sa odvtedy Kotlebovi darilo a nedarilo, čo hovoril, robil, presadzoval… Za ten čas prešiel veľký kus cesty od človeka, ktorý nemal žiadnu politickú silu, po lídra strany, ktorá sa drží na 10 percentách. Je to skôr náhoda, alebo bolo nevyhnutné, že uspel?

Myslím si, že je to šťastná náhoda. Je to súhra okolností, ktorá viedla k tomu, že situácia medzi ľuďmi dospela do pre mňa nepochopiteľného štádia, keď pri voľbe medzi Marianom Kotlebom a nejakým iným politikom, ktorého nemusíme mať radi, si ľudia vyberú Kotlebu. Tej voľbe nerozumiem.

Ale zasa nemôžeme povedať, že by Kotleba nevedel, čo robí.

To nie. Na tej mikro-úrovni to robil veľmi dobre. Na jeho ceste vidno, že je schopný poučiť sa zo svojich chýb. Je schopný vnútornej korekcie, samozrejme, účelovej. V rámci svojej ideológie je konštantný, ale cesty, ktorými sa k nej prepracúva, dokáže variovať. Na tej ceste vidno Tisa, Slovenský štát, somariny… Prišiel na to, že to nejde, a tak to skúsil inak. Zhoda náhod, vďaka ktorej uspel, súvisí s politickou situáciou, ktorá tu bola: kríza, pád Radičovej vlády, štrajk lekárov, štrajk učiteľov… To všetko sa udialo pred rokom 2013. Problém bol, že politici nepochopili, že rok 2013 je iný ako všetky pred ním.

Kotleba vtedy čítal situáciu lepšie?

On vôbec neašpiroval na župana. Išiel len svojou cestou: komunálne voľby, župné, parlamentné a tak ďalej. A stále mal okolo jedného percenta. Prišiel rok 2013. Kotleba nič nečítal, urobil len to, čo roky predtým. Kandidoval a vôbec si nemyslel, že to vyjde. Len to, čo robil, sa trafilo do nálady ľudí. Keď zmenil tisovsko-ľudácku a národno-socialistickú rétoriku na tú cigánsku, tak šlo o pokus.

Ak nechcel byť županom, prečo znova kandiduje?

Mal dve možnosti: keď nebude kandidovať, bude za sraba. Keď bude kandidovať, hrozí mu porážka. A čo je pre neho horšie? Pre chlapca jeho vybavenia je horšie byť za sraba. Mohol pritom povedať: „Od začiatku som hovoril, že nechcem sedieť na viacerých stoličkách, kritizoval som za to svojich predchodcov. Župa bola v strašnom stave, takže som to tu musel zorganizovať. No teraz, keď sú procesy nastavené a všetko funguje, plním svoje slovo a nebudem kandidovať.“ Toto mohol povedať, ľudia by mu urobili standing ovation. Ale neurobil to, lebo byť srabom je pre neho proste horšie.

A v prípade, že prehrá, má sa na koho vyhovoriť.

Presne. Na celý svet, všetky médiá. On je vo veľmi komfortnej situácii. V normálnom živote je to tak, že v jednej situácii je to horšie a v druhej lepšie. U neho je to lepšie v oboch situáciách.

Nie každá strana má takých hlučných podporovateľov. Ľudia bežne nenosia stranícke tričká, nemajú autá polepené straníckymi symbolmi. Je ĽSNS iná? Má širšiu základňu ako ostatné strany? Je hnutím zdola?

To si nemyslím. Ich jadro nie je silnejšie, ale má nebezpečne veľkú základňu medzi nerozhodnutými a sklamanými. Aj preto je ťažšie odhadovať ich preferencie. Podľa mňa to ale nie je hnutie zdola, lebo oni nevznikli na spoločenskú objednávku. V čase, keď vznikali, mali nula celá neviemkoľko percent. Tak aký bol dopyt po takejto strane?

Vy vo svojich článkoch neoznačujete Mariana Kotlebu za fašistu. Prečo?

Snažím sa nepoužívať túto nálepku, pretože ako všetko, čo nejakým spôsobom chvíľu funguje, postupne stráca vnútorný význam. Už bol Kotleba fašista, Sulík bol fašista, Fico bol fašista. Ten pojem sa vyprázdnil a prestal v texte fungovať tak, ako si myslím, že by mal fungovať. Fašista, nefašista, už je to len jedno zo slov vety. Navyše Marian Kotleba na to zareagoval a vycítil, že to slovo stratilo svoj pôvodný význam a funguje si svojím životom. Na svojich mítingoch rozpráva: „Ja som fašista. Ak to, že chcem dobro pre ľudí, poriadok v parlamente, ochrániť utláčaných… Ak toto je fašizmus, tak som fašista.“ Krásne sa tomu prispôsobil. Jeho telo obalilo ten pojem a využil ho vo svoj prospech.

Vo svojej knihe ste zosumarizovali to, čo je o Marianovi Kotlebovi verejne známe. Čo si myslíte, že o ňom ešte potrebujeme vedieť? Aké biele miesta v jeho životopise ostávajú?

V jeho živote sú určite biele miesta, ale mňa mnohé nezaujímajú. Respektíve nie sú také podstatné z hľadiska pochopenia Mariána Kotlebu. O niečom vieme, ale viac to zasahuje do bulváru ako do informácie. Ak je napríklad dovolené držať doma samopal, tak nech ho Marian Kotleba doma má.

Toto o ňom vieme?

Je to z dôveryhodného zdroja, ale nemám to ako overiť. Ak má doma samopal a má ho legálne, tak by som to neriešil a neriešim to. Hoci v istom zmysle to o ňom niečo vypovedá.

Daniel Vražda (1965) vyštudoval slovenský jazyk a občiansku náuku. Po škole pracoval ako redaktor regionálneho denníka Smer, neskôr tri mesiace v denníku Pravda. Od júla 1998 bol redaktorom denníka SME. Absolvoval dve stáže investigatívnej žurnalistiky v Londýne a niekoľko workshopov Centre for Investigative Journalism. Reportoval z Kosova či počas ničivej smršte a požiaru vo Vysokých Tatrách, najmä sa však dlhodobo venoval dianiu v banskobystrickom regióne. Zo SME odišiel v závere roka 2014 na protest proti vstupu finančnej skupiny Penta do vydavateľstva Petit Press, patrí medzi zakladajúcich členov redakcie Denníka N. Žije v Banskej Bystrici.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Marian Kotleba

Slovensko

Teraz najčítanejšie