Odišiel Peter Vajda, človek, s ktorým sme sa nikdy nechceli rozísť

„Je to spravodlivé? Vlastním noviny a nemôžem zasahovať do ich obsahu,“ hovorieval mi v situácii, keď mal pocit, že sme v denníku SME neurobili niečo dobre. Šéfredaktorom jeho novín som bol osem rokov.

Zatelefonoval mi z Prahy a pokojne hovoril, že nám chýba noblesa, a tiež, že nevidíme pozitíva, ktoré sú dôležitejšie ako konkrétna kauza.

Peter Vajda bol vydavateľ denníka SME. Vydavateľ, akého túžite mať. Bez neho by SME vôbec nevzniklo a potom by nebolo také slobodné, lebo on naozaj nezasahoval do obsahu a už vôbec nepoužíval noviny ako zbraň.

Dnes ráno zomrel a pre slovenský mediálny svet je to zásadná strata, lebo takých vydavateľov tu už veľa niet.

Peter Vajda bol úspešný podnikateľ, finančník. Okrem toho to však bol aj človek s jasnými názormi a predstavou, ako by mala vyzerať demokratická krajina.

Keď Vladimír Mečiar odvolal Karola Ježíka z postu šéfredaktora denníka Smena, bol to práve Vajda, kto pomohol Ježíkovi a jeho redakcii založiť nové noviny a urobiť z nich viac ako len noviny.

SME sa stalo symbolom zápasu o lepšie Slovensko. Pri všetkých zásadných zlomoch, ktorými si Slovensko prešlo za posledných 25 rokov, stálo na správnej strane. Bolo to tak pri Mečiarovi, pri našej snahe vrátiť sa späť do Európy aj pri hľadaní polohy pre kritické a nezávislé noviny, ktorých úlohou nie je fandiť tým dobrým, ale strážiť ich kroky a upozorňovať na chyby. Bez Petra Vajdu by to nebolo možné.

Nepretláčal v novinách svojich priateľov ani tých, ktorí mu boli sympatickí, nenútil ani vidieť svet rovnako ako on. To však neznamená, že nemal názor a veľmi jasnú predstavu, ako by to malo vyzerať.

Túžil po kultivovanej demokracii a patril k tým, ktorí sú presvedčení, že jej súčasťou musia byť aj nezávislé médiá. Mečiarovci ho považovali za nepriateľa a znemožňovali mu na Slovensku podnikať. Pre svoje názory tak opustil vlastnú krajinu a presťahoval sa do Prahy. Cez SME však zostal v prvej línii súboja s Mečiarom. A podobne jasno mal aj pri ďalších premiéroch a ich práci pre krajinu.

Vždy znovu a znovu sa však sám seba a raz začas potom aj mňa pýtal, či to nie je nespravodlivé, že vo vlastných novinách nemôže – lebo to považuje za nesprávne – presadiť svoj pohľad na vec. Hovorieval, že to je jediná firma, kde ako majiteľ nemôže presadiť z pozície moci to, čo považuje za správne.

Raz do roka prišiel za mnou do redakcie. Veľmi opatrne, ticho a neokázalo. Dával si pozor, aby redaktorov svojou prítomnosťou nevyrušil. Aby neohrozil krehkú nezávislosť, ktorá bola najsilnejšou zbraňou SME, a on si to uvedomoval.

Odložil si sako a na košeli sa často objavili traky. Redakciu som prebral po Martinovi M. Šimečkovi, ktorý mu bol aj vekom, aj skúsenosťami rovnocennejším partnerom. Napriek tomu sa prišiel rozprávať, nie poučovať. Usmieval sa a niekedy mu to uletelo a otcovsky mi položil ruku na líce. Nemal som to rád, ale vydržal som to, lebo som vedel, že nikdy neprekročí čiaru. Nikdy mi nepovie, že mám niečo urobiť tak, ako si to on želá, a iba preto, že si to tak želá.

Spolu s generálnym riaditeľom jeho vydavateľstva Alexejom Fulmekom boli zárukou, že SME mohlo robiť dobré noviny. Preto som tam robil viac ako 20 rokov a nikdy som nechcel odísť inam, lebo všade naokolo to bolo výrazne iné.

Naše cesty sa rozišli presne pred tromi rokmi. Vajda a Fulmek za to nemohli, do firmy im však vliezla Penta a s ňou som si to už nevedel predstaviť. Rozmaznaný vydavateľom, ktorý si vážil slobodu viac ako svoj vplyv, nemalo zmysel robiť s niekým, kto tak zjavne nerozmýšľa.

Počúval som Petra Vajdu, keď mi hovoril o chybách, ktoré sme urobili, a túžil som chyby nerobiť. Aj preto, že nehovoril ako majiteľ, ale ako prvý čitateľ, ktorý bol miliónkrát smutnejší z chýb svojich novín ako my ostatní.